Denník N

Psychológ Ján Hrustič: Vojna u susedov v nás prebudila ľudskosť. Robme všetko pre to, aby sme ju v sebe uchovali

Ján Hrustič. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Hrustič. Foto N – Tomáš Benedikovič

Utečencom z Ukrajiny môžeme pomôcť materiálne, ale najviac im pomôžeme dobrým vzťahom, hovorí psychológ Ján Hrustič. „Samozrejme, môžeme pomôcť aj materiálne, v podstate čímkoľvek, čo je v našich silách. Ale tí ľudia v prvom rade potrebujú dobrý vzťah, láskavosť, ústretovosť, to, že ich akceptujeme, že si od nich nedržíme odstup. Blízkosť kontaktu je to, čo im môže najviac psychicky pomôcť,“ vysvetľuje psychológ.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • kde sa naučil po ukrajinsky a čo ho spája s Ukrajinou,
  • prečo začal pochybovať o svojej intuícii,
  • ako hodnotí Putinovo správanie,
  • ako dnes môžeme pomôcť utečencom aj sami sebe,
  • prečo ukrajinský robotník odmietol vyťať strom na jeho pozemku.

Už dvakrát sme spolu robili rozhovor a ani nám nenapadlo, že by sme sa vlastne mohli rozprávať aj po ukrajinsky. Ja som Ukrajinka, vy ste Rusín, ale dohovoríte sa aj po ukrajinsky. Chodili ste ako veľa slovenských Rusínov do ukrajinskej školy?

Áno, rusínske školy vtedy neboli. Obec Klenová, z ktorej pochádzam, bola celá rusínska, v tom čase tam nežil ani jeden Slovák. V škole sme sa učili slovenčinu a ukrajinčinu, teda mali sme ukrajinský jazyk a literatúru, ale ostatné predmety boli v slovenčine.

Pamätám si, že asi v polovici 60. rokov vytlačili aj iné učebnice v ukrajinčine – chémiu, matematiku. Zabezpečil to ukrajinský zväz v Prešove. No keď ich doniesli do našej školy, rodičia ich odmietli.

Prečo?

Hovorili: „Načo budete učiť deti po ukrajinsky, keď nemáme ukrajinské vysoké školy? Kam potom pôjdu študovať?“ Tak sme sa ostatné predmety učili naďalej v slovenčine.

Až keď som potom študoval psychológiu, uvedomil som si, že mojou prvou signálnou jazykovou sústavou je ukrajinčina, slovenčina je druhá. (Signálna sústava je súbor nervových mechanizmov, pomocou ktorých sa získavajú a spracúvajú zmyslové informácie – prvá signálna sústava; alebo u človeka informácie sprostredkované rečou – druhá signálna sústava. – pozn. red.)

Ako to myslíte?

V detstve som čítal knihy v ukrajinčine, boli to hlavne klasiky, napríklad romány od Panasa Myrného alebo básne od Tarasa Ševčenka. Či som čítal ukrajinskú poéziu, alebo prózu, vždy som to mal spojené so silnými predstavami, emóciami. Dodnes si pamätám aj veľa obrazov z tých kníh, opisy, ako sa vlní žito. Naplno som to vtedy prežíval. Bola to moja prvá signálna sústava, ktorá sa cez slová dotýkala emócií.

Pri slovenčine som to už takto necítil, bola pre mňa akoby informačná, nebola spojená s prežívaním, hoci som celý čas žil na Slovensku. Odmalička som doma hovoril po rusínsky, ktorá je dosť odlišná od ukrajinčiny – tá má celkom inú melódiu. Na strednej škole som ešte mal maturitu z ukrajinského jazyka, ale po škole som sa s ním už nikde nestretával.

Vy ste sa narodili v roku 1951, v rovnakom roku ako môj otec, ktorý sa narodil v Užhorode. Bolo to šesť rokov po tom, čo Podkarpatskú Rus po skončení druhej svetovej vojny rozdelili – časť zostala v Česko-Slovensku a časť sa ocitla v Sovietskom zväze. Klenová leží len sedem kilometrov od Uble, kde je dnes hraničný priechod s Ukrajinou. Viete, ako rozdelenie vnímali vaši rodičia?

Neviem, na to som sa ich nikdy nepýtal. Ale veľa mi rozprávali o tom, ako naši predkovia chodili do Malého Berezného a Veľkého Berezného predávať uhlie. Vtedy ako prví dedinu osídľovali práve uhliari. V okolí Klenovej rástli jelše, moji predkovia ich pálili, robili uhlie a potom ho vozili predávať. Bola to vlastne prvá živnosť. Neskôr chodili do Malého Berezného predávať sliepky. Nebolo to ďaleko, šli vždy pešo. A v lete mama chodievala na čerešne – v tých dedinách pestovali kultivované odrody, kým u nás sme mali len divoké. Môj dedo bol vynikajúci v štepení stromov, ale čerešne nezaštepil. Mama tak išla 20 kilometrov pešo do Perečynu, vrátila sa s plným košíkom čerešní a pred naším domom sedeli ženy – jedna sa ponúkla, druhá, tretia, a zrazu bol košík prázdny…

Mama mala na tej strane príbuzných, za ktorými chodievala, ale keď postavili hranicu, už za nimi nemohla ísť.

Boli ste aj vy niekedy na Ukrajine?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie