So spisovateľom Andruchovyčom v podzemnom kryte: Putin to berie osobne. Vždy na Ukrajine prehral a teraz sa nám chce všetkým pomstiť

„Putin je maniak, ktorý sníva o znovuobnovení ruského impéria,“ rozpráva jeden z najvýznamnejších ukrajinských spisovateľov Jurij Andruchovyč. Navštívili sme ho v jeho meste Ivano-Frankivsk.

V kultúrnom centre Vagabundo, ktoré teraz slúži aj ako podzemný kryt. Juhozápadu Ukrajiny sa zatiaľ ruské útoky vyhli, ak nerátame výbuchy na letisku. Noc predtým však aj v ňom hučali sirény každú chvíľu.

Je Vagabundo skutočne bombový úkryt? 

Áno, v tejto chvíli, ale vôbec sme si nemysleli, že by sa raz mohlo takto používať. (smiech) Mali sme tu veľkú šou uprostred februára, keď sme oslavovali tretie výročie kultúrneho centra. Prišlo sem veľmi veľa ľudí a o týždeň nato sa začala vojna. Zaujímavé je, že keď tu bol na návšteve súčasný premiér Denys Šmyhal (vtedy guvernér Ivanofrankivskej oblasti), naše centrum ho zaujalo a vravel, že by z neho bol dobrý protibombový úkryt. Avšak myslel to ako vtip – nikto by si nepomyslel, že sa to skutočne stane. Teraz sa v centre okrem umenia venujeme napríklad aj psychologickej pomoci pre deti z vojnových zón.

Ako sa má vaša dcéra, ktorá je tiež spisovateľka?

Aj ona ušla z Kyjeva s rodinou sem a teraz tu robí jogu. Po zhruba desiatich dňoch odišli, pretože v Oboloni, kde býva, prebiehali prvé boje s ruskými jednotkami a bolo tam silné ostreľovanie. Najskôr sa schovávali pri stanici metra, no po niekoľkých nociach nemohli pre seba nájsť miesto – všetko bolo úplne plné. Zostali v pivnici svojho domu, ale necítili sa nebezpečne.

Aké to je v Ivano-Frankivsku? Včera tu bolo počuť veľa sirén.

Včerajšok bol veľmi špeciálny – toľko poplachov sme ešte nemali. Až päťkrát sme sa museli schovať. Pre mňa je to vždy veľká strata času. Musím sedieť na chodbe a nemôžem pracovať. Našťastie, bolo to zatiaľ bez skutočných útokov. Doteraz Rusi vždy zaútočili iba na naše letisko.

Kde sa skrývate? 

U môjho kamaráta Rostika v jeho pivnici. Kedysi sme tam pili veľa vína. (smiech) Má tam skvelý internet, čo je veľmi užitočné.

Ukrajina má za sebou už mesiac vojny s Putinom. Ako ju vnímate? 

Je to vojna, ktorá bola iba pozdržaná v historickom zmysle. V roku 1991 sme boli svedkami kolapsu ZSSR. Vždy sme boli šťastní, že k rozpadu Sovietskeho zväzu došlo pokojne a mierumilovne. No vždy nad nami visela vojna, ktorá sa len zdržala. Rusko totiž nemôže žiť bez Ukrajiny.

Ako to myslíte? 

Rusko je stále choré z toho, že je superveľmocou, impériom. Je to súčasť ruskej národnej mytológie, že prišli zo stredovekého štátu Kyjevská Rus. S historikmi na tej idei pracovali Peter Veľký aj cárovná Katarína. Z Kyjevskej Rusi urobili Rossiju. Majú krízu vlastnej identity – kto vlastne sú Rusi. Myslia si, že keď budú kontrolovať ukrajinské teritórium a Kyjev, ovládnu svoje korene. Samozrejme, je to veľká manipulácia. Rok 1991 bol časom veľkých zmien, lenže Rusi si mysleli, že ukrajinská nezávislosť nie je skutočná a je len nejakou fasádou – že aj tak budú Ukrajinu kontrolovať. Rusko sa po nástupe Putina stalo vojensky silnejším a arogantnejším. A tak rozbehlo plán so získaním nových teritórií a s návratom k imperiálnym chúťkam.

Chce Putin obnoviť ZSSR?

Skôr mu ide o znovuvytvorenie akéhosi ruského cárskeho impéria. Dokonca aj Lenin a Stalin nepopierali, že ukrajinský národ existuje, že má svoju vlastnú identitu. Putin to však odmieta. Je ako človek 19. storočia, ako jeden z cárov, ktorý vraví, že Ukrajinci neexistujú, že ukrajinčina neexistuje.

Čo si myslíte o jeho bláznivej reči, keď oznámil, že uznáva separatistické republiky v Donecku a Luhansku?

Pre mňa sa vtedy začali veľké obavy z toho, že vojne sa už nebude dať zabrániť. Videl som úplného maniaka, ktorého plán je vyššie než čokoľvek iné. Plán zničenia Ukrajiny si stanovil ako najvyššiu prioritu a prestalo mu záležať na tom, čo to spraví s Ruskom. Už mu nezáležalo na tom, aby sa ľudia mali dobre a pohodlne. Pretože v jeho maniakálnej predstave vybudovania veľkého impéria a potrestania Ukrajiny mu nesmie nič stáť v ceste.

Prečo chce potrestať Ukrajinu?

Pretože sme krajina, kde vždy prehrával. Snažil sa nás kontrolovať v roku 2004 cez Viktora Janukovyča, lenže prišla oranžová revolúcia a to bol jeho prvý veľký malér. A potom bol veľmi šťastný, keď sa Janukovyč znovu dostal k moci, keď jeho marionetka vyhrala prezidentské voľby, no potom počas druhej revolúcie znovu padol. K Putinovi sme vždy mali negatívny postoj. Myslím si dokonca, že počul tú pesničku futbalových chuligánov, kde sa mu nadáva Putin chujlo, a to ho rozzúrilo. Vždy sníval o svojej pomste voči Ukrajine. Bola to jediná krajina, ktorá ho urazila, a preto sa rozhodol potrestať každého z nás.

Ale zdá sa, že po mesiaci nedosiahol veľa, ak nerátame to, že zjednotil Ukrajincov.

Nie som si istý, či vo svojom úkryte dostáva adekvátne informácie. Nevieme, čo mu vravia ľudia v jeho bezprostrednom okolí. Možno mu hovoria, že všetko ide podľa plánu. Dlhé dni sme nevideli jeho ministra obrany Šojgua ani generála Gerasimova. Určite plánoval blitzkrieg, ale určite mal aj plán B.

O čom je plán B?

O dlhej vojne, vzdialených útokoch raketami na civilné štruktúry, aby vydesil obyvateľov a zničil naše mestá a životy, aby nás to čo najviac bolelo. A to až dovtedy, kým úroveň bolesti bude taká vysoká, že Ukrajina sa bude musieť vzdať a prijať všetky jeho podmienky. Avšak neverím, že uspeje. Každá jeho bomba a raketa je len ďalším argumentom proti tejto kapitulácii.

Na druhej strane, Zelenskyj, zdá sa, podáva svoj životný výkon, nie? 

Veľmi ma prekvapil. Bol som skeptický o jeho sile. Teraz si to trochu vyčítam, ale kedysi som o ňom chcel napísať stĺpček – o prvých dňoch vojny, keď ho nebolo nikde vidieť. Myslel som si, že bol niekde ďaleko na nejakom ostrove, ukázalo sa však, že to bolo úplne inak. A teraz sa pozeráme na ozajstného štátnika, ktorý je pre Ukrajinu veľmi potrebný. Je naším komunikátorom so svetovými lídrami aj samotnými Ukrajincami. Je veľmi statočný a robí rozumné veci. Jeho výhodou je, že nie je typickým politikom, a každý jeho partner si uvedomuje, že je zároveň aj herec. Aj preto má takú silnú pozíciu, pretože je veľmi presvedčivý a cíti rovnaké veci ako my. Jeho rola je veľmi pozitívna. Na druhej strane ma však prekvapila aj vysoká úroveň ukrajinskej armády.

Ako sa to stalo?

V prvom rade si myslím, že je to aj vďaka skúsenostiam po začiatku vojny na Donbase roku 2014, keď bola úplne v rozklade. Nakoniec bol pre ňu malý konflikt na východe Ukrajine veľmi stimulujúci. Ďalej všetky tie druhy zbraní, ktoré sme dostali od Turecka či USA, sa začali používať veľmi profesionálne. Problémom je len to, že sa nedokážeme brániť po celom perimetri našej krajiny, a preto sme nedokázali ubrániť všetky mestá. Z vojenského pohľadu sme preto museli pustiť ruskú armádu hlbšie a potom ju odrezať logisticky a pomaličky vyčerpať. Lenže stále nemáme veľa možností poraziť Rusko, najmä ochrániť svoje nebo. Veľmi by nám pomohla bezletová zóna.

Čo je ešte kľúčové v tom, že odolávate ruskému tlaku?

Veľmi dôležitou vecou je motivácia. Kým ruskí vojaci nie sú vôbec, naši sú veľmi motivovaní, aby ochránili životy svojich rodín a priateľov. Majú veľkú podporu našej krajiny. Skutočne máme radi našu armádu, a oni to, samozrejme, cítia. Začiatkom 80. rokov som slúžil v armáde a stále si pamätám, ako dôstojníci vždy očakávali nováčikov z rôznych republík a každý z nich chcel mať vo svojej jednotke čo najviac Ukrajincov. Vždy vedeli, že Ukrajinci sú lepší ako ostatní a že ich jednotka, ak ich tam bude viac, bude úspešná a oni budú povýšení. Vždy som mal však pocit, že sa to preháňa – teraz tento fenomén vidím. Sme síce menší, ale zároveň statoční a vieme, čo máme robiť: bránime svoje domovy.

Ako sa pozeráte na plagáty o ruskej vojenskej lodi, ktorá má ísť do p…?

Ako spisovateľ som také vulgárne slová použil vo svojom prvom románe Rekreácie v roku 1990, ktorý bol preložený aj do slovenčiny. Bolo to vtedy veľmi drastické a predstavovalo to veľký problém pre ukrajinských čitateľov, ktorí proti tomu protestovali. „To nie je je ukrajinské slovo, hanba ti!“ vraveli mi. Teraz som veľmi šťastný, že to slovo vidím na bilbordoch v centre každého ukrajinského mesta. Je to aj otázka našej psychológie, ak ho používame proti nášmu nepriateľovi a agresorovi – vypúšťame von nejakú energiu a smejeme sa z nepriateľa. Robíme ho menej strašidelným. Ten slogan, ako viete, vznikol na začiatku pri útoku na Hadí ostrov. Také slogany vznikajú vždy spontánne a nedajú sa organizovať propagandou ani PR špecialistami. Teraz sa každý smeje a používa tú frázu – ruskyj vojennyj karabľ, idi na chuj!

Zdá sa však, že Ukrajinci informačnú vojnu vyhrávajú, nie?

Je to prvý raz v našej histórii, že sme prebrali iniciatívu my a nie Rusko. Odkazy z Ukrajiny sú teraz podľa mňa hlasnejšie a tie ruské sa už vyrábajú len pre domáce publikum, pre ruských divákov. Sú absolútne beznádejní v tom, aby ovplyvnili svet.

Slová o denacifikácii nezaberajú?

Tie sú o budúcnosti Ruska. (smiech) Pred dvoma alebo troma dňami som v rádiu Svoboda videl výsledok sociologického prieskumu medzi Rusmi o ich postoji k vojne – vyše 70 percent z nich je hrdých na túto vojnu. Nie sú ľahostajní ani neutrálni – tešia sa, že Putin ide urobiť nový svetový poriadok. Pre nich je Ukrajina len začiatkom. Je to veľmi chorá spoločnosť a potom by mala nasledovať veľká práca, aby sa Putinov režim poslal do pekla.

Nie je to však aj preto, lebo nemôžu žiť slobodne a sú obeťou propagandy?

Nepodporujem myšlienku, že v Rusku je len zlý Putin a potom úbohé obyvateľstvo, ktoré v jeho režime trpí. Putin je ich výtvorom. Obyčajní Rusi chcú víťaznú vojnu a diktovať ostatným, čo majú robiť, ako majú žiť alebo čo si myslieť. Je to civilizačná voľba pre otroctvo, nie pre slobodu. My milujeme slobodu a demokraciu, a preto meníme svoje vlády pri každej príležitosti – meníme premiérov, prezidentov aj parlament. Sme veľmi kritickí k politikom a sme zvyknutí na politické zmeny. Rusi majú Putina už vyše dvadsať rokov a nechcú to zmeniť. Chcú pomstu po roku 1991, chcú pomstu po našich revolúciách, chcú byť superveľmocou.

Chvíľu ste žili v Moskve… prečo to tak je?

V Moskve som žil v posledných rokoch Sovietskeho zväzu – zvyšovala sa úroveň slobody a vízia bola veľmi pozitívna. Všetci sme protestovali proti komunizmu. Objavilo sa veľké demokratické hnutie. Lenže bola to naivita. Naše tajné služby napríklad teraz zverejnili telefonáty medzi ruskými vojakmi a ich mamami alebo ženami. A boli by ste šokovaný – často sa v nich hovorí o krádežiach, o mamách, ktoré želajú synom, aby zabili čo najviac Ukrajincov. Je to ako z inej planéty.

Môže to Ukrajina prestáť a môže Putinov režim skolabovať?

Je to spojená nádoba: Ukrajina sa udrží, pretože Putinov režim skolabuje. Ich vojenské zlyhanie – a dúfam, že ho pocítime v najbližšom čase – bude začiatkom vnútornej krízy. Neočakávam tam veľký entuziazmus viesť dlhú vojnu. Ekonomické problémy v krajine začnú ľudia pociťovať stále viac. A namiesto otázky, prečo to tak je, sa budú pýtať, kde môžem kúpiť chlieb. Začne sa protestovať, ale bude to skôr rebélia hladných ľudí než politický protest.

Je to extrémna možnosť, ale Moskva nevylučuje ani možnosť použitia taktickej atómovej bomby.

Stále verím, že technicky je to komplikované spraviť. Nie je to ako v sci-fi filmoch, kde antihrdina stlačí červený gombík. Myslím, že tam musí byť reťazec vykonávateľov – možno sedem až osem ľudí, ktorí sa navzájom kontrolujú. Ak sa Putin rozhodne to spraviť, je možné, že bude zastavený, aby k tomu šialenstvu nedošlo. Ale možno sa mýlim, a všetci sú šialení a posadnutí pomstou. Bolo by dobré, keby Západ dal najavo, čo spraví, a nielen to, čo by chcel spraviť. Na to budú musieť reagovať, ak by k tomu atómovému útoku došlo. Ak by to však mal byť náš osud, nemyslím si, že sa v reakcii na také hrozby vzdáme.

V Nemecku ste veľmi prekladaný. Nesklamala vás vláda v Berlíne svojím postojom?

Nemci hrajú dvojitú hru. Nechcú odrezať svoje ekonomické vzťahy s Ruskom a zároveň stratiť líderstvo v EÚ. Snažia sa sedieť na dvoch stoličkách, ibaže stratili sympatie medzi Ukrajincami. V jednom prieskume o tom, ktoré európske krajiny podľa nich reagujú najhoršie, Maďarsko bolo na prvom mieste a Nemci na druhom. Ukrajinci cítia charakter nemeckej politiky.