Denník N

Mier je stav po vojne. Otázka je, čí bude

Ilja Jefinovič Repin. Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi.
Ilja Jefinovič Repin. Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi.

Nožnice Východ – Západ sa opäť roztvárajú. My rozumieme, oni nie – myslia si tragicky obe strany.

Naši utečenci z Volnovachy, Ira a Ľoňa, po týždni v našom dome odišli do Brna. Po telefonátoch kamarátom majú prácu aj byt. Ich zbombardované mestečko nebude ako Guernica, nebude mať svojho Picassa, ale ľudia sa nestratia.

Pred rokmi nám mladým dával reštaurátor Albert Leixner lekcie vojenských dejín. Analýzy stratégií antických aj tých v druhej svetovej. Odvážne a presné. Okolo starol socializmus a on prirovnával spoločenský pohyb k sútokom potokov a riek.

Hrdina z Pacifiku, generál MacArthur, po vypuknutí arabsko-izraelskej vojny v roku 1948 dával mladému štátu týždeň existencie. Netreba pripomínať, ako sa mýlil. Iné armádne autority hovorili podobne o ruskej agresii na Ukrajine. Dávali im týždeň. Chyba.

Z herca sa stal skutočný prezident. Hovorilo sa o prevahe armády Ruskej federácie a skoro nič o ukrajinskej. Prekvapenie.

Rozmáha sa mierové hnutie, lenže čo je to mier? Konštanta alebo filozofická kategória, o ktorej sa dá písať (Kant: O večnom mieri)? Mier je stav po vojne. Otázka je, čí bude. Bodka.

Brutalita ruskej armády, frustrácia, strach, devastácia miest, množstvo civilných obetí a predovšetkým blízkosť konfliktu vyústili do spontánnej podpory napadnutého štátu a Európy sa zmocnila vlna solidarity, aká nemá obdobu. Obdiv.

Málokto má chuť, z pocitu vlastnej bezvýznamnosti, hodnotiť odvážnu misiu troch ministerských predsedov. Bola dôležitejšia, ako to vyzerá podľa titulných strán novín. Zmes kritiky, závisti a nezmyselné otázky, prečo tí ďalší dvaja. Zlé čítanie obsadenia a krátka pamäť. Slovinsko nehraničí s Ukrajinou /nakoniec ani Česko/, ale slovinský premiér bol pri vzniku Slovinska ministrom obrany. Zabudli sme na tie pozoruhodné operácie malej slovinskej armády? Zabudli sme na dôvod letu bratov Kaczińských? To predsa na niečo odkazuje. Symbol.

Nepýtajme sa, čo Brusel, Paríž a Londýn. Vyšehrad sa zosypal ako domček z karát, ale vzniklo niečo neformálnejšie a inšpiratívnejšie. Zahanbujúce gesto. Solidarita.

Pýtajme sa, čo my? To nebolo („zrejme“, ako zjemňuje slovenský premiér) zlyhanie, ale ignorovanie spoločného postoja a neodpustiteľná morálna diskvalifikácia.

Osobné zážitky sú neprenosné. Ľudia z postsovietskeho priestoru chápu, že Ukrajina je len možný začiatok. Putinovo Rusko sa nezastaví na jeho hraniciach, ide mu o viac napriek tomu, že sa vojna sama nevyvíja tak, ako by si prial.

Nožnice Východ – Západ sa zas roztvárajú. My rozumieme, oni nie – myslia si tragicky obe strany. Na Západe veria, že sa problému vyhnú. Nie, nevyhnú.

Kanál ochránil Anglicko pred španielskou armadou, pred Napoleonom, dokonca aj pred Hitlerom, dnes nezabráni ničomu a o kontinentálnej západnej Európe ani nehovorím. Kto ju bude brániť? Parašutisti, ktorí zvládnu lokálnu africkú krízu v bývalej kolónii? Vojaci, ktorí nezvládli drámu v Srebrenici? Alebo tí, ktorí posledný raz víťazili, keď plameňometmi a lietadlami bojovali proti Habešanom s kresadlovými puškami?

Nepochybne sú aj iní, len ich politici skrývajú ako eso v rukáve.

Vedú nekonečné dialógy o stretnutí civilizácií, ale keď sa skutočne objaví, nie sú schopní ho vidieť. A keď je zle, vytiahne sa americká karta, pôsobivá v čase mieru, prípadne študentských nepokojov. Koľko Európanov by zahynulo počas prvej vojny, keby do nej nevstúpila Amerika? A koľko by trvala? O rok, dva viac, do roku 1920? A aký by bol priebeh tej druhej, nebyť Ameriky? Trvala by do roku 1949? A s akým výsledkom?

Zdá sa, že nič iné od nedávnej podoby dejín nás čakať nebude. Žiadny Churchill na obzore nie je. Iba strapatí muži v štýle lorda Byrona, len nepíšu verše a nedokážu vyzbrojiť loď do boja. Aj to je tradícia: hľadať vojaka a poslať peniaze.

A kam sa stratila prezidentka? Nepočuť ju. A Heger? Český, poľský a slovinský premiér nemajú cenný život? Prečo mu nepovedali: Je to nebezpečné, ale choď! Alebo keď bol vo Vatikáne, prečo nepovedal: Choďte do Kyjiva a bombardovanie sa možno skončí! Možno naivné, možno cesta do dejín. Takto iba prepásol šancu svojho života.

Potoky sa zlievajú. Ľudia z Ruska začínajú utekať, dav v prázdnom obchode sa bije o cukor. Ak bojari (oligarchovia) nedostanú, čo im – podľa nich – patrí, pomýšľajú na zradu.

Na čo myslí pred televíznymi kamerami znemožnený riaditeľ FSB? Alebo minister, generál? Putin už hovorí o zrade. Od osamelosti despotu ku koncu je len krok (Wittvogel: Orientálna despocia, kapitola Osamelosť vládcu v hodine jeho zániku).

Patetický boj ide ruka v ruke s humorom. Na ruinách aj nete sa objavujú grafitti a nápisy v štýle slávneho Repinovho obrazu Kozáci píšu list sultánovi (je v depozite charkivského múzea, azda prežije vojnu). Každá postava na obraze je skutočný človek. Napríklad ataman, modelom bol člen Mariinského divadla, otec skladateľa Igora Stravinského. A čo to písali bujarí atamani, Ivan Sirko, Taras Buľba a záporožskí kozáci?

„Záporožskí kozáci tureckému sultánovi!

Si turecký diabol… prekliaty diablov brat… a Luciferov sekretár!… Diabol sa vyserie a vaša armáda to požiera… my sa tvojho vojska nebojíme, budeme s tebou bojovať na zemi aj na vode… Tak vám odpovedajú kozáci… Nepoznáme dátum, pretože nemáme kalendár, mesiac na oblohe, rok v knihe, ale máme rovnaký deň ako ty a preto nás bozaj v riť!“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie