Do tretice

V pravý čas uviedli na Film Europe francúzsky film Hľadanie z roku 2014 (scenár a réžia Michel Hazanavicius), remake amerického filmu Freda Zinemanna z roku 1948. Fajnšmekri oscarovému autorovi mnohé vyčítali, ale teraz nejde len o film.

Hazanavicius sám je potomkom utečencov z Litvy a niečo o tých veciach vie. Dieťa stratené uprostred vojny je naozaj trochu klišé, aj žáner filmu „protivojnový“, mierne zavádza, lenže…

… ide o iné. Druhú čečenskú vojnu Rusko neviedlo o územie, žiadna kasárenská poézia básnikov 19. storočia s Kaukazom v pozadí. Bola to mediálna vojna o prestíž nového predsedu vlády, skoro neznámeho Putina, o prestíž štátu s prímesou pomsty za atentát (?) v divadle. Niečo ako pohodené mŕtvoly kriminálnikov oblečených v nemeckých uniformách v meste Gliwitz. Emotívny dôvod na vojnu. Ľud miluje pomstenú vlasť aj pomstiteľa.

Filmový príbeh sa začína záberom amatérskej kamery na vraždiacich ruských vojakov, obeťami bola čečenská rodina z dediny. Vraždenie prežije malý Hadži, z postieľky zoberie ešte mladšieho bračeka a útek sa začína. Druhou líniou je príbeh mladej Francúzky, delegátky európskej komisie pre ľudské práva, ktorá sa Hadžiho ujme.

Paralelnou líniou je príbeh ruského mladíka, ktorý sa za vcelku banálny prehrešok dostane na milíciu a odtiaľ do kasární. Aktuálna verzia verbovania vojakov, ako ju poznáme z histórie. Drie ako nosič mŕtvych ruských vojakov, potom postúpi a stane sa vojakom. Z banality okrádania vlastných mŕtvych vojakov sa dozvieme, ako prišiel ku kamere. Už nie je obeť. Naučí sa nakrúcať a je to on, kto natočil úvodnú vraždu.

V cynickej mediálnej vojne nejde o počet zabitých, pôsobivejšie pre národ je nájdenie nepriateľa, rozstrieľané mestá a davy utečencov na cestách. Neviem, ako sa do ruštiny prekladá Goebbelsov novotvar „coventrysieren“ (nie je v nemeckom slovníku) podľa zbombardovaného mesta Coventry, inšpirovaný slovom „magdeburgieren“ (je v slovníku), mesta Magdeburg vyvraždeného počas tridsaťročnej vojny. V DDR sa to slovo používalo. Voľný ruský preklad je „specoperacija“.

Najsilnejšia scéna filmu nie je z čečenského bojiska, ale z poloprázdnej sály parlamentu v Bruseli, kde sa Francúzka zúfalo snaží vyburcovať európskych politikov k činu a k pomoci. Počas jej prejavu vidíme sériu detailných záberov driemajúcich alebo zabávajúcich sa politikov.

Je to iba hraný film, ale obviňuje nás z ľahostajnosti a hlúposti. Málo ľudí si uvedomilo, že pri meste Groznyj nešlo o Čečencov, ale o upevnenie moci a test reakcií. Pri ruskom „koventrizovaní“ sýrskeho Aleppa sa tiež mlčalo. Preto je ten film dôležitý. Ukrajina ako tretí terč nesmie prejsť. Hovorí sa do tretice všetko dobré. Alebo zlé?