Denník N

Bolestné výročie

Foto – TASR
Foto – TASR

Tragédia sa nezačala vtedy, keď do dobytčích vagónov začali hnať obete „riešenia židovskej otázky“.

Autor je historik

Všetci sme traumatizovaní vojnou na Ukrajine, no aj v tejto ponurej atmosfére si pripomíname osemdesiate výročie začiatku deportácií slovenských židov do nacistických vyhladzovacích táborov. Až tam vyústila viac ako tri roky trvajúca nenávistná a čoraz brutálnejšia antisemitská politika totalitného režimu vojnového slovenského štátu.

Táto tragédia sa totiž nezačala až vtedy, keď sa do dobytčích vagónov hnali obete „riešenia židovskej otázky“. Jej počiatky treba hľadať v udalostiach, keď židia boli označení za úhlavných nepriateľov štátu a národa. Vzápätí sa im odoberali politické, hospodárske, sociálne a nakoniec aj základné občianske a ľudské práva. Na Slovensku rástla masa bezprávnych obyvateľov, ktorá sa stala pre štát ťaživým sociálnym problémom.

Vtedy prišla zo strany nacistov ponuka (nie ultimatívny príkaz!), aby Slovensko vysťahovalo „na práce“ na východné územia obsadené Nemeckom svojich židov. S podmienkou, že ich zbaví štátneho občianstva a za každú odsunutú osobu zaplatí 500 ríšskych mariek. Tretia ríša sľúbila, že majetok po deportovaných osobách si môže štát ponechať, lebo vyhnancov nikdy nepošle späť. Minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach na margo dohody povedal: „Nielenže nás o to nežiadali Nemci, tým menej nás nútili.“ 25. marec označil za jeden z najvýznamnejších medzníkov v slovenských dejinách, o ktorom sa bude učiť v školách.

Od marca do októbra roku 1942 bolo odtransportovaných zo Slovenska takmer 58-tisíc osôb, z ktorých nacistické vyhladzovacie tábory prežilo iba niekoľko stoviek ľudí. Slovenský štát ako jediná nacistami neokupovaná krajina uskutočnil deportácie vlastnými administratívnymi a mocenskými orgánmi. Skutočne, treba o tom učiť v dejepise!

Stále sa vedú spory o zodpovednosti slovenských vládnych činiteľov za tento zločin. Dobové dokumenty ju jednoznačne potvrdzujú. Poslanec František Orlický, ktorý v máji 1942 predkladal ústavný zákon o vysťahovaní židov, už dva roky pred jeho prijatím sebavedome vyhlasoval: „Nastúpili sme túto cestu pri plnom vedomí, čo v tejto veci podnikáme. Nebudeme pozerať na postoj, ktorý k nášmu podnikaniu zaujímajú rôzni pseudohumanisti, nebude nás mýliť ani argumentovanie, že naše počínanie je protikresťanské.“ Je zarážajúce, že podobné argumenty používal aj kňaz – prezident Jozef Tiso.

Vo vládnom tábore sa však ozvali aj hlasy, ktoré upozorňovali, že za deportácie „sa bude raz treba zodpovedať pred históriou, a po vojne nebude nič platiť, čo odporuje medzinárodnému právu“. Dobové pocity vládnych činiteľov v povojnových spomienkach vystihol Tido J. Gašpar: „Prichádzali správy o fyzickom likvidovaní židov. My sme nechceli, nemohli sme tomu veriť.“

Presvedčivých správ o páchanom zločine stále pribúdalo. Prečo ich (ne)zodpovední politici ignorovali?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie