Za autonómie na skúšku, po 14. marci naostro
Sedem tisíc Židov zo slovenského územia deportovali do Maďarska ešte pred vyhlásením Slovenského štátu. Potom sa to už iba zhoršovalo.
Dátumy, ktoré pripomínajú vznik Slovenského štátu, začiatok druhej svetovej vojny či začiatok deportácií židovských obyvateľov, majú v našich dejinách veľký význam. Práve tieto tri nám pripomínajú hanebné obdobie v živote slovenského národa od vyhlásenia vazalského štátu a nástupu totalitného režimu cez náš podiel viny na napadnutí Poľska (a neskôr Sovietskeho zväzu) až po donebavolajúci zločin holokaustu.
Je správne si ich pripomínať, písať o nich, a keď treba, tak aj protestovať proti ľuďom, ktorí najmä v súvislosti s tým prvým tvrdia, že štát je viac ako režim, vazalské postavenie či zločiny, čo v jeho mene páchali jeho predstavitelia.
Lenže presné dátumy môžu byť niekedy aj zavádzajúce. Niekedy môže nechcene vznikať dojem, že ten či onen proces sa začal vtedy a vtedy, a zabúda sa na to, že mal svoju prehistóriu, bez ktorej by zrejme prebiehal inak, respektíve nemusel by nastať vôbec.
Jedným z príkladov je 14. marec 1939 – deň vzniku vojnového štátu. To bol dozaista zlomový moment, ale príprava naň bola dlhšia. Prechod HSĽS na totalitné pozície, snahy o etnické vyčistenie krajiny, prerod HSĽS na jedinú štátostranu či potláčanie ľudských práv – to sú veci, ktoré sa začali prejavovať už počas druhej, teda pomníchovskej ČSR, ba niektoré aj skôr.
Svoju prehistóriu má aj 25. marec 1942, keď z Popradu odišiel prvý transport so slovenskými Židmi do Osvienčimu. Nechajme však bokom stáročia nábožensky motivovaného antisemitizmu, a pozrime sa až do obdobia, keď sa aj v našom slobodnom a demokratickom štáte začínali čoraz hlasnejšie ozývať radikálne hlasy požadujúce zmenu demokratického režimu, tvrdšiu ruku, vyčistenie národa a mnohé iné zvrhlosti.
Relatívny pokoj
Ako vo svojej knihe Nepokradeš! píše historička Hana Kubátová, viac ako 350-tisíc československých obyvateľov, ktorí sa počas prvej republiky prihlásili k židovskému náboženstvu, netvorilo ani zďaleka jeden celok. Kým českí Židia patrili svojou vysokou mierou akulturácie, urbanizácie a tiež sekularizácie k západoeurópskemu židovstvu a podkarpatskí Židia stále používajúci jidiš a dodržiavajúci prísne pravidlá náboženskej ortodoxie boli typickým príkladom východoeurópskeho židovstva, slovenskí Židia sa nielen geograficky nachádzali niekde uprostred.
