Zabudnime na chvíľu na tanky. Šesť vecí, čo sme sa o sebe dozvedeli od začiatku vojny

Autor je redaktor českého Deníka N, píše najmä o armáde

Vyrobilo sa desať miliónov slávnych áut Ford Mustang. Niečo vyše desať miliónov je aj obyvateľov Českej republiky. Desať miliónov ľudí utieklo za mesiac z domovov pred zabíjaním, ktoré na Ukrajine rozpútala ruská armáda.

Ešte raz: desať miliónov. Nájdite 115 známych, ktorí vydržia 24 hodín bez prestávky robiť čiarky na papier rýchlosťou jednej za sekundu. Toľko to je.

Marec dostal kedysi v latinčine meno podľa rímskeho boha vojny Marsa. V roku 2022 sa marec stal mesiacom veľmi bezohľadnej, nevyprovokovanej a paranojou vedenej vojny. Nie je to vojna „stredovekými metódami“, ako sa mnohokrát píše: sú to metódy 20. a niekedy aj súčasného storočia (spomeňte si na Sýriu). Ale ak by boh Mars videl, ako Rusko cieli na civilistov, vzal by kopiju a z Putina by urobil jedlo pre psy.

Navyše: „Čím ďalej sa to vlečie a čím väčšie sú hromady tiel, tým viac začína konflikt ospravedlňovať sám seba: ‚bojujeme, pretože sme toho už toľko obetovali‘,“ povzdychol si vojenský publicista a bývalý príslušník amerického námorníctva David B. Larter.

Skúsme ten mesiac vojny na Ukrajine opísať inak než cez počty mŕtvych, posuny frontu a zničené tanky. Skúsme si povedať, čo sme sa o sebe a svete za ten čas dozvedeli, hoci by sme nutne ťahali jednotky po mapách, ktorých sú sociálne siete beztak plné.

1. Podpora Západu: veľká, ale nie nekonečná

Západ sa pri podpore Ukrajiny nebývalo zjednotil – nakoniec rýchlo a vo veľkej miere. Zásobuje ju zbraňami a to je dôležité. Je to ale rovnaký Západ, ktorý ignoroval mnohé varovné signály uplynulých rokov. Ten istý Západ, ktorý sa nepohol, keď mu Putin v roku 2018 do tváre kričal, že „teraz ma budete počúvať, pretože mám dobré zbrane“.

Keď nebudeme spievať, že už Zase strieľajú do ľudí (tak spieva Vlasta Redl – pozn. red.), snáď si pár správ, ktoré sú pre ten spiaci Západ lepšie, povieme s odstupom. Napríklad, že Ukrajine na nohy celkom pomohli pobaltskí vojnoví inštruktori. A západná spravodajská a zbrojná podpora.

Teraz to nevidíme, čo je logické, pretože horí. Teraz sa hasí.

Mimochodom, o tých inštruktoroch a snahe Ukrajiny zlepšiť armádu sa písalo. Nebolo to úplne na očiach, čo je skôr dobre: keď sa ľudia príliš nezaujímajú o armádne články, znamená to, že je mier a majú iné starosti. Ťažko chcieť viac.

Takisto sme sa o sebe dozvedeli – aspoň podľa ukrajinského veľvyslanca v Berlíne, že Nemecko ešte po začiatku invázie odmietalo Ukrajine pomôcť, pretože tá krajina predsa o pár hodín nebude existovať. V Nemecku zbrojenie dlhodobo vyvoláva zlé spomienky a dáva to zmysel. Ale napriek tomu to bola kulminácia nemeckej dlhodobo chybnej stratégie voči Putinovmu Rusku.

Aké jednoduché je teraz to takto povedať. Aj toto je však Západ: prináša jednoducho lepšie a horšie správy a veľa vecí zistíme až spätne. Tie lepšie správy a poučenia snáď prevažujú. Aspoň teraz.

Možno si raz budeme môcť povedať, že to s diktátorom v Kremli nemohlo dopadnúť inak než vojnou. Že tisíce mŕtvych Ukrajincov boli predsa len menej než jadrové inferno, že západní stratégovia Putina uvarili na Ukrajine a že vlastne nemal šancu. Ale aj keby áno, asi to nebudeme vedieť povedať ľuďom z Ukrajiny do očí.

2. Česko s nádejou

O Česku sme sa dozvedeli, akou úľavou je mať premiéra, pri ktorom riešime odvážnu cestu do bombardovaného mesta ako nebývalé gesto podpory, ktoré Ukrajinci ocenili. A nie zbabelca, ktorý počúva komunistov, uteká pred novinármi a svoje názory hovorí trasúcim sa rozhnevaným hlasom, s nahnevanou grimasou, a to výhradne v bizarných videohláseniach, v ktorých nemá oponentúru. A už tretie volebné obdobie je jeho hlavnou starosťou trestné stíhanie.

