Sociológ Bútora: Mariupol je ako Kalište (+ video)
Prvýkrát vidíme, že nám blízki ľudia sú takto ohrození, hovorí sociológ a diplomat Martin Bútora. Dúfa, že vojna na Ukrajine posunie Slovensko ešte viac na západ.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Narodili ste sa v roku 1944. Čo vám rodičia hovorili o druhej svetovej vojne?
Až tak veľa nám toho o vojne nehovorili. Mama a otec sa zoznámili v roku 1937 v Prahe a v roku 1939 sa presťahovali na Slovensko. Mama bola Češka, Pražáčka z jednoduchej robotníckej rodiny, tvrdá a cnostná žena a strašne nenávidela Hitlera. Keď prišiel protektorát a Hitler obsadil Prahu, tak povedala „Toníku, musíme pryč, já tady nebudu žít.“ Naozaj sa odsťahovali. Ak nám niečo mama alebo teta Jiřina hovorili, tak viac o protektoráte ako o vojne. Na Slovensku tá vojna ani nebola, kým v Prahe boli okupanti, helmy, Hitler, nacisti. Moja sestra sa narodila 15. marca 1942 a mama uprosila gynekológa aj matrikárku, aby napísali, že to bolo 16. marca, lebo nechcela oslavovať narodeniny, keď Hitler vtrhol do Prahy.
Ako rodičia prežili vojnu?
Na Slovensku. Keď zbombardovali Apolku, tak sme boli ako deti evakuovaní v Beluši. Boli obavy a neboli sme sami. Ľudí, ktorí sa tomu snažili vyhnúť, bolo viac. Vojna nebola témou, ku ktorej by sme sa vracali.
Vnímali ste ako chlapec Rusov pozitívne ako osloboditeľov? Boli to v detstve vaši hrdinovia?
Mali sme krúžok českých priateľov a oni mali rozmanité západné časopisy. Nezabudnem na časopis Time, veľmi bohato ilustrovaný fotografiami. Tak som sa dozvedel, že vo vojne boli aj nejakí Angličania a Američania, a to sa mi veľmi zapáčilo. Postupne som získal príklon k tomuto ich vstupu. Mali sme kopec literatúry. V desiatich rokoch som mal učiteľa angličtiny, pána Szatmáryho, ktorý ma nenápadne školil z politiky, a nikdy nezabudnem vetu, ktorú ma učil: „Although Chinise government denies, there is a hunger in China.“ (Hoci to čínska vláda popiera, v Číne je hlad). Bol som teda mimo štandardného obdivu a ani som sa nehral na Rusov.