Manažérka Dobrého anjela: Od rodín s rakovinou utekajú najmä muži

V Košiciach ste pracovali v oblasti marketingu, neskôr ste tam začali pomáhať rodinám v kríze. Prečo?

Keď sa mi narodili vlastné deti, prirodzene som sa začala zaujímať aj o iné, ktoré som pravidelne stretávala na sídliskách či v meste. Ako čerstvú matku ma totiž bolelo, keď som ich videla „ušmudlané“, pričom ich sprevádzali neraz podgurážené mamy.

Manžel bol profesionálny športovec a práve vedľa haly, v ktorej hrával, sa nachádzalo krízové centrum. Úplne prirodzene som tam preto vo voľnom čase, hoci nepravidelne, začala chodiť. Na to, aby sa totiž človek pokúsil o dobré veci, predsa nemusí byť priamo začlenený do nejakej organizácie.

Okrem toho som na vlastnej koži skúsila aj skromné pomery. Ocko mi zomrel, keď som skončila strednú školu a nastupovala na vysokú, mamka bola učiteľka tesne pred dôchodkom. Pomohlo mi to pochopiť, aké to je žiť z mála.

Akí boli vaši rodičia?

Celý život chceli, aby sme sa sústreďovali na ľudí okolo seba, vždy sme trebárs brali stopárov. Ani nám nenapadlo myslieť si, že niekoho vezmeme do auta a ublíži nám. Bežne sa dokonca stávalo, že keď už bola noc, vzali sme ich aj k nám domov prespať.

Ak bola niekomu v meste zima a vedeli sme, že o chvíľu ideme domov, darovali sme mu svoje rukavice či šál. Rodičia od nás jednoducho žiadali, aby sme sa pozerali okolo seba a pomáhali tam, kde sa to dá.

Dobrý anjel doteraz pomohol asi šiestim tisíckam rodín. Robí s vami ešte niečo slovo rakovina?

Samozrejme, že robí, ale už menej ako kedysi. Určite k tomu prispieva najmä to, že vidím množstvo ľudí, ktorí sa z nej vyliečili. Kým som tam nepracovala, poznala som len rovnicu rakovina rovná sa smrť. Svojím spôsobom sa mi teda uľavilo.

Zrejme ste sa však pýtali skôr na otupenie zmyslov. Pravda je taká, že si síce aj poplačem a som nervózna z toho, aké smutné prípady vidím, už len pre prácu však musím byť nastavená trochu inak, lebo by som sa zrútila.

Praktické veci sú vám zrazu ukradnuté

Málokto zvonku vidí, čo dokáže rakovina spôsobiť vnútri rodiny. Skúste to opísať.

Zvonku to vlastne ani nemožno vidieť, lebo na to, aby sme my, ľudia, prežili, musíme filtrovať informácie. A keďže rakovina sa spája so smrťou, odtláčame ju preč, až kým sa nás bytostne nedotýka. Veci, ktoré sú na ňu nabalené, radšej nevnímame.

Čo sa potom zmení?

Rakovina každej rodine prináša hrôzu, lebo si uvedomí, že smrť môže byť blízko. To sa dá precítiť len v tesnej blízkosti chorého. Do tohto emočna sa však zrazu začnú premietať aj praktické veci.

Zrazu je vám úplne jedno, že prišiel nejaký šek, že ste mali ísť v konkrétnom termíne niečo vybaviť. Keď vás opantáva strach z toho, či vôbec prežijete, praktické veci idú automaticky do úzadia. Lenže tie veci vybaviť treba, lebo úrady ani šeky nepočkajú. Tak sa postihnutý neraz zamotáva do ďalších vážnych problémov.

Až osemdesiat percent žiadostí, ktoré nám chodia, obsahujú presne túto vetu: „Život sa nám obrátil naruby.“ Človek je totiž nastavený inak – plánuje, že si vezme hypotéku, že pôjde v lete na dovolenku, že jeho dieťa pôjde na nejakú súťaž… Toto všetko sa však v sekunde utne, pričom to zasiahne nielen chorého, ale všetkých členov rodiny.

Je veľký rozdiel, keď ochorie malé a väčšie dieťa?

Malé dieťa trpí najmä fyzicky, hoci psychicky mu určite neprospieva ani izolácia od kamarátov. Predstavte si, že má nejaké záľuby a zrazu je rok zavreté v nemocnici, kde mu pichajú injekcie, dávajú chemoterapiu, operujú ho, je mu zle, vracia, necíti sa dobre. Pritom by chcelo iba banálnu vec – ísť si zahrať futbal a vidieť kamarátov.

Väčšie deti, na rozdiel od malých, si však už v nemocnici začínajú uvedomovať aj smrteľnosť, keďže niekto z ich okolia predsa len občas odíde. Ako asi môže tínedžer preciťovať smrť kamaráta, keď si zrazu uvedomí, že sa môže dotknúť aj jeho?

Vypadne príjem a stúpnu náklady

Rakovina dieťaťa je pre rodičov šok a bolesť. Čo všetko sa na to nabalí?

Napríklad to, že minimálne jeden z nich takmer automaticky prestáva pracovať, lebo chce byť pri dieťati. Našťastie sa to už dnes dá, rodič s ním môže tráviť čas v nemocnici. Na druhom potom ostáva ťažká úloha – uživiť rodinu, hoci úplne vypadol jeden príjem.

Teraz si predstavte, že tí rodičia majú nielen choré dieťa, ale aj ďalšie, povedzme dvojročné. Niekde pomôžu starí rodičia, inde však žiadni nie sú. Čo má ten otec robiť? Pracovať, aby zabezpečil rodinu, alebo byť doma s malým dieťaťom, kým mama je v nemocnici s jeho chorým súrodencom?

Automaticky tak v rodine stúpajú náklady aj stres. Na prvý pohľad sa tiež zdá, že liečba aj pobyt v nemocnici sú zadarmo, realita je však iná, lebo okrem základných vecí do toho vstupujú aj sekundárne.

Rozpadne sa dieťaťu sliznica? Potrebuje špeciálne kvapky a bum, 40 eur je preč. Potrebuje, aby sa mu zotavila pečeň? Ďalších 20 eur za doplnky v lekárni. Špeciálna strava? Opäť treba peniaze. A práve tieto vedľajšie náklady, ktoré má pacient popri chemoterapii či ožarovaní, vníma len málokto.

Ďalšie náklady vznikajú za cestovanie. Nie každý má špitál za rohom.

Samozrejme, veď detské onkológie sú len tri na Slovensku – v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach, ľudia bežne musia cestovať aj 200 kilometrov. Nielen za liečbou, ale aj na návštevy, k tomu si pripočítajte cesty domov, veď matka potrebuje vidieť aj ostatné svoje deti.

Existuje na to síce špeciálny príspevok, kým sa však vybaví, človek musí prejsť neuveriteľne byrokratickou mašinériou. Trvá to snáď toľko ako vybavenie invalidného dôchodku. Samozrejme, výsledné rozhodnutie je subjektívne a rodina príspevok nemusí dostať. Poznám rodiny v úplne rovnakej situácii, kde ho jednej priznali a druhej nie.

Bežne sa pritom stáva, že dieťa ráno odpadne a večer už do neho lejú chemoterapiu. Matka je v šoku, nevie, čo skôr, a teraz má ísť bojovať s našimi úradmi, kde treba vybaviť milión papierov? Kým sa to podarí, ubehne šesť aj deväť mesiacov.

Od rodiny s chorým členom najčastejšie odchádzajú muži

V databáze máte množstvo rodín. Ako sú na tom s príjmami?

Tridsaťšesť percent rodín v našom systéme má príjem menší ako 500 eur. Z toho musia vyžiť obaja rodičia aj ich deti. A keďže rakovina zvykne rodiny, žiaľ, aj rozbiť, často to musí ťahať jeden človek.