Už sme zabudli, ako málo k tomu chýbalo. Výsledok volieb mohol ľahko vygenerovať väčšinu pre Andreja Babiša, ak by jeho doterajší spojenci tesne nevypadli zo snemovne. Mohol byť ďalej premiérom a ďalej ustupovať chradnúcemu mocnárovi v Lánoch, ktorého aktivita denne zodpovedá sotva pár desiatkam minút a ktorý doteraz hájil Putina a jeho kroky všade, kde mohol.

A ktorý hovoril, že na Kryme nie sú ruskí vojaci, pretože to tvrdí Sergej Lavrov.

Mohli sme byť v pozícii Maďarska, ktoré sa tvári, že sa ho vojna netýka (Rusi v Maďarsku stavajú jadrovú elektráreň – to isté chcel Zeman docieliť aj u nás). Nestalo sa. Český prezident, ktorý pri znovuzvolení v roku 2018 oznámil víťazstvo, za ktorým nebude žiadna porážka, utrpel brutálnou ruskou agresiou porážku. A za tou už nebude žiadne víťazstvo.

Pri posledných parlamentných voľbách, ktoré priniesli porážku Babiša a Zemana, sme v Česku mali aj trochu šťastia.

3. Mariupol je nová Srebrenica

S každou ďalšou vojnou je informácií na sociálnych sieťach viac a viac. Naturalistickejších. Bezprostrednejších. Vzájomne konfliktnejších. A sme im vystavení viac a viac. Aj preto nás to zakaždým unaví, zomelie a dostane.

Veľkú vojnu v Európe s likvidáciou celých miest si nepamätáme. Etalónom zla pre nás boli mínometné útoky na sarajevskú tržnicu Markale a vraždenie v Srebrenici.

Mariupol je Srebrenicou 21. storočia, iba tam ľudia umierajú a budú umierať ďalej a bude ich viac – utrpenie mesta sa ešte neskončilo. Alebo ich nebude viac? O koľko to bude? Záleží na tom? Sú ľudia len čísla?

Nebude to tak veľa ako kedysi v Leningrade. Alebo v Rwande zhruba v rovnakom čase ako v bosnianskej Srebrenici. Ale bude to príliš veľa ľudí na to, aby sa to dalo pochopiť a príliš blízko na to, aby sa ich nárek nedal počuť. A aj príliš často fotografovaných, aby sme ich nemohli nevidieť.

Nevieme im pomôcť a už im nepomôžeme. Zlo sa nemeria počtom mŕtvych, ktorých za sebou zanechalo, ale tým, aké odhodlané bolo, kým ho niekto zastavil. Ľudia po druhej svetovej vojne s hrôzou zisťovali, čo sa to v tých táboroch dialo. O hrôze v Mariupole tušíme dosť, ale tá rana príde, keď sa to dozvieme naplno. Budeme žiť s otázkou, či sme ešte predsa len nemohli niečo urobiť. A budeme si na ňu musieť odpovedať.

4. Môžeme, ale nerobíme to

České vlajky si u nás v posledných týždňov na profily hromadne dávali ľudia, ktorí ostentatívne dávajú najavo, že ich žiadni Ukrajinci nedojímajú. Robia to ako posmešok voči tým, ktorí si zo solidarity pridali tie ukrajinské, a niektorí aj preto, že priamo schvaľovať ruskú inváziu je zakázané. Stačí sa ale na tie profily pozrieť – presne to robia.

Sčasti sú to tí istí ľudia, ktorí bojovali proti „covidfašizmu“ a „fašistickému“ očkovaniu, aby sa teraz hnevali, aké choroby tí neočkovaní šesťroční „fašisti“ prinesú.

Ľudia, z ktorých je na vracanie.

Videl som tých vašich „fašistov“. Tých sotva dospelých chlapcov, ktorí odchádzali na front; otcov, ktorí sa v slzách lúčili s plačúcimi dvojročnými deťmi; premrznuté mamy a deti. Vydesené, s prázdnym pohľadom, taškou v ruke. Cez železničnú stanicu v poľskom Przemyśli utekajú ženy a deti a je tam zopár prevažne starších mužov. Čuduj sa svete, videl som v ten deň asi šesť černochov, ktorí majú s životom iné plány, než sa nechať zabiť ruskou bombou.

Kto z českého gauča tvrdí niečo iné, klame – a takých ľudí je tu stále dosť. Aj to sme sa naučili.

