Za autonómie na skúšku, po 14. marci naostro

Dátumy, ktoré pripomínajú vznik Slovenského štátu, začiatok druhej svetovej vojny či začiatok deportácií židovských obyvateľov, majú v našich dejinách veľký význam. Práve tieto tri nám pripomínajú hanebné obdobie v živote slovenského národa od vyhlásenia vazalského štátu a nástupu totalitného režimu cez náš podiel viny na napadnutí Poľska (a neskôr Sovietskeho zväzu) až po donebavolajúci zločin holokaustu.

Je správne si ich pripomínať, písať o nich, a keď treba, tak aj protestovať proti ľuďom, ktorí najmä v súvislosti s tým prvým tvrdia, že štát je viac ako režim, vazalské postavenie či zločiny, čo v jeho mene páchali jeho predstavitelia.

Lenže presné dátumy môžu byť niekedy aj zavádzajúce. Niekedy môže nechcene vznikať dojem, že ten či onen proces sa začal vtedy a vtedy, a zabúda sa na to, že mal svoju prehistóriu, bez ktorej by zrejme prebiehal inak, respektíve nemusel by nastať vôbec.

Jedným z príkladov je 14. marec 1939 – deň vzniku vojnového štátu. To bol dozaista zlomový moment, ale príprava naň bola dlhšia. Prechod HSĽS na totalitné pozície, snahy o etnické vyčistenie krajiny, prerod HSĽS na jedinú štátostranu či potláčanie ľudských práv – to sú veci, ktoré sa začali prejavovať už počas druhej, teda pomníchovskej ČSR, ba niektoré aj skôr.

Svoju prehistóriu má aj 25. marec 1942, keď z Popradu odišiel prvý transport so slovenskými Židmi do Osvienčimu. Nechajme však bokom stáročia nábožensky motivovaného antisemitizmu, a pozrime sa až do obdobia, keď sa aj v našom slobodnom a demokratickom štáte začínali čoraz hlasnejšie ozývať radikálne hlasy požadujúce zmenu demokratického režimu, tvrdšiu ruku, vyčistenie národa a mnohé iné zvrhlosti.

Relatívny pokoj

Ako vo svojej knihe Nepokradeš! píše historička Hana Kubátová, viac ako 350-tisíc československých obyvateľov, ktorí sa počas prvej republiky prihlásili k židovskému náboženstvu, netvorilo ani zďaleka jeden celok. Kým českí Židia patrili svojou vysokou mierou akulturácie, urbanizácie a tiež sekularizácie k západoeurópskemu židovstvu a podkarpatskí Židia stále používajúci jidiš a dodržiavajúci prísne pravidlá náboženskej ortodoxie boli typickým príkladom východoeurópskeho židovstva, slovenskí Židia sa nielen geograficky nachádzali niekde uprostred.

Problémom tejto komunity, ku ktorej sa v sčítaniach v roku 1921 i v roku 1930 prihlásilo okolo 136-tisíc obyvateľov, však nebol fakt, že boli nositeľmi prvkov západo- i východoeurópskeho židovstva, ale z hľadiska väčšinovej slovenskej spoločnosti sa ako oveľa horšie stráviteľná javila sporná otázka židovskej identity. Podľa Kubátovej „bolo naivné si myslieť, že slovenskí Židia, ktorí boli v 19. storočí najčastejšie prezentovaní ako nositelia maďarského útlaku, budú v novom štáte naraz akceptovaní ako rovnocenní Slováci“.

Navyše, relatívny pokoj, ktorý židovskému obyvateľstvu poskytovala Masarykova republika (napríklad v porovnaní s horthyovským Maďarskom), neznamenal, že by vymizli prejavy protižidovských nálad, či dokonca občasných pogromov. Podľa knihy Po stopách tragédie historika Ivana Kamenca sa v medzivojnovom období slovensko-židovské vzťahy v podstate nezlepšili. Mohla za to pretrvávajúca vzájomná nedôvera a izolovanosť, čo udržiavali „antisemitizmus hospodárskeho i nacionálneho zafarbenia“, ktorý bol následne prostriedkom radikalizácie politických programov. Tento fakt najsystematickejšie využívala ešte za prvej republiky Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá sa obracala na stredné vrstvy i príslušníkov inteligencie, z ktorých veľká časť videla príčinu svojho neuspokojivého postavenia v židovskej konkurencii. Tá z ich pohľadu ovládala príliš veľkú časť obchodu, priemyslu i slobodných povolaní. (Napríklad ešte koncom tridsiatych rokov bolo asi 40 percent všetkých lekárov židovského pôvodu.) HSĽS k tomu, samozrejme, primiešavala aj náboženský antisemitizmus.

Hoci reprezentanti strany najmä pre situáciu v Nemecku i výhrady Vatikánu svoju rétoriku trochu zjemnili, „protižidovské argumenty naďalej ostávali v arzenáli ľudáckej propagandy“. Od takýchto argumentov a hesiel už nebolo ďaleko k protižidovským výtržnostiam, akými boli napríklad demonštrácie proti premietaniu francúzskeho, údajne kresťanstvo urážajúceho filmu Golem, ktoré končili aj vytlčenými oknami na židovských domoch a obchodoch.

Ide to aj bez zákonov

Tu už, samozrejme, vidno zárodky budúcich udalostí, i keď stále nie na úrovni štátnej moci. S tým sa na Slovensku stretávame až po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938. Popri takzvanej Žilinskej dohode, ktorá sa hlásila k sebaurčeniu slovenského národa, v ten deň vznikol aj manifest k slovenskému národu, kde sa už otvorene písalo o tom, že „vytrváme po boku národov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia”.

Aj keď sa podľa Eduarda Nižňanského, autora knihy Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte, protižidovská politika autonómnej vlády mohla zdať neplánovaná a chaotická, „keď začne štát a jeho zákonodarné inštitúcie, vláda a ostatné zložky výkonnej moci pripravovať zákony, pomocou ktorých chce regulovať akúkoľvek zo svojich menšín, respektíve časť jej aktivít, okamžite začnú fungovať isté mechanizmy, ktoré sú spustené prijímaním systémových či len niektorých systematických opatrení“. To znamená, že vláda samostatného Slovenského štátu, respektíve Slovenskej republiky, už len pokračovala v tom, čo započala autonómna vláda ešte za formálneho fungovania ČSR.

Navyše tieto tendencie mali širokú podporu aj v spoločnosti, čo malo svoje korene zvyčajne v ilúzii, že vyriešením židovskej otázky väčšinová spoločnosť prekoná svoje hospodárske a sociálne problémy.

Židia za Malý Dunaj!

Netrvalo dlho a od slov prešli k činom. Ako píše Nižňanský, protižidovské prejavy sprevádzali už samotné vyhlásenie autonómie, pričom „prvý rozsiahly protižidovský akt štátneho násilia“ prišiel už v novembri 1938. Slovenská autonómna vláda nechala v reakcii na výsledky Viedenskej arbitráže, na základe ktorej prišlo Slovensko najmä o oblasti väčšinovo obývané Maďarmi, deportovať chudobných Židov a Židov bez československej štátnej príslušnosti práve na odstúpené územia.

Zámienkou bolo, že ešte pred arbitrážou, 1. novembra, sa v Bratislave konala demonštrácia časti tamojších Židov, ktorá sa vyslovila za pripojenie Bratislavy k Maďarsku. To, samozrejme, využila ľudácka propaganda, ktorá tvrdila, že za stratu južného Slovenska sú zodpovední „maďarizujúci Židia“. A tak sa zrodil plán, ako sa ich zbaviť.

Postup mal byť jednoduchý. Južné územia mala začať maďarská armáda obsadzovať 5. novembra, no nariadenie s podpisom predsedu autonómnej vlády, ktorým bol vtedy Jozef Tiso, už na obed predchádzajúceho dňa inštruovalo okresné úrady, aby spomenutých židovských občanov najneskôr do polnoci násilne vyviezli aspoň 20 kilometrov za novú hranicu. Nedobrovoľným vysťahovalcom mali úrady ponechať maximálne 20 korún, zvyšok peňazí im mali odobrať, mali im tiež zablokovať vklady a zapečatiť domy či obchody.

Ako pripomína Kamenec, celú akciu iniciovali z veľkej časti nemecké úrady a osobne Adolf Eichmann. Pomáhať pri tom malo aj niekoľko desiatok príslušníkov teroristických skupín z Viedne. Nakoniec u Tisa intervenovali predstavitelia policajných orgánov, ktorí upozorňovali na to, že akcia by mohla spôsobiť komplikácie doma i v zahraničí, pričom premiér ich argumenty uznal a vydal opravené nariadenie, ktoré sa už netýkalo slovenských Židov.

To však už nič nemenilo na tom, že na mnohých miestach Židov „viedenskí legionári“ vysťahovávali, často s pomocou četníctva a miestnej Hlinkovej gardy. Ako predzvesť budúcich udalostí pri tom často používali násilie a rovno kradli židovský majetok.

Celkovo bolo v rámci tejto akcie deportovaných viac ako 7-tisíc osôb. Maďarské úrady prakticky okamžite začali týchto ľudí odvážať späť k novým hraniciam, kde v obciach Miloslavov a Veľký Kýr vznikli dva zberné tábory, ktoré Nižňanský nazýva prvými internačnými tábormi na Slovensku.

Všetci zostali

Žiaľ, takýchto predzvestí bolo už počas pol roka trvajúcej autonómie viac a viac. Napríklad pred voľbami, ktoré sa mali konať 18. decembra 1938, ktoré nemohol vyhrať žiadny iný subjekt než HSĽS, hlavný veliteľ Hlinkových gárd Karol Sidor formuloval úlohu novozvoleného snemu tak, že mu „pripadá úloha vyniesť zákony, ktorými sa vyrieši otázka židovská a otázka česká“.

Ako pripomína Kubátová, konkrétne prejavy hospodárskeho antisemitizmu sa však objavili ešte pred spomínanými voľbami. Jedným z nich bolo vládne nariadenie z konca októbra 1938 o odpočinku v nedeľu, k tomu zanedlho pribudli bojkoty židovských obchodov, ktorým predchádzali výzvy uverejňované v novinách.

Veľavravné sú napríklad slová vtedajšieho ministra propagandy Alexandra Macha na manifestácii v Rišňovciach z 5. februára 1939, kde vyhlásil: „So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho aj my. Silou slovenskej krajiny je práca, a kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme! To je praktické riešenie celej židovskej otázky.“

Ako uvádza Ivan Kamenec, jednou z prvých konštruktívnych akcií autonómnej vlády v riešení židovskej otázky bola snaha o dobrovoľnú emigráciu, na ktorej malo eminentný záujem aj vedenie slovenského židovstva. Návrhom sa zaoberala ministerská rada, okrem Palestíny mali vysťahovalci odchádzať aj do Spojeného kráľovstva, do Austrálie, na Nový Zéland či do juho- a stredoamerických krajín.

Na prelome rokov 1938 a 1939 však už jednak narastali prekážky, ktoré by umožňovali imigráciu, a zdá sa tiež, že slovenskí Židia nevyužili ani tie stenčujúce sa možnosti, ktoré im ešte zostávali.

Zjednodušene: tí chudobnejší na vysťahovanie sami nemali, tí bohatší mali predstavu, že antisemitská vlna je len dočasným javom sprevádzajúcim prudké politické zvraty.

Cesta k najväčšej hanbe

Postupná zmena autonómneho Slovenska na totalitnú krajinu znamenala aj zákaz politických strán okrem HSĽS, teda aj zákaz Židovskej strany, ale napríklad aj telovýchovného spolku Makabi. Navyše, po spomínaných voľbách nemala štvorpercentná židovská menšina v Sneme Slovenskej krajiny ani jedného zástupcu. Samozrejme, bolo to preto, že na jednotnú ľudákmi vedenú kandidátku by sa aj tak žiadny Žid nedostal.

Napriek tomu centrálne organizácie slovenského židovstva verejne vyzvali svojich členov, aby sa volieb zúčastnili a hlasovali za kandidátov „ako prejav lojality k národnej svojbytnosti slovenského národa”. Títo kandidáti sa im v nasledujúcich rokoch „odvďačili“ stále represívnejším zákonodarstvom, šírením protižidovskej nenávisti a nakoniec deportáciami, ktoré nakoniec prežila len malá časť slovenských Židov.

To, čo sa naplno prejavilo po 14. marci 1939, respektíve po 25. marci 1942, tak malo svoju predohru, prípadne sa o tom už nahlas uvažovalo už v čase slovenskej autonómie.

Podľa Kubátovej sú však, paradoxne, povojnové spomienky pamätníkov na predvojnovú situáciu pozitívne, a to bez ohľadu na prvé oficiálne protižidovské opatrenia. Jedným z dôvodov je práve porovnanie s vojnovým štátom. Jednoducho, v kontexte nekompromisnej diskriminácie a deportácií sa predchádzajúce obdobie javilo oveľa prijateľnejšie.

Realita však bola predsa len trochu iná. Ako vo svojej knihe Dějiny Židů na Slovensku napísal historik Ján Mlynárik, hoci slovenská autonomistická vláda musela v celoštátnom meradle rešpektovať rámec ČSR a politiku ústrednej vlády v Prahe, urobila už počas svojej krátkej existencie množstvo opatrení, ktoré ju odlišovali od pražskej vlády. „Ukázalo sa, že je rigorózne konzervatívnejšia s tendenciou akcelerácie antisemitizmu. Za to, že sa tento negatívny rys nerozvinul do väčšej šírky, je možné vďačiť len krátkemu obdobiu jej pôsobenia a morálno-politickému tlaku ústrednej vlády.“

Keď pre nič iné, dialo sa tak preto, že sa pražská vláda ešte stále spoliehala na západných spojencov. Vtedajšie Česko-Slovensko bolo podľa Mlynárika síce zmrzačeným, ale stále ešte suverénnym štátom, ktorý ešte čiastočne dokázal eliminovať politické tlaky Tretej ríše. To sa v českých krajinách zmenilo okupáciou 15. marca 1939. U nás sa tak stalo o deň skôr, keď slovenský snem na Hitlerov nátlak odhlasoval samostatnosť, a spolu s ňou aj vazalský vzťah k nacistickému Nemecku a cestu k najväčšej hanbe tohto národa, ktorou boli deportácie.