Človek, tvor racionálne iracionálny
Behaviorálny ekonóm a psychológ Dan Ariely sa v knihe Aká drahá je intuícia opäť vracia k téme iracionality ľudského správania. Ukazuje, že aj keď sa správame nerozumne, je za tým racionálne pozadie.
V slovenčine sú Arielyho knihy známe vďaka vydavateľstvu Premedia, ktoré vydalo jeho bestsellery Psychológia peňazí, Aké drahé je zadarmo či Ako klameme. Autor prístupným jazykom objasnil, ako skryté nevedomé mechanizmy rozhodujú o našich každodenných rozhodnutiach. Sympatickým aspektom kníh je ich praktická, aplikovateľná stránka, keďže sa mnohí z nás spoznajú v niektorej z analyzovaných situácií.
V knihe Aká drahá je intuícia Ariely pokračuje v tejto línii. Ako vysvetľuje v úvode, tentokrát je kniha osobnejšia, čo ju líši od predchádzajúcich titulov.
Ariely sa v duchu najnovších poznatkov z ekonómie a psychológie zamýšľa nad témami, ktoré rezonujú v každom z nás: prečo je zmysel toho, čo robíme, nevyhnutným predpokladom, aby sme sa cítili naplnení; prečo máme silnú tendenciu preceňovať vlastné výtvory a myšlienky a, naopak, prečo podceňujeme a odmietame výtvory a myšlienky druhých; prečo blízke utrpenie preciťujeme viac a to na druhom konci sveta nás až tak nezasahuje; prečo je pomsta v skutočnosti racionálny – a predsa nebezpečný – mechanizmus; čo je pravdy na tvrdení, že človek si zvykne na všetko.
Zameriam sa na dve z týchto tém, ktoré bližšie priblížim.
Moje myšlienky sú lepšie ako vaše
Predstavme si nasledujúcu situáciu: ste na pracovnej porade, rieši sa istý problém. Navrhnete riešenie, no váš návrh ostane bez odozvy. Po čase niekto iný predloží identický návrh, vedenie naň zareaguje pozitívne a odsúhlasí ho. Aké pocity to vo vás vyvolá? Návrh, ktorý ste pôvodne navrhli ako najlepšie riešenie pre firmu, bol prijatý a bude sa realizovať. Takže by vás de facto nemalo nič trápiť. No všetci vieme, že sa pravdepodobne trápite. Prečo?
Pretože ľudia sa so svojimi myšlienkami a nápadmi stotožňujú a identifikujú. Preto nám nestačí, keď niekto nami formulovanú myšlienku iba prijme. Prijať alebo neprijať ideu či názor znamená prijať alebo neprijať priamo človeka. Vráťme sa k vyššie uvedenému príkladu. Ak by nám záležalo predovšetkým na riešení problému firmy, mali by sme byť radi, že potrebný návrh prešiel. Nás však trápi, že riešenie nebolo stotožnené s našou osobou.
Ariely v kapitole Predsudky voči cudzím vynálezom objasňuje fenomén, ktorý nie je ničím novým, o čom by už nepísali aj starovekí filozofi. A síce, že sa všetci chronicky preceňujeme. Je jedno, či ste celý život prežili niekde na vidieku, alebo máte štyri tituly – všetci máme tendenciu preceňovať vlastné myšlienky, zatiaľ čo na myšlienky druhých sa pozeráme s podozrením až odmietnutím. Vo svete biznisu tento jav dostal skratku NIH, z anglického not-invented-here, čiže „nevymysleli to u nás.“ V praxi syndróm NIH vychádza z premisy, že ak sme niečo nevymysleli my, nestojí to za veľa.
Výskumy preceňovania vlastných myšlienok, návrhov a nápadov ukázali, že účastníci svoje riešenia preferovali ako praktickejšie a lepšie než riešenia druhých. A to napriek tomu, že neraz navrhli to isté, len v trochu inej podobe. Na vlastné návrhy sme hrdí a naše ego a pocit dôležitosti rastú, čo aj patrične dávame pocítiť. Dokonca aj tí, ktorí o tejto iracionálnej odchýlke vedia a študujú ju, podliehajú jej rovnako.
Ariely spomína svojich kolegov akademikov a vedcov, pre ktorých by otvorenosť a túžba revidovať vlastné názory mali byť odbornými maximami. Žiaľ, ideál je jedna vec, realita druhá.
Vo vedeckej sfére sa používa ako variant syndrómu NIH koncept teórie zubnej kefky