Kiežby sme sa poriadne naučili aj to, že v Česku jednoducho sú ľudia, ktorí finančné rezervy nemajú a po covide žijú z ruky do úst. Tým nemôžeme hovoriť, že sa teraz kvôli Ukrajincom všetci musíme uskromniť: oni už totiž nemajú ako. Musíme ich vedieť osloviť a uistiť, že sme na nich nezabudli. Vláda toto zatiaľ nedáva príliš najavo.

Bitka „a čo dostanú Česi, keď Ukrajincom dajú miliardu či dve“ sa však predsa nedá prehrať. Tie peniaze im jednak nikto kvôli Ukrajinkám s deťmi neberie, navyše toto nie sú kupecké počty.

Prehrať sa dá iba vtedy, keď sa túto bitku vôbec nepokúsime vyhrať. Keď sa vláda nebude dosť snažiť obhájiť, že náš štát funguje a že pomôcť utečencom prežiť (a možno ich tu nechať žiť a pracovať) je naozaj oveľa lepšie, než sa tváriť, že neexistujú, prípadne ich poslať na kriminálnu dráhu. A potom sa diviť.

Mohol a snáď by to mal urobiť premiér Petr Fiala, ktorý inak krízu zvláda dobre. Od prezidenta bez akéhokoľvek zvyšku autority a síl sa to čakať nedá a nemalo by to zmysel.

Takisto sme sa naučili, že koordinácia pomoci v Česku z oficiálnych miest ani po mesiaci krízy nie je nič moc – štát to predtým nevedel ani v omnoho menšom meradle. Fungujú však napríklad skauti a rôzne miestne siete. A fungujú dobre.

5. Sloboda nie je málo

Do druhého mesiaca vojny sme sa prebudili v krajine, ktorá má slobodné médiá. Ich novinári prinášajú správy z miesta aj pohľady s odstupom z českých redakcií. Výborným počinom bol rozhovor Českej televízie s prezidentom Ukrajiny Volodymyrom Zelenským. Máme médiá, ktoré nepodliehajú tlaku na vyvažovanie, ale férovo hovoria, ako to je: toto je agresor, toto je obranca.

To nie je málo.

Rozmer tej vojny si stále neviem predstaviť. Koľko z ukrajinských obyvateľov bez domov sa bude mať kam vrátiť? Koľko ich zostane? Českú spoločnosť čaká možno najväčší presun obyvateľov od vyhnania/odsunu (vyberte si, čo chcete) sudetských Nemcov. Už nám to došlo?

Ideme do toho nepripravení, pretože sme sa na to nepripravili – ale odhodlanie ľudí pomáhať je zatiaľ vysoké. V rekordných zbierkach zhromažďujeme miliardy korún, aby cez štátny rozpočet neniesli takú tiaž aj chudobnejší Česi, ktorí peniaze poslať nemôžu.

To nie je málo.

Rusko sme preceňovali a Ukrajinu podceňovali. Oboje bola chyba: ľudia, doteraz hanlivo prezývaní „úkáčka“, bojujú za svoju slobodu tak, ako si mnohí z nás prajú, aby sme bývali bojovali v roku 1938! Zošívajú si rany na uliciach. Delia sa o posledné zvyšky chleba. Ukázali svetu hodnotu odhodlania a to, že sa nedá donekonečna nahradzovať opatrnosťou. Pretože na to raz niekto doplatí.

To nie je málo.

6. Keď sa tá vojna skončí

Pri správach o odhodlanom ukrajinskom vzdore však nesmieme zabudnúť, že vojna sa raz skončí. V Európe zostanú milióny ľudí bez domova. Bude menšia úroda, môže prísť hlad, bude draho. Prinajlepšom.

Je a bude to však Putinova drahota.

Vojna sa môže skončiť rýchlo alebo môže byť dlhá. Obnova po nej bude neuveriteľne drahá aj pre nás: potrebujeme Ukrajinu ako funkčnú európsku krajinu, nie ako „failed state“. Vojna sa môže skončiť a Putin zostane pri moci alebo bude preč a bude tam niekto iný. Ale budú tam tisíce jadrových hlavíc. I keď od nich odhliadneme, vystresovaný a šokovaný svet nebude bezpečnejší. Presne naopak.

Ťažko povedať, kedy sa to skončí, preto buďme poctiví: nevieme to. Ťažko povedať, koľko obetí na ukrajinskej strane a zasadených ekonomických rán na strane Ruska môže stačiť na prímerie.

Ale čo keď realita vyzerá tak, že Putin zistil, že nemôže Ukrajinu dobyť – a tak sa ju rozhodol zničiť?