Nebo nad Kyjivom zahalil dym a postrelené psy, ktorým zabili rodinu, si lížu rany (reportáž)

Nebo nad Kyjivom smerom na západ vedľa televíznej veže zahalil veľký čierny dym. Podľa Google maps by to mohlo byť neďaleko leteckých závodov Antonov.

Horieť však môže čokoľvek. Nie každý výbuch, nie každý požiar či streľba v hlavnom meste Ukrajiny sa objaví v správach. A nie každá obeť ruskej ofenzívy má svoje meno a každý príbeh je vypovedaný.

Jedno je však isté. Kvalita ovzdušia, odkedy na Kyjiv začali útočiť ruskí vojaci, sa stala jednou z najhorších na svete, čo však každého trápi asi najmenej.

Dafna ostala. Kvôli postreleným psom

Zhruba tretina vyše trojmiliónového mesta za mesiac vojny ušla do bezpečia. Mesto sa nateraz pred diverzantmi aj raketovými útokmi ubránilo a je viditeľne opevnenejšie. Na Majdan, slávne Námestie nezávislosti, kde prebehli už dve revolúcie, sa ruské tanky napriek očakávaniu niektorých ruských generálov nedostali.

Akurát je netradične zaprataný kovovými ježkami a vrecami s pieskom.

Dafna Sosnovská v Kyjive zostala. A jej hlavnou misiou je záchrana tých, čo svoje traumy z vojny vypovedať nedokážu.

Stará sa o psov, mačky a ďalšie zvieratá, ktoré počas vojny prišli o rodiny alebo ich majitelia počas náhleho úteku na bezpečnejší západ nechali napospas osudu. To však nie je prípad krásnych čiernych loveckých psov Ozona a Frama.

Na ich telách stále vidno stopy po guľkách od ruských vojakov a na duši traumu z posledných vojnových týždňov. Prejsť sa po ich srsti je ako blúdiť prstom po imaginárnom mesiaci plnom kráterov. Framovi dokonca museli amputovať zranený chvost.

Rodina, ktorá sa o nich starala, sa stala jednou z prvých obetí ruskej ofenzívy. Zastrelili ich, keď išli autom v meste za štvrťou Obolon.

Fram každú chvíľu vyskočí na zadné nohy, aby Dafnu objal. Stala sa jeho novou mamou a je veľmi žiarlivý. Nachádzame sa vo veterinárnej klinike, ktorá sa zo dňa na deň stala útulkom pre opustené alebo zranené zvieratá Putinovej vojny. Tak ako sa z Dafny stala zo dňa na deň záchrankyňa zvierat.

„Obaja, Ozon aj Fram, sa triasli dva týždne, kým sa trochu upokojili,“ spomína Dafna. Aj pre ňu sa v mnohom zmenil život. O zvieratá sa nestarala a nepoznala ani veterinárnu kliniku, ktorej teraz pomáha zháňať najpotrebnejšie veci pre traumatizované zvieratá.

Mačky z Irpiňa

Vojna si svoje obete nevyberá ani medzi zvieratami a s pribúdajúcimi dňami je ich stále viac a viac. „Máme nové mačky, ktoré sme vyviezli z Irpiňa,“ spomenie Dafna satelitné mestečko, ktoré je po smrti amerického novinára stále uzavreté pre novinárov a v jeho okolí prebiehajú drsné boje.

Boje sa nám pripomenú, keď sa zo západu objavia na kyjivskej nočnej oblohe strely. Môže to byť ruské delostrelectvo, ale aj ukrajinská protivzdušná obrana. Aj tu na klinike, improvizovanom útulku, majú zvieratá svoj podzemný kryt.

„Aj psy a mačky majú právo schovať sa pred bombami,“ vraví mladá Kyjivčanka. V klinike sú psy a mačky rovnako z Buče alebo Hostomeľa. Všetko ťažko ostreľované miesta známe z vojnových prehľadov na fronte pri Kyjive.

„Snažíme sa každému nájsť nové rodiny. A tým rodinám, ktoré ich nechali len tak, ich vrátiť nechceme, pokiaľ na to nemali skutočne dobrý dôvod,“ rozpráva Dafna prísne. „Vždy sa pýtame na konkrétny príbeh. Ak nás nepresvedčia, zvieratá si radšej necháme.“

Takto napríklad vzali opusteného modrookého Huskyho, ktorého niekto nahlásil osamoteného na cintoríne. Neskôr sa ozval strážnik, ktorý ho na pol dňa nechal samého, že je jeho. „Vrátime ho. Ale až keď prejde dôkladnou zdravotnou prehliadkou,“ vraví Dafna, ktorá už vypísala prvú úspešnú zbierku na pomoc pre kliniku a zvieratá. Peňazí je však málo.

„Veľká sieť kliník zdvojnásobila ceny a my si mnohé veci ako krvné testy nemôžeme dovoliť,“ vysvetľuje. „Nie každý sa správa počas vojny nezištne.“

V klinike majú nájdené mačky, psy, morčatá, zajace a korytnačky.

