Ruska, Ukrajinka a Slovenka v štátnom zariadení v Tatrách ukazujú návod, ako pomáhať utečencom
Hlavnou úlohou štátneho ubytovacieho zariadenia je poskytnúť ľuďom utekajúcim pred hrôzami vojny strechu nad hlavou a stravu. Na tomto mieste pomáhajú omnoho viac.
„Neviete si predstaviť tú reakciu žien, keď sa im nad hlavou objavil vrtuľník,” vraví Dagmar Tešliarová, riaditeľka vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia ministerstva financií v Tatranskej Lomnici. „My sme si už zvykli na záchranárske helikoptéry, no tieto ženy brali deti a utekali dnu,” vraví so slzami v očiach inak rázna manažérka.
Potichu otvorí dvere do veľkej kongresovej miestnosti. Na dlhých stoloch je úhľadne poukladané oblečenie pre deti i pre ich mamy. V prednej časti miestnosti sedia ukrajinské ženy, ktoré opakujú po lektorovi slovenské frázy: „Ahoj! Ako sa máš?”
Ani materiálna pomoc, ani hodiny slovenčiny, ani prednášky o možnosti zamestnať sa, ani pomoc pri umiestnení detí do škôl či koncert, ktorý sa chystá, nie sú obsahom metodických pokynov spracovaných vládou. Je to výsledok ľudského prístupu a činnosti dobrovoľníkov, ktorí spolupracujú so štátom.
Ochranári začali pomáhať vojnovým odídencom
Najprv bránili Tatry pred agresívnymi developermi. So začiatkom vojny sa činnosť väčšiny aktivistov zmenila na pomoc ľuďom z Ukrajiny. Najvýraznejšou osobnosťou podtatranských ochranárov je Svetlana Belová, ktorá koordinuje občiansku iniciatívu Milujem zelené Tatry.
„Prvé dni to bol šok, pozerala som telku a tiekli mi slzy. Aj sa hanbím, je mi to tak veľmi ľúto,” smutne opisuje svoje pocity Svetlana, ktorá je rodená Ruska.
Blahoželáme, máte dobrých priateľov!
Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo vďaka tomu, že váš priateľ syrovatkova@... je predplatiteľom Denníka N a článok vám venoval. Stačí zadať váš e-mail, nebojte sa, nikdy ho nepredáme inej firme.
Alebo môžete .
