Naozaj išli do tovární, ale boli to továrne na smrť

Väčšinu slovenských Židov deportovali v roku 1942, zostávajúcich v roku 1944. V prvej vlne na smrť odvliekli 57 628 ľudí, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek. Oficiálna propaganda tvrdila, že idú do novej vlasti pracovať. Zdrvujúcu väčšinu však zabili okamžite alebo veľmi krátko po príchode na miesta vraždenia. Prežilo len niekoľko stoviek občanov Slovenska.

Našich Židov v roku 1942 odviezli v 57 transportoch. V každom bolo približne tisíc ľudí. Vie sa, že 38 vlakov smerovalo do štyroch vyhladzovacích táborov Sobibor, Treblinka, Belzec a Majdanek. Zostávajúcich 19 odišlo do Osvienčimu.

Všetky tieto tábory sa nachádzali na území okupovaného Poľska a ich mená sa stali symbolom holokaustu. Hovorí sa im aj továrne na smrť, pretože nevinné obete v nich vraždili doslova priemyselným spôsobom. Popravili v nich milióny ľudí.

Línia Molotov-Ribbentrop

Po prepadnutí, porážke a rozdelení Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz v septembri 1939 boli európski Židia rozdelení na dve časti. O dva roky neskôr to ovplyvnilo spôsob, akým zomreli. Prečo a ako opisuje americký historik Tymothy Snyder vo svojej knihe Krvavé územie.

Hranica medzi Nemeckom a ZSSR, ktorá vtedy vznikla, sa nazýva línia Molotov-Ribbentrop podľa sovietskeho a nemeckého ministra zahraničných vecí, ktorí spolu v roku 1939 v mene Hitlera a Stalina dohodli medzi oboma krajinami spojenectvo.

Na západ od tejto hranice, čo znamená v Nemecku a v ním okupovaných alebo spojeneckých krajinách, akou bolo aj Slovensko, síce Židov prenasledovali, ale nacisti ešte nepristúpili k ich masovému vraždeniu.

Na východ od nej boli Židia spočiatku v relatívnom bezpečí. Hoci komunistický režim bol rovnako neľudský ako Hitlerov, ľudí vraždil na základe iných kritérií než podľa rasy či vierovyznania.

Systematické zabíjanie Židov sa naplno rozbehlo v júni 1941, keď Hitler Sovietsky zväz napriek dovtedajšiemu spojenectvu prepadol. Od začiatku vojny postupovali za bojovými jednotkami komandá známe ako Einsatzgruppen. Ich úlohou bolo likvidovať predstaviteľov komunistického režimu, ale najmä Židov. Podľa Snydera ich zavraždili len na území východného Poľska, teda v časti, ktorú v roku 1939 získal Stalin, 1,3 milióna. Ďalšie státisíce na Ukrajine a v Bielorusku.

Slovenskí Židia patrili do druhej skupiny, ktorú nestrieľali na okraji masových hrobov, ale vraždili vo vyhladzovacích táboroch v plynových komorách.

Židia na východ od čiary nakreslenej dvoma ministrami zahraničných vecí zomierali živelne v desivých pogromoch priamo vo svojich mestách a dedinách často s prispením obyvateľov čerstvo okupovaných území.

Na západe sa stali obeťami systematickej prípravy, ktorá sa začala zbavením ich práv a majetku a skončila sa hromadnými popravami v niekoľkých táboroch na území okupovaného Poľska, ktoré vznikli presne s týmto cieľom.

Kým po Židov na východe si smrť prišla až k nim domov, na ostatných čakala, kým ich z domovov vyhnali.

Tábory, v ktorých sa nespalo

„Belzec sa nestal táborom. V táboroch ľudia zvyknú nocovať. Belzec sa stal továrňou na smrť, kde Židov vraždili hneď po príchode,“ napísal Snyder spoločnú definíciu pre „tábory“ Belzec, Sobibor, Treblinka, Majdanek a Chelmno. Práve na tieto miesta – s výnimkou posledného – smerovala v roku 1942 väčšina transportov so Židmi zo Slovenska.

Ich masové vraždenie sa začalo v úplne rovnakom čase ako zabíjanie Židov v takzvanom Generálnom gouvernemente, čo bolo označenie pre západné Poľsko okupované nacistami. Pred vojnou tam žilo 1,3 milióna Židov. Aj ich hromadne popravovali od marca 1942. Dovtedy žili v neľudských podmienkach v getách. Najväčšie bolo vo Varšave, žilo v ňom vyše 300-tisíc Židov.

Predobrazom priemyselného zabíjania Židov sa stal program eutanázie, počas ktorého v Nemecku do leta 1941 zabili vyše 70-tisíc telesne postihnutých ľudí. Keď nacisti tento program ukončili, páchatelia, ktorí tieto zločiny vykonávali, zrazu zostali bez „práce“. Mnohí si ju našli v táboroch smrti.

Zámienkou na ich vznik sa stalo predchádzajúce ožobráčenie Židov. Nacisti a ich spojenci prijímali sériu opatrení, ktoré Židov zbavili všetkých práv a spôsobili, že živorili bez možnosti postarať sa o seba vlastnými silami. Takto sa nakoniec stali príťažou, ktorú zločinecké režimy nehodlali živiť vlastnými silami.

V logike nacistov potom bolo najjednoduchším riešením zabiť ich. Snyder cituje veliteľa SS v Poznani, ktorý 16. júla 1941 definoval problém a aj spôsob, ako sa ho zbaviť: „Počas blížiacej sa zimy hrozí, že nebudeme môcť zabezpečiť stravu pre všetkých Židov. Mali by sme sa vážne zamyslieť, či by nebolo najhumánnejším riešením zbaviť sa Židov neschopných práce nejakým rýchlym a účinným spôsobom. V každom prípade by to bolo príjemnejšie, ako ich nechať zahynúť od hladu.“

Prvým miestom, na ktorom sa začalo popravovať masovo v plynových komorách, bolo Chelmno. Zabíjali v ňom Židov priamo z územia predvojnového Nemecka. Spolu 145 031 nevinných ľudí.

Nasledoval Belzec. Prvý transport s 1600 poľskými Židmi vyrazil na cestu doň 16. marca 1942. Deväť dní pred prvým slovenským. Belzec sa od Chelmna odlišoval tým, že k nemu priviedli železničnú vlečku a všetko od začiatku prispôsobili budúcemu vraždeniu. Židia hneď po príchode museli ísť do budovy, o ktorej im tvrdili, že je určená na dezinfekciu. Udusili ich oxidom uhoľnatým, ktorý do miestnosti vháňali z bežných motorov. Plynom Cyklon B sa začalo zabíjať až neskôr. V Belzecu zomrelo 434 508 ľudí. Podľa Snydera prežili „dvaja-traja“.

Ďalšou továrňou na smrť bol Sobibor. Postavili ho podľa vzoru Belzecu. Zomrelo v ňom 180-tisíc Židov. Prežilo asi 40.

Najdesivejším miestom bola Treblinka. Aj jej výstavbu riadil bývalý účastník eutanázií v Nemecku, lekár Irmfried Ebrl. Snyder cituje z jeho listov manželke, ktoré jej posielal počas výstavby. „Darí sa mi veľmi dobre,“ písal a dodal, že „je tu plno práce a veľa zábavy“. Na záver sa pochválil, že má „radosť a hrdosť z tohto úspechu“.

V Treblinke sa s vraždením začalo v júli, ale Ebrleho už v auguste vymenili pre neschopnosť. Zabíjanie sa mu vymklo z rúk. Do Treblinky privážali viac Židov, než bola kapacita tamojších plynových komôr. Preto ich začali aj strieľať. Mŕtvych bolo tak veľa, že ich telá boli po celom tábore. Jeden z preživších, Edward Weinstein, spomína na jedno augustové ráno: „Vyzrel som von a zbadal som peklo. Mŕtvoly na rampe siahali do výšky okienok dobytčiaku.“ Rampa bola miestom, kde väzňov vykladali z vlaku, a dobytčiaky vagóny pôvodne používané na prepravu dobytka.

Z Treblinky sa stal smrteľný chaos. Zmeniť to prišiel Franz Stangl, ktorý predtým riadil Sobibor. Napriek tomu bol aj on šokovaný z pohľadu, ktorý sa mu naskytol. „Zápach sa nedá opísať: všade stovky, nie, tisíce rozkladajúcich sa a hnijúcich tiel.“

Stangl vraždenie rýchlo zefektívnil. Išiel do takých detailov, že Židia z transportov vystupovali do imitácie skutočnej železničnej stanice a za ňou im hrala hudba.

Systém vraždenia bol vo všetkých spomínaných táboroch nastavený tak, že Nemci naň iba dohliadali. Dozorcov robili bývalí vojaci Červenej armády, ktorých zajali na začiatku vojny a ktorí súhlasili so spoluprácou výmenou za prepustenie zo zajateckých táborov. Na začiatku nevedeli, čo sa od nich bude chcieť. Inak by si to možno niektorí rozmysleli, ale potom sa podvolili.

Najhoršie povinnosti zas dali časti uväznených Židov. V Treblinke napríklad čistili plynové komory medzi jednotlivými skupinami popravených. Keď sa vraždenie rozbehlo naplno, „celý proces od okamihu, ako Židia vystúpili z vlaku, až po likvidáciu tiel netrval viac než dve hodiny“, píše Snyder. Spolu v Treblinke zabili 780 863 ľudí.

Osvienčim

O osude európskych Židov v rôznych obdobiach vojny rozhodovalo aj to, či ich Nemci práve považovali za menejcennú rasu alebo zdroj lacnej pracovnej sily. Tieto prístupy sa najviditeľnejšie kombinovali v Osvienčime. Je to spoločný názov pre viac táborov. Nemecké pomenovanie Auschwitz sa stalo hlavným symbolom holokaustu.

V táboroch sa najviac vraždilo v roku 1942, potom si Nemci uvedomili, že im chýbajú pracovné sily, tak sa ich pokúsili nahradiť väzňami, ale v roku 1944 sa znova vrátili k masovým popravám. Bol to rok, keď do táborov smerovalo napríklad 13-tisíc slovenských Židov, ale aj státisíce maďarských.

Neznamená to, že v roku 1943 sa zabíjanie zastavilo. V tom roku v Osvienčime v plynových komorách zabili 220-tisíc Židov zo západnej Európy, to je 600 denne.

Tým sa Auschwitz líšil od vyhladzovacích táborov spomínaných v predchádzajúcej časti. V nich zväčša končili poľskí Židia, v Osvienčime tvorili väčšinu obetí Židia z iných krajín.

Osvienčim sa od Treblinky a vyhladzovacích táborov líšil v tom, že mal aj pracovnú časť, v ktorej väzni pracovali v neľudských podmienkach. Mal však aj časť, kde to fungovalo rovnako ako vo vyhladzovacích táboroch – väzni prišli, rozdelili ich na tých, čo budú ďalej pracovať, a tých, čo majú zomrieť, a druhú skupinu krátko po príchode zavraždili.

Úplne presné číslo obetí Osvienčimu nie je známe. Odhady sa pohybujú medzi 1,1 až 1,5 milióna ľudí. Okrem Židov, ktorých bola veľká väčšina, medzi nimi boli Rómovia, politickí väzni, homosexuáli či sovietski zajatci. 