V Iráne vešajú, a my vylihujeme (Päť zásad, ako sa počas vojny neudusiť vo vlastných výčitkách)
Možno by sme si na zvýšenie šance, že aj o pár mesiacov bude mať kto pomáhať ľuďom v núdzi, mali zaviesť pár pravidiel.
Boli sme na chate, prvýkrát po pandémii. Kvôli mentálnej pohode som si na dva dni zakázal sledovať vojnu. A aj by mi to dobre padlo, keby tam niekde vzadu v hlave podivný hlas stále dookola neopakoval: „Len si tú realitu v hlave umlč, aby ti to utrpenie ľudí pár sto kilometrov od teba náhodou nepokazilo párty.“
Vojna nám, pochopiteľne, priniesla hrôzu a strach; výčitky boli bonus, ktorý by som nikdy nečakal.
Pýtam sa známeho po prvej postpandemickej káve, ako sa má – narodilo sa mu pred pár mesiacmi dieťa, je navidomoči šťastný, ale po troch spokojných vetách sa zháči, začervená a začína sa ospravedlňovať. Tiež sa mu stalo to, čo nám všetkým – začal sa cítiť vinne za to, že je šťastný, keď inde ľudia umierajú.
Od rána do večera sa cítime ako zlí ľudia. Ak o Ukrajine čítame, cítime sa zle, že nerobíme viac. Ak nečítame, vyčítame si, že je nám to utrpenie ukradnuté. Keď pošleme peniaze, musíme si klásť otázku: a nedalo sa aj viac?
