Rusistka: Putinova propaganda cielene zneužíva Veľkú vlasteneckú vojnu, ktorá je pre Rusov posvätná

Nina Cingerová vedie Katedru rusistiky a východoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na predmetoch o jazyku politiky a jazyku konfliktov sledujú a analyzujú ruské médiá.

V rozhovore pre Denník N vysvetľuje, prečo kremeľská propaganda používa slová ako „nacisti“, „banderovci“ či „teroristi“, ale prečo sa tak bráni označeniu bojov na Ukrajine termínom „vojna“.

„Ak Kremeľ používa výraz ‚fašista‘, z pohľadu Rusov tým odkazuje na boj medzi dobrom a zlom. Evokuje pokračovanie dávneho, až sakrálneho konfliktu, ktorý ‚nás‘ určuje,“ hovorí rusistka Cingerová.

Čo si všíma lingvista pri téme vojny?

Počas vojny je možno viac než inokedy potrebné venovať sa jazyku. Súčasťou každého konfliktu je totiž polarizujúce rozprávanie, vytváranie príbehov o tom, kto sme „my“ a kto sú „oni“, teda naši nepriatelia. Tieto skupiny bývajú nejako pomenované, sú im prisudzované určité vlastnosti, určité zámery a konania. To sú otázky, ktoré si kladieme. Spôsob, akým ľudia hovoria o vojne a o súvisiacich osobách, spoločenstvách, udalostiach alebo aj o územiach, má v konečnom dôsledku vplyv na to, ako potom konajú.

So študentmi sledujete aj provládne ruské médiá. Čo vás po začiatku invázie zaujalo?

Áno, na hodinách sme sa venovali aj správam z denníkov, ako je Rossijskaja gazeta, Gazeta.ru či Izvestija, čo sú dôležité elektronické, respektíve printové provládne médiá. Všimli sme si, že vojne na Ukrajine – alebo v terminológii oficiálnej propagandy „špeciálnej operácii“ – neprikladali v prvých dňoch takú pozornosť ako povedzme médiá na Slovensku. Napríklad denník Gazeta.ru sa v názorovej sekcii venoval takým témam ako „prirodzená krása“, „liečba AIDS“ alebo „vlastný názor v politike“. A pokiaľ sa objavujú správy z Ukrajiny, tak sa objavujú v slede za správami z oblasti životného štýlu alebo zdravia.

Čo môže byť cieľom? Aby mal čitateľ pocit, že vojna na Ukrajine pre neho nie je taká zásadná vec? 

Možno skutočne predpokladať, že vojenské dianie na Ukrajine sa predkladalo ako téma, ktorou by sa Rusi nemali významnejšie zaťažovať. Z pozície novinárov svoju úlohu pravdepodobne zohráva aj fenomén samocenzúry.

Písali o tom, ako Rusi vnímajú ekonomické sankcie. Provládne médiá sa im snažia vysvetliť, že je to len dočasný jav a že na Západe vraj ľudia trpia viac. Všimli ste si to tiež?

Áno, v denníku Rossijskaja gazeta sme sa v historických exkurzoch mohli dočítať, že Rusi prekonali krízu v roku 1998, v roku 2008 a aj v roku 2014, a teda, že toto je len ďalšia kríza v poradí. Sústavne im vnucujú myšlienku, že Západ tými sankciami uškodil sám sebe. V jednom článku optimisticky písali, že v tých odvetviach, ktoré budú najviac zasiahnuté sankciami, by sa v najbližších mesiacoch mohli objaviť tisícky nových pracovných miest a bude veľký dopyt po mladých vedcoch.

Zvlášť pre starších Rusov je hlavným informačným kanálom televízia. Čo stojí za pozornosť na ruských televíznych kanáloch?

