Sú mladí, odvážni a odhodlaní bojovať za Kyjiv do posledných dní. Kto sú členovia jeho teritoriálnej obrany (reportáž)

Za normálnych okolností by v tejto hale skejtovali tínedžeri. Teraz namiesto nich na zemi sedí v tureckom sede vo vojenskej kamufláži Julia.

Na kolenách má rozčítanú knihu a bez emócií pripevňuje a rozkladá zásobník zo samopalu. Pripomína to tikot hodiniek. Tik-tak, jeden zásobník, tik-tak, druhý zásobník.

V nákupnom centre, ktoré sa zmenilo na akési logistické a podporné stredisko pre tých, ktorí v Kyjive zostali, aby ho bránili, to pôsobí veľmi upokojujúco.

Julia: Zobudila som sa do zlého sna

Mladá Kyjivčanka, pred vojnou učiteľka ukrajinčiny v základnej škole, drží v ruke zbraň ako samozrejmosť. Do teritoriálnej obrany hlavného mesta sa prihlásila hneď počas prvých dní vojny.

Najskôr to bol šok, no teraz si na ňu tí, ktorí zostali, zvykli. Akokoľvek nepochopiteľne to znie.

„Akoby sme sa zobudili do zlého sna. Prvé dni boli strašné,“ rozpráva 29-ročná Julia. „Teraz je to nová realita. Nikdy predtým som nedržala v ruke zbraň. Teraz ju viem rozložiť, namazať, nabiť a, samozrejme, aj používať.”

Strieľali ste z nej?

Naučila som sa s ňou pracovať, je logické, že som ju aj použila, odpovie mi so smutným úsmevom.

Nedá mi a spýtam sa, akú knihu číta popri tom, ako narába so svojou vyfasovanou zbraňou. Ukáže sa, že je to známy ukrajinský spisovateľ Serhij Žadan a výber z jeho veršov Zo života Márie.

Hneď si spomeniem na ukrajinský fenomén: keď tu mávajú obľúbení spisovatelia a spisovateľky, básnici či poetky verejné čítania, chodia na ne stovky až tisícky ľudí.

Žadanova kniha je inšpirovaná vojnou na Donbase a Julia si ju zobrala z domu, keď sa náhle vybrala brániť svoje mesto a opustila pohodlie bytu.

„To naše mesto bolo z kameňa a zo železa. Každý z nás má teraz vo svojich rukách batožinu. V každom kufri je popol zozbieraný pod hlavňami. Aj v našich snoch je cítiť zápach spálenísk,“ píše sa v jednej z básní, ktorá znie ako súčasné spravodajstvo. Napríklad z Mariupola, kde obyvatelia mesta v týchto dňoch pochovávajú svojich susedov na dvoroch vlastných domov.

Aktuálnejšiu a depresívnejšiu knihu si Julia so sebou zobrať asi nemohla. Pôsobí smutne, ale nie depresívne. „Veľmi ma tešia ľudia, s ktorými tu som. Mnohí zanechali veľmi úspešnú kariéru, aby ochránili ostatných. Veľmi sme sa zblížili,“ hovorí Julia o ďalších dobrovoľníkoch z teritoriálnej obrany, ktorí život s puškou vymenili za biznis, muziku alebo šport.

Želala by si, aby sa vojna skončila čo najskôr, ale obáva sa, že to bude ešte na dlho.

Svetlana: Zatiaľ som nestrieľala, ale už to viem

Podobné odpovede som v Kyjive počul v posledných troch dňoch často. Od mladých Ukrajincov so samopalom v ruke, odhodlaných postaviť sa nepriateľovi s drsným humorom a pátosom, ktorý k vojne patrí.

Mnohí z nich teraz stoja na takmer každej križovatke v tomto trojmiliónovom meste. Medzi betónovými blokmi, kovovými ježkami a vreckami s pieskom. Zastavujú autá, strieľajú na diverzantov, keď treba, alebo dávajú prvú pomoc, keď dôjde na streľbu či zásah raketou.

Každé auto pri nich musí spomaliť a niekedy dôjde aj na prestrelku. Jednu z nich zažila aj 21-ročná Svetlana. Normálne študentka biológie, teraz medička teritoriálnej obrany. Aj ona sa zapísala hneď v prvý deň.

Prešla výcvikom s vojenskými špecialistami, naučila sa narábať so zbraňou a byť v pohotovosti, keď treba.

„Zatiaľ som našťastie strieľať nemusela, akurát som ošetrovala človeka, ktorý sa správal divne a nepočúval hliadku na check-pointe,“ vraví. Sama je z Odesy, kde jej rodičia ostali a nepoberajú sa preč napriek obavám, že Putinova armáda sa pokúsi rozbehnúť ofenzívu aj na tento dôležitý čiernomorský prístav. Zatiaľ im v ceste stojí odbojný Mykolajiv.

„Ukazuje sa sila našej mentality, sme inde ako Rusi,“ hovorí mladá Ukrajinka a rozpráva, ako v jej domovskom prístave zamínovali krásne pobrežie, aby skomplikovali ruským okupantom inváziu. Nesťažuje sa, berie situáciu takú, aká je, akoby sa narodila s tým, že bojovať za slobodu v 21. storočí je samozrejmosť.