Neraz to prebieha nasledovne – rodina najskôr minie úspory, potom si požičia od blízkych, neskôr od inštitúcií, až nakoniec hrozia exekúcie, lebo to jednoducho nemá z čoho vrátiť.

Sú rozpady rodín pre rakovinu časté?

Veľmi.

Vážne existuje toľko ľudí, ktorí opustia chorého partnera či dieťa, len aby mali pokoj?

Žiaľ, je to veľmi častý jav. Najčastejšie odchádzajú muži. Odchádzajú nielen pri rakovine manželky či dieťaťa, ale aj v prípadoch, že sa im narodí postihnuté dieťa.

Poznám pána, ktorý vyštudoval sociálnu prácu. Tesne pred skončením školy sa vykašľal na dospievajúceho syna a ženu s nádormi na mozgu. Aby toho nebolo málo, vyrazil ju z bytu s tým, že si môže vziať dve či tri veci.

Pracuje pritom ako manažér, teda na riadiacej pozícii. Je dôkazom, že takéto správanie sa vôbec nedá prisudzovať len jednoduchšej vrstve obyvateľstva.

Iný príklad – matka tiež s nádormi na mozgu má dvoch synov. Manžel ju vyhodil, a keď si brala svoje veci z bytu, prišla manželova sestra a na kameru nakrúcala, čo si berie. Áno, stávajú sa aj takéto extrémy.

Predpokladám, že tí muži si to musia v hlave nejako zracionalizovať, aby nevyzerali ako úplné svine.

Zdôvodňujú to tak, že to nefungovalo už predtým. Všimla som si však jednu zaujímavú vec – ak jeden rodič odíde, najmä tínedžeri si môžu vybrať, s kým ostanú žiť. Zväčša ostávajú s chorými matkami, hoci vedia, že budú žiť dvaja v chudobe z 260-eurového invalidného dôchodku a po nociach pomáhať mamám na záchod, aby sa mohli vyvracať.

Réžia tvorí 5,07 percenta, neplatí sa však z peňazí darcov

Dobrý anjel postavil charitu na tom, že peniaze od darcov sa do centa prerozdeľujú rodinám. Réžia sa financuje z iných peňazí. Koľko stojí?

Máme na to prepočet, hoci je fiktívny. Ide totiž o pomer nákladov k vyzbieraným peniazom, v skutočnosti sa z nich však náklady nehradia. Za rok 2014 platilo, že na 100 eur od darcov potrebujeme 5,07 eura na chod organizácie od sponzorov.

V začiatkoch venoval Andrej Kiska na réžiu milión eur. Za tie roky by to nestačilo.

Ten milión sa už minul, dnes však chod financujú aj ďalší úspešní ľudia či firmy. Trváme totiž na tom, že peniaze od darcov na réžiu ísť nesmú.

Koľko zamestnancov platíte?

Sme tam štyria, dve riadiace a dve administratívne osoby, využívame aj služby externého grafika.

Aké máte platy?

Primerané platom na východe Slovenska. Určite sme pod priemernou mzdou daných pozícií na Slovensku. Na východe sme však spokojní.

Čo priestory?

Máme dve kancelárie zdarma v budove, ktorá patrí Andrejovi Kiskovi, takže za ne neplatíme. Za nájom sme vlastne neplatili nikdy, vždy to z vlastných peňazí ťahal Andrej.

Na akých autách jazdíte? Komunikujete totiž s lekármi, so sestrami aj s rodinami po celej krajine.

Doteraz sme mali len jedno auto, sedemročnú Mazdu, do ktorej sme sa cestou na stretnutia „ládovali“ všetci naraz. Aktuálne sme kúpili Ford Fiesta, predajca nám dal výhodnejšiu cenu. Často sme tiež jazdievali na súkromnom aute Andreja Kisku, pričom si nikdy nedal preplatiť pohonné hmoty.

Telefónne účty?