Pre mňa asi najpozoruhodnejší je formát politických šou, ktoré sú v Rusku momentálne veľmi sledované. Nedávno na to vo vysielaní Rádia Sloboda poukázala novinárka Arina Borodinová, keď opisovala, ako sa zmenilo vysielanie hlavných ruských televíznych staníc Rossija-1 a Pervyj kanal na začiatku vojny. Z hlavného vysielacieho času zmizli seriály a vysielanie je plné propagandy. Ide o rôzne diskusie, debaty, pričom kanálu Rossija-1 dominuje politická šou Vladimira Solovieva, ktorá ide v hlavnom vysielacom čase.

Pripomeňme, aký je to vlastne televízny formát.

Je to niečo, čo sa snaží trochu napodobovať formát politických šou, tak ako ho poznáme u nás, ale skôr je to ich karikatúra. Zo Slovenska sme zvyknutí, že ak je politická diskusia, tak obvykle si tam diskutéri oponujú. V prípade súčasnej ruskej politickej šou vidíme častokrát skupinu diskutérov, ktorá kolektívne stigmatizuje niekoho iného, neprítomného, napríklad liberálov alebo Západ.

Títo diskutéri sa vzájomne dopĺňajú, stupňujú emócie a posúvajú tieto posolstvá a komentáre do úrovne, na ktorú sa nevyšplhá ani štandardné spravodajstvo v provládnych médiách. Moderátormi týchto šou sú hlásatelia kremeľskej propagandy ako Vladimir Soloviov, Dmitrij Kiseľov, radikálnymi tvrdeniami je známa aj relácia 60 minút, ktorú moderuje dvojica Oľga Skabejevová a Jevgenij Popov.

Kremeľská propaganda nálepkuje Ukrajincov ako fašistov. Niektorí Rusi nám hovorili, že si to prvýkrát všimli už po takzvanej Oranžovej revolúcii 2004. Kedy ste si tento naratív všimli vy?

Myslím si, že v tomto prípade nie je podstatné, kedy sa ten naratív objavil prvýkrát. Podstatná je frekvencia, s akou sa tieto nálepky používajú, a platforma, z ktorej sa to šíri. Propaganda nemusí vymýšľať niečo nové, mnohokrát jej stačí pracovať s osvedčenými príbehmi, ktoré len použije v novom kontexte, prípadne ich použije s vyššou intenzitou.

Takže kedy prišiel zlom?

Negatívne obrazy Ukrajiny začali byť masívnejšie šírené po Majdane. A primárne ich nešírili ruskí politici, ale médiá, predovšetkým v rámci už spomínaného žánru ruskej politickej šou, prípadne prostredníctvom periodík typu Zavtra, ktorého šéfredaktorom je Alexander Prochanov. Ten je zároveň aj predsedom ultrakonzervatívneho, „protizápadníckeho“ Izborského klubu.

Ako interpretovala Majdan kremeľská propaganda?

Na adresu Ukrajincov výrazne pribudlo pomenovaní ako „nacisti“, „fašisti“, „banderovci“, prípadne „karateli“, čo je odkaz na príslušníkov trestných oddielov, ktorí počas druhej svetovej vojny páchali najväčšie zverstvá. Súčasťou tohto naratívu sa však stali aj démonizujúce výrazy ako „junta“ a „klika“, ktorými označovali garnitúru, ktorá sa dostala k moci po Euromajdane. Takéto výrazy dokážu evokovať, že ide o skupinu, ktorá sa zmocnila moci násilím, vojenským prevratom, aby nastolila diktatúru. Tento rámec zároveň prejudikuje aj spôsoby, akými sa má proti junte postupovať.

Je nálepkovanie Ukrajincov ako fašistov efektívne?

Tento výraz vyvoláva jednoznačne negatívne asociácie. Je to slovo, ktoré patrí do starého naratívu, príbehu. Parafrázujúc klasika literárnej vedy Michaila Bachtina, „vonia“ kontextami, v ktorých žilo. Týmto kontextom je príbeh o Veľkej vlasteneckej vojne, ako Rusi nazývajú druhú svetovú vojnu, ktorý je pre Rusov bazálny.

Treba dodať, že podľa oficiálnej ruskej historiografie sa táto vojna nezačína 1. septembra 1939 útokom na Poľsko, ku ktorému sa pridal Stalin, ale až júnom 1941 napadnutím Sovietskeho zväzu.

