Denník N

Jazda autom ako psychoterapia. Film Drive My Car nás nechce nikam dopraviť, chce nás viezť 

Scéna z filmu Drive My Car. Foto - C&I Entertainment
Scéna z filmu Drive My Car. Foto – C&I Entertainment

Oscarová snímka je meditáciou o traume zo straty.

Keby sa odovzdávali Oscary za neživé postavy či rekvizity, červený Saab 900 turbo z filmu Drive My Car by bol dobrý kandidát. Po pozretí snímky režiséra Rjúsukeho Hamagučiho toto auto ťažko dostanete z hlavy. Tri hodiny vám totiž bude brázdiť pred očami.

Nejde pritom o poctu automobilovému dizajnu. Dnes už takmer archívny model švédskeho výrobcu slúži ako útočisko. Hlavný hrdina v ňom môže byť prísne sám, môže ho zdieľať s najbližšou osobou a nakoniec sa v jeho útrobách vyrovnávať s jej stratou. Interiér auta predstavuje úzke mantinely, medzi ktorými sa odohráva to dôležité zo života.

Japonský film Drive My Car získal Oscara ako najlepší cudzojazyčný filmový počin minulého roka. Už mesiace predtým sa kritici pred ním skláňali v zborovo pozitívnych ohlasoch. Očakávania publika preto boli a sú vybičované.

Kam nás teda červený Saab zavezie?

Na ceste k sebe

Posadiť hercov do auta a nechať ich šoférovať po plátne dnes neznie ako žiadna novinka. Veď už toľkokrát sme v kine prejazdili krížom Ameriku i všetky prašné cesty našich zemepisných šírok. Vieme, že diaľnica a krivolaké odbočky znamenajú život, jeho prúd, zastávky a prekvapenia. Po vystúpení z auta sme iní, jazda prináša objavovanie, slobodu, únik či zblíženie. Žánrovo sa to nazýva road movie.

Režisér Rjúsuke Hamaguči pristupuje k dopravnému prostriedku inak.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Oscary

Kultúra

Teraz najčítanejšie