Ženy to mali ešte ťažšie
Rovnako ako mužom aj židovským ženám zobrali práva, slobodu, rodiny a majetok. Ale fašisti ich ešte aj považovali za podradné. Počas holokaustu zomreli dva milióny žien.
Významný izraelský psychológ a rodák z Bratislavy profesor Šlomo Breznic koniec svojich pamätí venoval svojej mame Janke, ktorá na rozdiel od jeho otca prežila Osvienčim a spolu s ním a jeho sestrou Judith emigrovala po vojne do Izraela. Napísal, že keď zomrela, zobrali si spolu s Judith z vecí, čo po sebe zanechala, len pár fotografií a ušmudlaný hrebeň s vylámanými zubami. Medzitým ho už daroval múzeu a pamätníku holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme.
Mama získala hrebeň v koncentračnom tábore, vymenila ho za denný prídel chleba. Chcela mať upravené aj tie kratučké vlasy, typické pre väzenkyne.
Nebola to márnivosť, išlo jej o zachovanie dôstojnosti a sebaúcty. O trošku normálnosti v úplne nenormálnom živote. Lebo nacisti židovské ženy pripravili o všetko, čo ich definovalo ako ľudské bytosti.
Zobrali im občianske práva, slobodu, domov, rodiny, deti, majetky, možnosť vzdelávať sa, uzavrieť manželstvo podľa svojej vôle, mať kontrolu nad svojím telom, žiť a zomrieť v dôstojných podmienkach. Tým sa príliš neodlišovali od židovských mužov.
Pretože však nacizmus, podobne ako iné totalitné ideológie, ženám vyhradzoval veľmi jasne vymedzené miesto a „funkcie“ a všeobecne ich vnímal ako podriadené mužom, bolo ich postavenie ešte náročnejšie a ony boli zraniteľnejšie.
Všetko sa to začalo ešte v 30. rokoch v nacistickom Nemecku, ale jeho ideológiu a nástroje na jej presadzovanie prevzali neskôr aj jeho satelity, vrátane Slovenského štátu.
Pozrite sa na ňu, na Židovku
Nacistická propaganda mala pre árijské ženy životný plán – takzvané tri K. Kuchyňa (Küche), kostol (Kirche) a deti (Kindern). Tak ich aj vykresľovala na plagátoch, v novinách či vo filmových žurnáloch premietaných pred filmom v kine. Ako slušné, poctivé a skromné nemecké ženy a matky.
