Denník N

Čo pretrvá z dlhého príbehu kardinála Korca

Premiér Robert Fico na návšteve u Jána Chryzostoma Korca predtým, než zomrel. Foto – TASR
Premiér Robert Fico na návšteve u Jána Chryzostoma Korca predtým, než zomrel. Foto – TASR

Po revolúcii sa z duchovného, ktorý mal autoritu nielen medzi katolíkmi, stával človek, ktorého postoje mnohých veriacich tiež odrádzali. Spôsobili to najmä jeho politické názory.

Keď pred ôsmimi rokmi napísal Vladimír Palko do .týždňa článok Ťažko sa to hovorí, vyvolal pomerne búrlivú reakciu. Text pomenúval niektoré problematické aspekty ponovembrovej činnosti kardinála Jána Chryzostoma Korca, kládol ich do protikladu s kňazovou prednovembrovou aktivitou a na záver dodal, že slovenské kresťanstvo čaká diskusia, kde treba vysloviť aj nepríjemné veci.

Tiso, Mečiar, Fico

V súvislosti so zosnulým kardinálom sa objavujú zvlášť tri: kontakty s Vladimírom Mečiarom, ktorý nebol len prvým premiérom samostatného štátu, ale tiež človekom, ktorý štát systematicky ničil; pakty s Robertom Ficom, bývalým komunistom, oportunisticky sledujúcim najmä verejnú mienku a vlastný prospech; odhalenie pamätnej tabule Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. Tváriť sa, že tieto veci neexistovali, by bolo rovnaké, ako tváriť sa, že okrem nich neexistovalo nič iné. Čo z nich preváži?

Keď Korec už v slobodnom štáte odhaľoval tabuľu Tisovi, ocenil tým človeka, ktorý niesol veľkú politickú i morálnu zodpovednosť za totalitný štát, jeho politiku i deportácie Židov. Pritom tri roky predtým, v roku 1987, podpísal vyhlásenie k deportáciám Židov, kde s 23 disidentmi i predstaviteľmi oficiálnej kultúry prosil o odpustenie za protižidovské opatrenia, ktoré „popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti“.

Ako vyplynulo z jeho neskorších rozhovorov, ide to dokopy len vtedy, ak sa z príbehu selektívne vyberú (a to nebol len Korcov prípad) iba vhodné obrázky typu „Tiso nikdy nepodpísal rozsudok smrti“, „udeľoval výnimky“, „bol to predsa kňaz“ či „aspoň sme mali svoj štát“. Ale zostať len pri popise Korcovho vzťahu k Tisovi, akokoľvek bol dôležitý, by bolo tiež len skreslením dlhého príbehu pomocou niekoľkých vybraných obrázkov.

Kým neprišla ŠtB

Narodil sa v roku 1924 do robotníckej rodiny v Bošanoch pri Topoľčanoch. Ako pätnásťročný, krátko po vypuknutí vojny, vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Študoval v Kláštore pod Znievom a v Trnave. Po vojne išiel študovať filozofiu do Brna, rok po februárovom komunistickom prevrate začal študovať teológiu v Trnave.

Do akého obdobia Korec a cirkvi vstupovali, bolo jasné už krátko po víťazstve komunistov. Už v marci 1948 českí a slovenskí katolícki biskupi poukazovali na zasahovanie do cirkevných práv a v auguste sformulovali memorandum vláde, kde sa ohradili proti zasahovaniu do vnútorných záležitostí cirkvi. V júni 1949 vznikla prorežimná Katolícka akcia (za protest proti nej putovali mnohí do väzenia), o desať mesiacov neskôr sa začala Akcia K – zrušenie mužských kláštorov v celom Československu.

Neskorší kardinál mal šťastie v nešťastí: ako nevojaka ho na rozdiel od iných rehoľníkov prepustili do civilu. Vykonával svetské povolanie (pracoval ako robotník v nitrianskej Mototechne, neskôr v petržalskej Tatracheme; potom vymenil robotnícke miesta za Výskumný ústav hygieny práce a chorôb z povolania, kým v roku 1958 nedostal výpoveď a nezačal si zarábať ako nočný strážnik a údržbár), ale v roku 1950 ho tajne vysvätili za kňaza a o rok neskôr za biskupa.

Po čase toto svätenie potvrdil aj Vatikán, ale kto nemusel (vrátane Korcových rodičov), o tom nevedel. Aj Štátna bezpečnosť sa o svätení dozvedela až v roku 1955. Prekvapivo však Korca nezbalila hneď.

Nie také zlaté šesťdesiate

Keď sa hovorí o šesťdesiatych rokoch ako o uvoľnenom desaťročí, je to v porovnaní s päťdesiatymi rokmi pravda, ale z pohľadu tajného biskupa to bolo naopak. V roku 1960 ho zatkli za to, že prijal tajnú vysviacku, že sa podieľal na príprave bohoslovcov a tajne svätil kňazov. Odsúdili ho na dvanásť rokov – za údajnú vlastizradu. Paradoxne sa tak stalo v máji, v ten istý mesiac, keď prezident Antonín Novotný konečne vyhlásil amnestiu a z väzení prepustili mnohých politických väzňov z päťdesiatych rokov.

Ján Chryzostom Korec. foto- TASR
Ján Chryzostom Korec. Foto – TASR

Bratislava – Ilava – Pardubice – Pankrác – Valdice. Na týchto miestach strávil Korec, súdom vlastne uznaný za biskupa, osem ťažkých rokov. Okrem iného si z väzenia priniesol tuberkulózu.

Prepustili ho vo februári 1968 na podmienku, a tak sa musel zase zamestnať. Oficiálne ako zametač, neoficiálne však pokračoval v kňazskej činnosti. O rok neskôr ho dokonca rehabilitovali, dali mu pas, a tak sa v marci 1969 mohol stretnúť s pápežom Pavlom VI.

Biskupské insígnie síce cez hranice previezol, ale štátny súhlas, potrebný na oficiálne vykonávanie kňazského povolania, nedostal. V apríli sa stal generálnym tajomníkom KSČ Gustáv Husák, šesťdesiate roky sa končili a prichádzala „normalizácia“.

Neústupnosť aj porozumenie

Nasledujúce dve desaťročia boli podobné päťdesiatym rokom. Tajný biskup pokračoval v práci s mládežou, písal knihy, ktoré vychádzali v samizdate, opravoval výťahy v Petržalke a chodil na výsluchy. Na rozdiel od kňazov so štátnym súhlasom, nehovoriac o tých z prorežimného hnutia Pacem in terris, vystupoval mimo oficiálnej štruktúry cirkvi, ale stále častejšie i verejne. Napokon, Korec bol jedným zo spoluorganizátorov Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988, zúčastňoval sa stretnutí veriacich či pútí.

Napríklad tej velehradskej v roku 1985, ktorá sa z režimom plánovanej mierovej demonštrácie zmenila na demonštráciu proti predstaviteľom komunistického režimu.

Ako predstaviteľ tajnej cirkvi sa nedal zlomiť ŠtB, odmietal dorozumenie s komunistami, ale na oficiálnu cirkev, ktorá sa dohovorila a plnila podmienky, neútočil. Bolo to pochopiteľné: nech bola organizácia skrytej cirkvi akokoľvek veľká, neobsiahla by celú krajinu.

Zrejme preto, že bol symbolom odvahy i neústupnosti, no zároveň mal porozumenie pre oficiálnu cirkev, koncom osemdesiatych rokov vedenú apoštolským administrátorom a neskôr trnavským arcibiskupom Jánom Sokolom, sa stal najvyššie postaveným Slovákom v katolíckej hierarchii s titulom kardinála.

Čo pretrvá?

Po revolúcii sa však z človeka, ktorý požíval minimálne medzi katolíkmi obrovský rešpekt, stával človek, ktorého postoje mnohých veriacich tiež odrádzali. A netýkali sa ani tak vierouky ako politiky.

Vladimír Palko nebol jediný, kto mu mal za zlé, že minimálne budil dojem, že podporuje Vladimíra Mečiara. Aj v samotnom episkopáte mali na pokračujúci mečiarizmus rozdielne názory – Sokol s Korcom na jednej strane a banskobystrický biskup Rudolf Baláž na druhej. A tak podpora Robertovi Ficovi v prezidentských voľbách už nemohla byť pre nikoho prekvapením.

Iste, je otázne, aké z jeho činov a postojov pretrvajú o desať, dvadsať či viac rokov. Možno si nad epizódami s Mečiarom ľudia mávnu rukou a do popredia viac vystúpi trebárs to, že sa za štyridsať totalitných rokov neušpinil.

Dnes je však, dokonca aj s prihliadnutím na jeho podpis pod ospravedlnením z roku 1987, isté, že obraz kardinála Korca po roku 1989 najviac naštrbila jeho snaha ospravedlňovať hlavu iného totalitného režimu Jozefa Tisa.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Slovensko

Teraz najčítanejšie