Nemám detailný prehľad, Orange nám však vychádza v ústrety, moje účty sú do 20 eur. Väčšou položkou sú poštové náklady, keďže tisíckam rodín posielame tlačivá so žiadosťou o predĺženie pomoci, respektíve s nimi komunikujeme aj o ďalších veciach.

Musíme to robiť poštou, lebo väčšina rodín nie je taká zbehlá, aby si tlačivo našla na internete, vyplnila ho, vytlačila, dala potvrdiť lekárovi a zaslala späť.

Poviem aj iný príklad, keď možno až zbytočne premýšľame nad nákladmi, aby sme niekoho nepobúrili. Potrebovala som nový počítač a uvažovala som o Apple. Potom mi zrazu napadlo, ako to asi bude pôsobiť na ľudí, s ktorými rokujeme – sme charita pre ťažko chorých pacientov a vytiahnem pred nimi takúto značku?

Pritom je to hlúposť, robím manažérsku prácu, s kolegami manažujeme 400-tisíc eur mesačne, ktoré musia prejsť od darcov k ľuďom v systéme, komunikujeme s množstvom ľudí, organizujeme kampane. Vysvetľujte však niekomu, kto o tom nič nevie, že ak má tretí sektor kvalitne robiť svoju prácu, potrebuje aj adekvátne podmienky.

Kritizujú nás najmä tí, čo nikdy nikde neprispievajú

V slovenských pomeroch patrí Dobrý anjel k najtransparentnejším charitám, najmä v prezidentskej kampani sa však ukázalo, že má aj dosť kritikov. Premýšľali ste nad príčinami?

Spochybňujú nás len tí, čo nemajú naštudované elementárne veci, dokonca sami nikde neprispievajú. Kritikou toho, ako to robíme, si vlastne len ošetrujú vlastné svedomie, aby nemuseli zmeniť svoj postoj v duchu „načo by som niekomu prispieval, keď aj tak všetci kradnú?“

Zistila som tiež, že ide zväčša o ľudí, ktorí si nikdy nepozreli ani náš web, nieto výročné správy. Nič si nenaštudovať, ale okamžite spochybňovať je asi ľudské, mňa to však strašne trápi. A je práve mojou úlohou, ako nájsť cestu, aby sme presvedčili o svojich čistých úmysloch aj ostatných. Čo je to však za stereotyp, že ak niekto robí podvody, musia byť takí aj ostatní?

Vravíte, že nechcete ľudí emočne vydierať. Nie je to len floskula, ak už použitie dieťaťa bez vlasov v kampani samo osebe silno pôsobí na city ľudí?

Keby sme chceli emočne vydierať, vyzeralo by to úplne inak. Pomáhame však deťom, takže nebudeme ukazovať niekoho iného.

Pomáhate aj dospelým.

V kampani už budeme komunikovať aj tých. Povedzme si však pravdu – niečo v reklame funguje viac a niečo menej, ľudia na deti reagujú citlivejšie.

A sme tam.

Jasné, lenže existuje hranica, za ktorou by to síce fungovalo ešte viac, my ju však nikdy neprekročíme. Mohli by sme predsa hovoriť a ukazovať strašné veci, napríklad plačúce či umierajúce deti, ako prosia o pomoc, napríklad o peniažky na benzín, aby sa mohli stretnúť s bračekom, ktorého už rok nevideli, tomu sa však striktne vyhýbame.

Ľudia náš systém nezneužívajú, skôr sa hanbia, že by mali brať od charity

Ak rodinu vezmete do systému a pridelíte jej každomesačnú finančnú pomoc, ako overujete, či ju ešte potrebuje? Pri tisíckach rodín je to nemožné.

Systém je nastavený tak, že rodina vypĺňa novú žiadosť každý polrok, pričom ju vždy musí potvrdiť príslušný lekár. Ten tak vlastne potvrdzuje, že dotyčný sa stále lieči.

So systémom takto dlhodobo spolupracuje až 1200 onkologických lekárov, sociálnych sestier a pediatrov. Zneužiť sa to teda nedá, lekár nám vždy opíše aktuálny stav, poznáme aj príjmy a výdavky rodiny.

