Najskôr ich postrieľali a potom prešli tankom. Drsné príbehy, ako do ukrajinských dedín vošli Rusi (reportáž)

Legenda hovorí, že v tom meste kedysi varili dobré pivo. Preto sa volá Brovary, čo v ukrajinčine aj angličtine pripomína názov pre pivovary.

Dnes je však toto približne stotisícové mesto hneď za Kyjivom (stačí prejsť cez most na ľavý breh Dnipra, množstvo blokpostov a niekoľko zápch) jedným z ostreľovaných terčov Putinovej armády.

A za jeho hranicami sú, hoci o tom ukrajinské médiá veľmi nehovoria, dediny obsadené ruskými okupantmi.

Video: Zelenskyj: Dnes mám dobré správy, Irpiň bol oslobodený (s titulkami)

Strašidelné príbehy o ruských vojakoch

O tom, ako ich obsadili, mi pred radnicou rozprávajú dve dôchodkyne – Raisa z Bobryka a Lena z Velykej Dymerky. Dedín, ktoré sú hneď za rohom, no je nemožné sa tam teraz dostať. Cez checkpoint vás ukrajinskí vojaci nepustia. Iba v diaľke počuť silné delostrelectvo.

Najväčšie boje sa vedú momentálne o Donbas, ale nedá sa povedať, že za Kyjivom je pokoj zbraní.

Príbehy, ktoré mi Lena a Raisa rozprávajú, sú len pre silnejšie povahy.

„Keď sme počuli, že prišli, vyšli sme von. To je vraj najlepšie, vtedy by vraj nemali strieľať,“ rozpráva Raisa a opisuje, ako do jej dediny v marci vstúpilo Putinovo vojsko. Mali so sebou množstvo techniky – od tankov cez obrnené transportéry po raketové systémy.

„Hneď obsadili naše dvory a začali si od nás pýtať jedlo. V tom lepšom prípade. Potom začali rabovať obchody, šli najmä po alkohole, brali mobily a cennosti. Jednoducho rabovači,“ vraví Raisa.

V jej dedine prestala fungovať elektrina, vypadol internet a problém bol aj s vodou. Niekedy vojaci začali strieľať kade-tade, keď nenašli nič zaujímavé. Hneď, ako sa vytvoril humanitárny koridor, rýchlo odtiaľ odišla. Má podozrenie, že medzi ruskými vojakmi boli aj Bielorusi. „Mali čierne uniformy,“ vraví.

Bieloruský diktátor Alexandr Lukašenko tvrdí, že jeho armáda Ukrajine zatiaľ vojnu nevyhlásila, iba cez ňu prechádza ruská armáda, ktorej poskytol všetok logistický komfort na ofenzívu susednej krajiny.

Po chvíli váhania sa rozhovorí aj Lena a vzápätí sa jej oči zaplnia slzami. „Všetko, čo malo nejakú hodnotu, si zobrali. Vraveli, že máme byť vlastne radi, že prišli oni, lebo po nich prídu ešte horší,“ spomína na príchod ruských vojakov do Velykej Dymerky.

„Veľmi sme sa báli,“ hovorí Lena a rozpráva, ako v jej dedine zastrelili svoje prvé obete, ktoré im nedovolili pochovať na cintoríne. „Museli sme ich pochovať na dvore,” vraví a utiera si slzy.

Raisa hovorí, ako u nich Putinovi vojaci po svojich obetiach prešli tankom. Ich slová nemám ako overiť, ale nemám dôvod si myslieť, že by si vymýšľali.

Obe dôchodkyne teraz prespávajú u svojich známych v Brovaroch a preč z Ukrajiny sa nechystajú. „Tu sme sa narodili a tu zostaneme. Sme Ukrajinky,“ rozprávali s unaveným hlasom.

Miroslava. Vojnové dievčatko

Podobnú frázu si v ten deň vypočujem ešte raz. V miestnej nemocnici v Brovaroch, kam posledné dni privážali zranených vojakov z blízkeho frontu. „Tieto dni sú však pokojnejšie, dnes sme posledných vojakov poslali preč,” hovorí traumatológ Sergej.

V časti, kde je pôrodnica, je veselo. Aj v bojových podmienkach a niekedy aj priamo v protibombových krytoch sa rodia nové detičky. Olene sa práve tento deň narodilo malé dievčatko.

„Dala som jej meno Miroslava ako oslava mieru,“ rozpráva 24-ročná Olena, ktorá pracuje ako vlasová stylistka a ktorej muž je vojak. Keď sa začala vojna, doslova utekala pred bombami z Vinnycie, ktorá je v centrálnej časti Ukrajiny.

„Do bezpečia ma vyviezli vojaci,“ hovorí Olena. Usmieva sa a pozerá na bábätko, ktoré pokojne spinká vedľa nej na prvom poschodí. „Zdá sa, že bude dobrý sedmospáč,“ smeje sa Olena. Na to, akými dramatickými týždňami si prešla, vyzerá veľmi spokojne.

Rovnako je na tom aj Valentina, ktorá má termín zajtra. Čaká chlapčeka a má preňho pripravené meno David.

Odkedy sa začala na Ukrajine vojna, všetko sa v pôrodnici, ktorá bolo rozložená na piatich poschodiach, zmenilo. „Pre raketové útoky sme museli všetko stiahnuť na prízemie,“ hovorí vedúca oddelenia Maria Romanovna, keď nám ukazuje vyčistené a uhladené izby pre páry. Sú však prázdne.

Spolu s ňou kráčame do podzemnej časti nemocnice, kde sú pripravené postele aj pôrodné lôžka. „Už sme tu rodili aj počas leteckého poplachu. Znie to strašne, ale berieme to ako fakt,“ hovorí Maria. Aj ona sa smeje a hladí mačku, ktorá sa usadila v podzemí na jednej z postelí medzi ošarpanými stenami.

„Tu som sa narodila a tu aj zostanem, som Ukrajinka,“ povie frázu, ktorú som už v ten deň raz počul, a vzápätí sa v Brovaroch rozozvučia sirény.

Bolo to peklo, hovorí medik

Ukrajinské médiá väčšinou hovoria iba o vojenských úspechoch. V rovnaký deň, keď sa narodila malá Mirka, oslobodili mesto Irpiň, kde sa odohrali desivé veci. No domáci ešte stále späť nemôžu, pretože je to príliš nebezpečné a ruské jednotky by na nich mohli zaútočiť znovu.

Aspoň to tvrdia oficiálne ukrajinské zdroje.

O tom, čo sa na začiatku odohralo na jednej z vojenských základní neďaleko Kyjiva, sa veľmi nehovorí. Miestom nás sprevádza vojak-zdravotník. „Volajte ma medik,“ povie, keď sa ho spýtame, ako sa volá, a sprevádza nás apokalypsou, ktorú spôsobili ruské rakety.

Prechádzame sa po vyhorených zbombardovaných budovách, ktoré prišli o niekoľko poschodí, kráčame okolo zhorených áut a ani si netrúfame odhadovať, koľko obetí mal tento útok. Ukrajinci každý deň zverejňujú počty obetí na ruskej strane, o tých svojich však mlčia.

„Bolo to peklo,“ hovorí medik. Na pleci má nášivku s obľúbeným sloganom vojny, ktorú Ukrajincom vyhlásil Putin: Ruskij vojennyj karabľ idi nach**j.

Po Brovaroch, ktoré kedysi údajne preslávilo pivo, nás sprevádza Andrij. „Dobré správy sú pravdivé, o tých zlých sa nehovorí,“ rozpráva.

Ukrajinská armáda má po mesiaci vojny dobré meno. Zatiaľ svojmu Goliášovi odoláva.

Niektoré veci však podľa Andrija fungujú zvláštne. „Keď som sa hlásil do vojny s tým, že viem pracovať so zbraňou ako bývalý policajt, nevzali ma. Staršieho človeka, ktorý zbraň v ruke nedržal dlho, však vzali. Nechápem, aký v tom majú systém,“ diví sa Andrij, ktorý tento týždeň znovu nastupuje do služieb polície.

Začne patrolovať v Kyjive, ale chcel by sa postupne dostať tam, kde je to najhoršie – Irpiň, Hostomeľ či Buča. „Tam to dobre poznám,“ hovorí a nepreháňa. Teraz síce žije v rodičovskom dome v Brovaroch, ale svoj dom má v Hostomeli. Teda mal. Podľa fotografií, ktoré nám ukazuje na mobile, je po bojoch o blízke letisko celý zhorený.

V škôlke v Brovaroch stretneme deti utečencov z blízkych dedín, ktoré obsadili ruskí vojaci. Medzi nimi je aj jedenásťročná Kaťa.

„Náš dom zhorel,“ hovorí pokojným hlasom. „Vojna mi zobrala dom,“ napísal zase 7-ročný Igor na obrázku, ktorý visí v blízkej nemocnici.

Podobne ako u babičiek sa divím, s akým pokojom berú tieto deti vojnu, ktorá im tak radikálne vstúpila do životov.

Spolu s ďalšími mladšími kamarátmi sa im venuje v škôlke učiteľka. A na detskom ihrisku sa tí najmenší hrajú pri hojdačke. Pýtam sa, ako sa volajú, ako sa majú, koľko majú rokov. Všetky deti odpovedajú veselo.

Akurát asi štvorročné dievčatko mlčí a tvári sa smutne. A prvý raz cez ten deň mám pocit, že tomu rozumiem.