„Jasné, že by som si rada sadla do kaviarne a zahryzla do obľúbeného toastu s avokádom, a že by som si doma pozrela nejaký seriál na Netflixe. Ale nesťažujem sa,“ smeje sa a ukazuje mi na Telegrame svoje obľúbené spravodajské kanály.

Na jednom z nich práve vyskočila správa o raketovom útoku na Ľviv. „Páči sa ti, nepáči sa ti, trp, moja krásavica,“ zacituje s úsmevom nedávny Putinov citát venovaný Ukrajincom. Na blokposte trávi už mesiac všetok svoj čas. Spí a strieda sa s kolegyňou Oleňou.

Pavlo: Toto nemá nič spoločné s ruštinou

Večne v pohotovosti, bez komfortu voľného víkendu je aj Pavlo Kazarin. Známy ukrajinský novinár, ktorý prišiel do Kyjiva z anektovaného Krymu, kde sa narodil. „Prvé týždne som tam ostal, dokonca som si vzal ruský pas,“ vraví.

Jeho rodičia prišli na polostrov s príjemnou subtropickou klímou len pár mesiacov predtým, ako prišiel na svet.

„Ako novinár som tam nemohol slobodne žiť, musel som odísť a ruský pas som vrátil,“ hovorí. Je to už mesiac, čo namiesto písania stĺpčekov jazdí po meste so samopalom na vedľajšom sedadle.

„Zatiaľ som strieľal iba do vzduchu,“ vraví. Spolu s ním býva často Jurij, ktorého rodičia ostali v ostreľovanom Charkive. Je vojnový novinár, ktorý pracoval pre viacero známych médií ako spravodajca z Blízkeho východu.

Teraz vymenil Gazu, Sýriu či Irak za Ukrajinu a novinárske remeslo za vojenskú uniformu. Obaja spomínajú na prvé dni ako na najhoršie.

„Neboli sme na to pripravení. Bolo to veľmi drsné. Rusi to skúsili, chceli sa dostať dnu, no našťastie sa im to nepodarilo. Sledovali sme boje na susedných uliciach. Mnohí z nás nevedeli, čo robiť. Mohli sme ľahko prehrať,“ vraví 38-ročný Pavlo. „Mnohí už z Kyjiva odišli a tí, ktorí zostali, pochopili, aké sú riziká,“ dodáva.

Je presvedčený, že ruská armáda už vie, že hlavné mesto Ukrajiny nemôže dobyť a zrejme ani efektívne obkľúčiť. „Preto sa z neho stále dá pohodlne vyjsť aj vojsť doň. Mysleli si, že ich tu budeme vítať ako osloboditeľov.“

Vojnu s Ruskom berie ako súboj dvoch hodnotových svetov. „Toto nie je národnostná vojna. S týmto ruština a ani ochrana takzvaného ruského sveta nemá nič spoločné,“ vraví Pavlo, ktorý začínal svoju kariéru ako učiteľ ruštiny. „Tu nejde o jazyk, z ktorého sa Moskva snaží spraviť obeť, toto je vojna o hodnotách. A tou našou je sloboda.“

Vlad: Pripravujeme sa aj na blokádu

Vyše tisíc kilometrov za hranice smerom na západ, to znie pateticky, no tu v Kyjive tieto slová každý myslí vážne. Skúste žiť v krajine, kde sa každú chvíľu ozývajú sirény oznamujúce ruské nálety, ktorých stopy sa po ukrajinských mestách množia každým dňom.

Keď sa Pavlovi skončí služba, dovolí si malý luxus. V centre mesta skočí na ľahkú večeru do krymsko-tatárskej reštaurácie Musafir, čo znamená Hosť.

Príjemná reštaurácia znovu funguje, hoci dve tretiny jej zamestnancov odišli do bezpečia a mnohé jedlá z menu pre nedostatok potravín museli vyškrtať. Jej majiteľ Rustem časť obedov posiela cez dobrovoľníkov obrancom mesta z teritoriálnej obrany.

Niečo platí reštaurácia, niečo nadšenci, ktorí posielajú malé peňažné dary. Dobrovoľníci jedlá potom vozia do centier, ako je to, kde si Julia trénovala skladanie samopalu.

Trojica mladých dievčat – Líza, Kaťa a Aňa – tam popri svojej práci chodí dobrovoľníčiť každý deň. Pripravujú pre vojakov jedlo. Kaťa je inak programátorka, keď pracuje z home-officu. A momentálne sa vytešuje z toho, ako proukrajinskí hekeri odstavili ďalšie ruské webové stránky.

Ďalší dobrovoľníci v centre ošetrujú zranených vojakov, strihajú im vlasy alebo triedia humanitárnu pomoc a potraviny, ktoré dorazili na miesto.

Všetko je veľmi dobre zorganizované aj s výhľadom na ešte horšie časy.

„Potraviny máme rozdelené na dva druhy. Také, ktoré treba použiť okamžite, a také, ktoré nám poslúžia, ak by sa predsa len Putinovým vojakom podarilo obkľúčiť Kyjiv a museli by sme si vystačiť sami ešte na veľmi dlho,“ hovorí Vlad. Jeden z mladých Kyjivčanov, ktorých Putinova ofenzíva nevydesila.