Asi nie je ľudsky ľahké komunikovať s rodinami, ktoré musíte vyradiť zo systému, lebo pacient zomrel.

Zväčša nám z rodín sami zavolajú, ak aj nie hneď, tak po mesiaci či dvoch. Neprekáža nám to, lebo vieme, že pre rodinu je náročné zaplatiť aj pohreb, nie je preto dôvod okamžite ju vyraďovať zo systému. Podržíme ju ešte pár mesiacov, aby sa z toho všetkého aspoň trochu zotavila.

Mala čo robiť, aby sa zmierila s ťažkou chorobou, teraz sa musí vyrovnať so smrťou, nepotrebuje ešte aj finančný stres.

Koľkí z tých, ktorým pomáhate, boj s chorobou nevyhrajú?

Asi 25 percent detí, v prípade dospelých je to viac.

Skúša niekto systém aj zneužiť?

Takých je úplné minimum, ľudia to nezneužívajú. Dokonca mnohí, ktorí by aj mali nárok na našu pomoc, sa neprihlásia, lebo sa hanbia prijímať peniaze od charity. Mnohé rodiny tiež, len čo sa im trochu uľaví, ihneď žiadajú o vyradenie zo systému s tým, nech radšej pomôžeme ďalším.

Nemôžeme pomôcť všetkým

Čo musím spĺňať, aby ste mi pomohli?

Prvou podmienkou je, že bez ohľadu na to, či je ťažko choré dieťa alebo dospelý, v rodine musí byť aspoň jedno nezaopatrené dieťa. Príjem rodiny dokopy pritom môže byť maximálne 1000 eur mesačne.

Slobodný človek s rakovinou alebo bezdetný manželský pár, kde jeden ochorie, teda pomoc nikdy nedostanú?

Bohužiaľ. Nedokážeme pomáhať všetkým, ale len špičke ľadovca. Rodiny, ktoré majú deti, sú na tom obvykle finančne najhoršie.

Je horná hranica 1000 eur nastavená správne? Sú rodiny, ktoré musia vyžiť z oveľa menších peňazí.

Museli sme stanoviť nejakú hranicu, rodiny s takým vysokým príjmom však obvykle v systéme ani nemáme. Štatistika nepustí, väčšina rodín, kde má jeden z jej členov rakovinu, také peniaze mať nedokáže.

A ak ich náhodou má, ani jej nenapadne žiadať od nás pomoc. Už som spomínala, že 36 percent rodín má u nás celkový mesačný príjem pod 500 eur. Nezabúdajme tiež na to, že rodine s rakovinou prudko stúpajú náklady, ktoré dovtedy nemala.

Pýtam sa preto, lebo poznám osamelú ženu, ktorej plný invalidný dôchodok je 240 eur. Keby dostala rakovinu, nepomôžete jej, lebo nemá dieťa.

Rozumiem, ale naozaj nemôžeme pomôcť všetkým. Snažíme sa pomáhať rodinám s deťmi, lebo tie sú kľúčové, najzraniteľnejšie a najviac náchylné na to, aby ich choroba v kombinácii s nákladmi zomlela.

Málokto vie, že okrem finančných darcov sa okolo Dobrého anjela vyskytujú aj iní.

Aj kvôli nim si myslím, že mám najkrajšiu prácu na svete. Existuje už totiž množstvo ľudí, ktorí nám uverili, že nič, čo darujú, nezneužijeme. Napríklad si niekto kupuje nové auto a to pôvodné daruje rodine z nášho systému.

Keď sa s ňou pri odovzdávaní osobne stretne a oboznámi sa s jej príbehom, ešte ho aj natankuje, vybaví všetky papiere a zaplatí zákonnú poistku. To sú čarovné momenty.

Jeden developer raz oslavoval narodeniny a na pozvánke uviedol, že mu hostia nemajú nosiť žiadne dary, ale prispieť na Dobrého anjela. Pridal tam aj údaje na platbu a hostia takto prispeli 15-tisíc eurami. Nikoho pritom nekontroloval, či to naozaj urobili, ani sa nezaujímal, kam presne sme tie peniaze poslali my. Jednoducho dôveroval kamarátom aj nám.

Podobne pomáhajú riaditeľ hotela Junior v Jasnej alebo chatár na Popradskom plese pán Kalman, ktorí len tak, z dobrej vôle, zdarma poskytujú pobyty pre rodiny s ťažkými osudmi. Viete, čo to znamená pre ľudí, ktorí nikdy neboli na dovolenke, lebo si ju nemohli dovoliť?

Fascinujúce pre mňa je, že tí ľudia sa tým nikde nechvália, nevypisujú to v novinách, nevydávajú o tom tlačové správy. Nie je to nádherné?

Kiska ostal tým, kým bol, Brossmann sa zmenil

Menu Dobrého anjela zrejme príliš nepomáhajú slová jedného zo zakladateľov Igora Brossmanna o Andrejovi Kiskovi. Citujem z jeho rozhovoru pre Stratégie: „V roku 2008 som začal mať intenzívny pocit, že ma Andrej už od prvopočiatku klame. Nielen mňa, ale najmä ľudí, ktorí nám nezištne pomáhali. V roku 2010 sa mi to definitívne celé poskladalo. Zrazu som pochopil, že Andrej od začiatku vošiel do Dobrého anjela nie preto, aby pomáhal iným, ale aby iní pomáhali jemu. Pochopil som, že všetci, ktorí sme venovali čas a peniaze Anjelovi, sme v skutočnosti financovali politickú kampaň jednému človeku.“ Drsné vyjadrenie.

Najlepšie bude, ak poviem, čo som videla na vlastné oči, k pánovi Brossmannovi sa vôbec nechcem vyjadrovať. V Andrejovi som od začiatku videla človeka, ktorý úprimne pomáha. Má v sebe obrovskú dávku pokory a dodnes na ňom vidieť, že po každom úspechu, potlesku a ováciách sa okamžite sám ťahá k zemi.

Čokoľvek sa udialo, vždy trval na tom, že to robíme pre ľudí. Občas som mala až nervy z toho, že mu zavolala pani, ktorej sme od sponzora darovali elektrickú rúru, a zrazu chcela plynovú. A ten bohatý manažér, ktorý to vôbec nemusel robiť, hádam 40 minút pani do telefónu trpezlivo a pokorne všetko detailne vysvetľoval. Ak takéto momenty vidíte pravidelne, poskladáte si pomerne presný obraz toho človeka.

Nikdy som si nevšimla jedinú indíciu, že by to nemyslel úprimne a ako dobrý človek. Samej mi pritom neraz napadlo, či naozaj dobre vidím, lebo sa mi nechcelo veriť, že existuje taký človek. Ani náhodou si pritom nemyslím, že v tom období mal nejaké politické ambície, a absolútne vylučujem, že s touto myšlienkou nebodaj zakladal Dobrého anjela.

Čo sa však medzi nimi stalo, že Brossmann ako bývalý kamarát ho zrazu tak ostro kritizuje? Začal už počas kampane.

K Igorovi Brossmannovi by som sa naozaj nerada vyjadrovala, predsa len je to zakladateľ Dobrého anjela. Ľudia sa jednoducho časom menia, každý z nás inak spracováva svoj úspech či neúspech. Andrej ostal tým, kým bol, ten druhý sa zmenil.

Bola som pri jeho odchode od nás, viem, čo vtedy tvrdil, aj preto si o jeho dnešných vyjadreniach myslím svoje. Rozhodne vtedy nehovoril, že odchádza, lebo ho Andrej podviedol, žiadny konflikt medzi nimi som si v tom čase nevšimla.

Viacerých sa však dotklo, keď Kiska darcom z vašej databázy poslal e-mail a pýtal sa ich na názor, či má kandidovať. Niektorí to vnímali ako zneužitie Dobrého anjela, poznám aj takých, čo vtedy prestali prispievať.

Museli by ste Andreja bližšie poznať. Je to človek, ktorý v sebe nemá žiadnu paranoju. Má pocit, že tak čisto, ako rozmýšľa on, rozmýšľa každý. Potom sa stane, že niekto ho pozve, aby šiel prednášať, a vo svojej čistote mu ani nenapadne si preverovať, kto presne to je, veď tam bude hovoriť len to, čo aj všade inde. Výsledkom je, že sa to zneužije a robia z neho scientológa.

Rovnako to bolo aj s tým e-mailom. Mal pocit, že ak niečo myslí úprimne a v prospech vyššieho cieľa, je správne to urobiť. Viem to, lebo som bola priamo pri jeho odosielaní a rozprávali sme sa o tom.

Andrej totiž s darcami komunikoval pravidelne päť rokov. Všetky e-maily, ktoré im posielal, písal osobne, žiadne také, že niekto to urobí a on tam len hodí svoj podpis. Vyčítať mu preto zneužitie databázy je absurdné. Mali sme tam 40-tisíc adries, čo je to v porovnaní s počtom voličov?

Naozaj si myslíte, že ich oslovil, aby získal volebné hlasy? Veď sa len ako hlavná tvár Dobrého anjela spýtal darcov, či im nebude prekážať, ak pôjde do politiky. Nie je to legitímne? Nedotklo by sa potom ľudí zase to, že roky prispievali na jeho projekt a vôbec im nepovedal, že chce odísť, aby pomáhal aj inak?

Prezidentovi chýba v tíme žena

Mnohí ho považujú za výborného prezidenta. Neprispieva však k tomu najmä fakt, že ten pred ním bol strašný? Že jednoducho horším sa už nedá byť?

Určite nie. Nie je to o tom, kto tam bol pred ním, ale o tom, že Andrej je naozaj dobrý človek. Ak sa v niekom zíde intelekt, sčítanosť, manažérske schopnosti a pokora, nemôže byť zlým prezidentom.

Nemali ste však ako dáma chuť buchnúť mu po hlave čapicou, keď na pracovnú cestu do USA vzal mnohých úspešných ľudí, medzi nimi však žiadne ženy?

Nielen jeho, ale aj Štefana Hríba. Obaja akoby videli len mužské svety a tú čapicu by si niekedy zaslúžili. V tomto čase už síce Andrejovi veľa nevytýkam, o tomto sme však hovorili, lebo som naštvaná vždy, keď vidíme čisto mužské zostavy.

To však nie je len o prezidentovi, ale o celkovom prístupe v spoločnosti. Okrem toho, na Slovensku sú medzi start-upistami zaujímavé asi len dve ženy. A ktovie, možno pri výbere vzali do úvahy aj etický rozmer – do USA s ním šlo príliš mnoho mladých mužov, tak to so ženami nechceli riskovať. (smiech)

Vytkli by ste mu niečo ako prezidentovi?

Že už od začiatku mal mať v tíme ženu. Chvíľu som mala nedobrý pocit aj z toho, či dostatočne skoro a razantne reagoval pri kauze CT v zdravotníctve, predsa len to bola aj jeho téma, pre ktorú šiel do politiky.

Na chvíľu totiž akoby zamrzol, ale potom to svojím vystúpením v parlamente napravil. Možno bolo správne urobiť to až vtedy, nie som odborník, ako občan to však vidím inak.

Nebolo chybou aj to, že dal výraznejšiu váhu referendu prezradením toho, ako bude hlasovať? Práve on po rokoch práce v Dobrom anjelovi najlepšie vie, čo v skutočnosti ohrozuje tradičné rodiny. Práva menšín to nebudú.

Možno to nemusel urobiť, ale on vie najlepšie, čo robí. Ja sama som veriaca kresťanka a na referendum nejdem, takže by som to neurobila.

Rozhovor bol autorizovaný, Ľudmila Kolesárová v prepise nič nezmenila.