Denník N

Mobilný telefón je asi to prvé, čo si zoberiete, keď niekam utekáte, hovorí sociálna antropologička Petra Ezzeddine

Ukrajinskí utečenci na vlakovej stanici v poľskom Przemyśli. Foto - TASR/AP
Ukrajinskí utečenci na vlakovej stanici v poľskom Przemyśli. Foto – TASR/AP

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

„V našom geografickom priestore máme pre migrantov až superbyrokratickú administratívu,“ hovorí sociálna antropologička Petra Ezzeddine. V rozhovore upozorňuje na to, že ak sociálna situácia odídencov a odídenkýň z Ukrajiny nebude dobre zabezpečená zo strany štátu, títo ľudia pôjdu neskôr ďalej. „Niekde, kde ich život bude dôstojnejší, kde ich deti budú môcť chodiť riadne do školy, kde dokážu nájsť typ dôstojného zamestnania a kde budú vedieť využiť svoj potenciál a najmä kvalifikáciu,“ vysvetľuje Ezzeddine.

mesiac je v susednej krajine vojna. Sme schopní opísať, čo zažívajú civilisti, ktorí utekajú z oblasti vojnového konfliktu?

V prvom rade treba povedať, že my dnes nezažívame nič nové. Ľudia na úteku pred vojnou, ktorí k nám v súčasnosti prichádzajú, sú takí istí ako tí, ktorí zažívajú ozbrojené konflikty aj inde vo svete. Potrebujú predovšetkým bezpečné útočisko. Druhá vec je, že na začiatku každej vojny si veľa ľudí myslí, že nepotrvá dlho. To má vplyv aj na to, či a kam sa rozhodnú odísť.

Typická stratégia pri nútenej migrácii je, že ľudia ujdú do najbližšej susednej krajiny. V nej hľadajú bezpečie, strechu nad hlavou, miesto, kde ich nikto nebombarduje – jednoducho, kde zažívajú istú normalitu v limitoch toho, čo im prináša ich súčasný pobytový status. Preto v súčasnosti zažívajú veľkú nútenú mobilitu utekajúcich ľudí najbližšie krajiny Ukrajiny ako Poľsko, Slovensko, Česko či Rumunsko.

Avšak napríklad z našich výskumov so ženami z bývalej Juhoslávie vieme, že je ťažké z domovskej krajiny odísť, keď tam máte osemnásťročného syna, ktorý bol naverbovaný do armády, manžela a starších rodičov, ktorí odísť nechcú. To je u starších ľudí pomerne častý jav, bez ohľadu na to, či sú mobilní alebo nie. Na odchod z krajiny, aj v podmienkach vojny, sa treba nastaviť. Keby ste si hlavu nenastavili na odchod v zmysle, že odchádzate iba dočasne, pravdepodobne by ste neodišli vôbec.

Mení sa nejako správanie ľudí, ktorí získali dočasné útočisko v susedných krajinách, ak vojna trvá dlhšie?

Ako príklad spomeniem dlhoročnú občiansku vojnu v Sýrii. Ľudia, hlavne ženy s deťmi a seniori, pred ňou utiekli do susedných krajín. Libanon, krajina s populáciou 6,8 milióna obyvateľov, ktorá bola sama v ekonomickej kríze, prijala 1,5 milióna utečencov (ktorí tam žijú dodnes – pozn. red.). Množstvo utečencov našlo útočisko v Jordánsku (v priebehu predchádzajúcich desiatich rokov prijalo celkovo jeden milión utečencov, dodnes tam ostalo takmer 700-tisíc utečencov zo Sýrie – pozn. red.) alebo napríklad v Turecku (od roku 2011 prijalo takmer štyri a pol milióna utečencov, viac ako ktorákoľvek iná krajina na svete – pozn. red.).

Keď však roky žijete v limitovaných podmienkach, vaše deti nemôžu chodiť do školy – ako napríklad v spomínanom Turecku –, tak sa snažíte svoju situáciu vyriešiť a pohnete sa ďalej. To sa stalo v rokoch 2015 a 2016, keď Európa zažila veľkú utečeneckú krízu. Vtedy však odišli a do Európy prichádzali predovšetkým muži, pretože cesta bola nebezpečná, dlhá a komplikovaná. Muži mohli odchádzať aj preto, lebo vojna v Sýrii bola občianska, a teda všeobecná mobilizácia vyhlásená nebola. Muži neboli verbovaní do armády, ako je to dnes na Ukrajine. Zároveň dúfali v proces takzvanej rodinnej reunifikácie (zjednotenia rodiny) po získaní azylu, ktorú im mali zaručiť medzinárodné dohody.

Ak sa teda vrátim do súčasnosti, aj dnes sa dá predpokladať, že ak povedzme sociálna situácia odídencov a odídenkýň z Ukrajiny nebude dobre zabezpečená zo strany štátu, tak títo ľudia pôjdu neskôr ďalej. Niekam, kde ich život bude dôstojnejší, kde ich deti budú môcť chodiť riadne do školy, kde dokážu nájsť typ dôstojného zamestnania a kde budú vedieť využiť svoj potenciál a najmä kvalifikáciu.

Dnes sa pritom veľmi jasne ukazuje,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Životy žien

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie