Denník N

Nie je rozumný dôvod, aby sme vkladali živú chobotnicu či homára do vriacej vody, vraví vedec, ktorý potvrdil, že cítia bolesť

Európsky homár. Zdroj - Cefaclor/Wikipedia (CC BY-SA 3.0)
Európsky homár. Zdroj – Cefaclor/Wikipedia (CC BY-SA 3.0)

Jonathan Birch spočiatku študoval, ako sa včely dokážu obetovať pre dobro skupiny, postupne ho začalo zaujímať, či pri tom aj niečo cítia. Nakoniec viedol veľkú štúdiu, ktorá presvedčila Britov, že aj hlavonožce sú schopné pocitov.

Výskumník Jonathan Birch v rozhovore vysvetľuje:

  • ako sa dajú skúmať pocity zvierat, keď nám o nich nevedia povedať;
  • či vie krab v akváriu, čo sa deje, keď ho loví kuchár;
  • že chobotnice nie je možné chovať humánne a či sa môžu uraziť, ako naznačoval oscarový dokument;
  • a prečo sa nevieme obetovať pre dobro skupiny tak ako mravce.

Na základe vášho výskumu uznala britská vláda hlavonožce za cítiace živočíchy. Čo znamená byť cítiacou bytosťou?

Je to schopnosť mať pocity ako pôžitok, nepohodlie, úzkosť, radosť či hlad. Nie je to len o bolesti, aj keď tá má pre ochranu zvierat najväčší význam. Zviera týmto pocitom nemusí rozumieť, stačí to, že ich cíti. Nemyslím si totiž, že si musíme byť vedomí bolesti, aby sme ju cítili.

Myslela som, že na tom, že všetky zvieratá niečo cítia, sme sa už zhodli. Kde je nejaká pomyselná hranica?

Ide skôr o nastavenie pravidiel, ktoré sa vo svete líšia. V EÚ sú chobotnice a ďalšie hlavonožce chránené v rámci vedy a výskumu, mimo toho nie. Ochranu majú, len keď sú v laboratóriách. V reštauráciách, ktoré sú pre ne často hororovým prostredím, to už neplatí.

Britské zákony a ochrana zvierat sa zase doteraz obmedzovali na stavovce, hlavne cicavce. Iné živočíchy sú dosť zanedbávané. Naša správa to čiastočne zmenila a dúfam, že to bude pokračovať ďalej.

Sépia. Foto– Alexandra Schnell

V čom sú naše pocity odlišné od toho, čo cíti povedzme krab, keď sa bojí alebo je šťastný?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ochrana prírody

Príroda

Veda

Teraz najčítanejšie