Ako pomôcť zvieratám v Kyjive

Paypal: [email protected]

$ Mastercard 5375418807656590

Crypto USDT (TRC20) TSAeG9Re9Sdt1bYJiLALo13H2UFj8LbUGX

Väčšina z nich bola prvé dni extrémne traumatizovaná. Ako napríklad Marta, ktorá sa celá trasie a vytrvalo šteká. Alebo terminátor, ktorému dali meno podľa toho, že mu takmer vypadlo oko a po ťažkom zranení nevie poriadne chodiť.

„Mačiek z Irpiňa sme sa nedotýkali celé dva týždne, také boli v strese,“ hovorí Dafna. „Len sme im dali jedlo a pitie.“

Teraz za zvieratami chodia dobrovoľníci a starajú sa o ne. Aj to je vojnový Kyjiv mesiac po vojne. Na prvý pohľad iný, poloprázdny a tichý (ak nerátame vždy prekvapivé zvuky vojny), no s odhodlanými obyvateľmi žiť normálny život.

A k tomu patrí aj hŕstka nadšencov, ktorí myslia na zvieratá v čase vojny. Niektorí majitelia ich chcú dostať k sebe – von z vojnovej Ukrajiny do Európy.

Niektorí Ukrajinci sú však radi, že sa dostali sem – do Kyjiva.

V podzemnom mestečku, bombovom úkryte

Ako napríklad sedemnásťročná Aňa z Chersona pri Čiernom mori, ktorý kontrolujú ruskí okupanti. Denne je v kontakte so svojimi rodičmi. „Všetko je v poriadku, nestresuj sa,“ vravia jej do telefónu.

V Kyjive, kde študuje komunikáciu na jednej z univerzít, sa na začiatku vojny ocitla náhodou.

Prišla na konferenciu a potom mala ísť na exkurziu po bombových úkrytoch svojej alma mater. „Ale namiesto exkurzie som v nich už zostala žiť. Práve v ten deň sa totiž začala vojna,“ rozpráva Aňa v jednom z tých väčších protibombových krytov v Kyjive.

Nachádza sa pod jej univerzitou. Znie to absurdne, ale vzhľadom na bezpečnosť nemáme zverejniť, o ktorú presne ide. Aj pre skúsenosť s Mariupolom, kde Rusi zbombardovali divadlo so stovkami skrývajúcich sa ľudí napriek nápisu deti, sú v hlavnom meste všetci veľmi opatrní.

Ako Vlad aj Vitalij. Dvaja študenti vysokej školy, ktorí nás sprevádzajú zákutiami univerzitného podzemia, ktoré svojou ventiláciou a plechovými dverami s tabuľkami rôznych druhov pripomína industriálne apokalyptické sci-fi.

 

Podzemné mestečko v Kyjive so svojimi tmavými komnatami. V jednej je za stolom rozložené jedlo a v televízore bežia správy o horiacich budovách po ruských útokoch. V ďalšej sú úhľadne porozkladané postele a vedľa nich malé kôpky vecí, ktoré si ľudia stihli zobrať so sebou do úkrytov.

Vitalij je z Dnipra smerom na východ, ktoré je zatiaľ ušetrené veľkej skaze. Vlad má dôvodov na pokoj menej. Jeho rodina zostala „zacvaknutá“ v Severodonecku na Donbase, kde sa celá vojna s pomocou ruských špiónov a nasadených figúrok pred ôsmimi rokmi začala.

„Nejde tam elektrina, nekúri sa tam, akurát tam majú vodu,“ hovorí smutným hlasom Vlad, ktorého mama sa odtiaľ dostať nevie a stará mama svoj dom opustiť nechce.

V ďalšej tmavej miestnosti malého podzemného labyrintu stretávame Liju. Šesťročné dievčatko hrá za stolom karty s babkou. „V pohode,“ odpovie na moju otázku, ako sa má. Máš tu kamarátov, pýtam sa, a pohotovo mi ukáže na staršieho chlapca oproti nej. Obaja sa usmejú a zvedavo žmurkajú, ako by som ich stretol na nejakom pieskovisku v jednom z kyjivských parkov.

Pokojný Kyjiv v čase vojny

Ako rýchlo sa zmenil Kyjiv za jeden mesiac. Vojnové príbehy sa stali jeho bežnou súčasťou, nikoho neprekvapujú správy o rozbitých domoch a jeho mŕtvych obyvateľoch, o postrelených loveckých psoch, ktoré sa trasú, a študentoch, ktorí vymenili internáty za podzemné kryty.

Tu, pod univerzitou, vojaci nosia jedlo a jeho dočasní obyvatelia si z potravín varia obedy a večere. „Nie je to zlé, hlavne, že sa cítim bezpečne,“ hovorí Aňa.

Keď vyjdeme na ulicu, znovu počuť vzdialený výbuch a neskôr sa Kyjivom opäť rozoznejú sirény. V našom obľúbenom stánku s kávou po týždňoch znovu predávajú flat white, do obchodov sa pomaly vrátil tovar a otvorili sa niektoré pizzerie.

Ťažko povedať, či je to silou zvyku alebo preto, že sirény v Kyjive počuť často, nevidno však nikoho, kto by utekal do krytu. Kým nezačne platiť zákaz vychádzania, Kyjevčania sú aspoň tu v centre mesta, ďalej od priamych bojov, pokojní. Svojím unikátnym spôsobom.