Presne tak, pre Rusov je to obdobie od útoku na ich vlasť až po konečné a grandiózne víťazstvo, „pobedu“. Víťazstvo nad fašizmom je jeden z hlavných pilierov súčasných ruských hegemonických diskurzov o identite. Fašista je absolútny nepriateľ. Nemá zmysel vymedzovať tento pojem cez politologickú definíciu, jeho úlohou je pracovať s emóciami, teda s nenávisťou, ktorú dokáže vzbudiť. Ak používame výraz „fašista“, odkazujeme tým na boj medzi dobrom a zlom. Pokiaľ ho používame pri interpretovaní súčasných udalostí na Ukrajine, prezentujeme ich ako pokračovanie dávneho konfliktu, až sakrálneho konfliktu, ktorý „nás“ určuje.

Tento termín propaganda používala aj v súvislosti s Estóncami. Vyzerá to, že ak má Kremeľ nejakého protivníka, najľahšia cesta je označiť ho za fašistu.

A nemusí ísť len o vonkajšieho protivníka. V roku 2011 použil Putin na označenie vnútornej opozície termín „banderlogi“. Ide o aktualizáciu precedentného mena z Knihy džunglí. Odkazuje na Bandar-log, opičí národ, ktorý neuznáva zákon, zákon džungle. Tento národ nemá pamäť, nemá jazyk a imituje už počuté. Dôležitá však bola aj jazyková podobnosť, pretože „banderlogi“ pripomína výraz banderovci, označujúci stúpencov vodcu Ukrajinskej povstaleckej armády.

Aké ďalšie výrazy Kremeľ používa?

V prejavoch predstaviteľov Ruska sa to hemží zvlášť odkazmi na vojnu a na Tretiu ríšu. Aktualizujú také precedentné fenomény ako Denník Anny Frankovej, „totálna vojna“, Chatyň (bieloruská obec, v ktorej jednotky SS zaživa upálili 157 obyvateľov – pozn. red.). Keď teraz na Západe „odstraňujú z programov“ ruských skladateľov, Putin hovorí o pálení kníh, čím odkazuje na 30. roky v Nemecku. V prípade Ukrajiny sa zase hovorí o „oslobodení“, čo je znovu odkaz na oslobodenie od nacistov. Všetko sú to kľúčové výrazy diskurzu o druhej svetovej vojne, ktorý sa snažia pri každej príležitosti pripomínať.

Slovo „vojna“ však Putinov režim zakazuje. Je to z dôvodu, že vojna automaticky evokuje utrpenie na oboch stranách?

Áno, vojna evokuje iný scenár, než „operácia“. Zahŕňa dva tábory, evokuje násilie, skazu, smrť a obete. Zároveň musíme zobrať do úvahy aj desiatky rokov sovietskej kampane za mier, ktorú zažili staršie generácie. Jej najznámejším heslom bolo „Miru mir“ (Svetu mier), krajina sovietov prezentovala sama seba ako vlajkonosiča mieru. Mier, priateľstvo, „družba“, to boli koncepty, ktoré patrili do priestoru skupiny „my“. Zbrane, zbrojenie, agresia, smrť sa zase umiestňovali do priestoru „oni“, v danom prípade išlo o NATO, Západ, USA. Toto sú hodnotové súradnice, v ktorých vyrastali celé pokolenia.

Čo má evokovať pojem „špeciálna vojenská operácia“? Snaží sa ním Kremeľ podsúvať publiku, že ide len o obmedzenú a rýchlu akciu?

Operácia je nejaký úkon, akcia, postup. Ak je súčasťou konfliktu, tak má evokovať nie jeho spustenie, ale jeho fázu. „Operácia“ je učebnicovým príkladom eufemizmu, teda slova, ktoré pomenováva nežiaduci fakt vylepšujúcim spôsobom. Dôležitý je však aj ten prívlastok „špeciálna“.

Prečo?

Slovo „špeciálny“ je tiež eufemizmom, ktorý má za sebou dlhú „kariéru“ už v časoch Sovietskeho zväzu. Používalo sa napríklad na bližšie určenie niečoho, čo nepatrilo do ideálnej predstavy o sovietskej spoločnosti. Nemocnica pre narkomanov bola „špeciálna nemocnica“, väzni, ale aj vojnoví zajatci, boli „špeciálny kontingent“, oddelenie pre cenzúru bolo „osobitné oddelenie“.

Je výraz „špeciálna operácia“ v tomto smere novinkou?

Nemyslím si. Už druhú čečenskú vojnu označoval Kremeľ termínom „protiteroristická operácia“. Bol to posun oproti prvej čečenskej vojne, ktorá bola oficiálne vojnou za nastolenie ústavného poriadku. V prvej čečenskej vojne boli protivníci označovaní za separatistov, v druhej čečenskej vojne za teroristov. Verejnosti to malo implikovať, že cieľom vojenskej kampane je v prvom rade zaistiť bezpečnosť pre samotných Rusov.

Výraz „teroristi“ používa propaganda, hoci nie tak frekventovane, aj teraz v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Dôvod je zrejmý: terorista je niekto, s kým sa vám asociujú výbuchy a rukojemnícke drámy. A zároveň je terorista niekto, pri kom sú vopred ospravedlniteľné všetky prostriedky použité proti nemu.

S podobnými obrazmi pracuje aj Ukrajina: konflikt na Donbase označoval Kijiv dlhodobo za „protiteroristickú operáciu“.

Prirodzene, Ukrajina tiež pracuje s obrazmi, ktoré sú jej obyvateľom vlastné a ktoré vyvolávajú negatívne emócie. Používajú slová ako „terorista“, „okupant“. Znovu sa vraciame k tomu, že takéto dôležité naratívy pracujú s hodnotovými súradnicami, v ktorých vyrastali celé generácie. Kremeľ používa „nacisti“ a okrajovo tiež „teroristi“, čo je ten absolútny nepriateľ, ktorého treba za každú cenu zastaviť. Vracia sa k veľkým rozprávaniam o Veľkej vlasteneckej vojne, ale aj k obrazom zo sovietskych čias.

Veľmi dobrým ilustratívnym príkladom pre prelínanie rôznych príbehov a rôznych logík bol napokon aj koncert-míting, ktorý zorganizovali pri príležitosti osláv „znovuzjednotenia Krymu a Ruska“, ako sa v ruskom diskurze nazýva anexia Krymu, na štadióne Lužniki. Na tomto podujatí, ktoré si všimli všetky svetové médiá, vystúpil aj Vladimir Putin. Výber miesta nebol náhodný. Lužniky sú totiž svojrázne miesto pamäti.

V akom zmysle sú Lužniki miestom pamäti?

Je to národný štadión, olympijský komplex, miesto najrôznejších politických akcií a do roku 2011 aj známe trhovisko. Na Lužnikách sa konala sovietska obdoba spartakiády. Aj dramaturgia, ktorú sme pri tom mítingu mohli sledovať, čerpala z minulých čias. Bola to kombinácia prvomájovej manifestácie, politického mítingu a socialistickej hudobnej estrády. Putinov kritik, spisovateľ Dmitrij Bykov, napísal po tejto akcii báseň, v ktorej hovorí o dvoch symboloch epochy – o Lubianke a Lužnikách. A povzdychol si, že Lužniki sú ako symbol ešte horšie.

Toto poprosím vysvetliť.

Na Lubianke bolo sídlo tajnej služby NKVD, neskôr KGB, v súčasnosti je tam veliteľstvo FSB. Za sovietskych čias tam ľudí mučením nútili, aby sa priznávali k niečomu, čo nespáchali, prípadne aby udávali svojich blízkych. Bykov vo voľnom preklade hovorí, že na Lubianke ľudia zrádzali samých seba, pretože ich mučili. „Predajut sebia pod pytkoj“. Lužniki sú však podľa neho horšie v tom, že na nich ľudia samých seba zradili za sprievodu piesní a smiechu, „pod pesni, s chochotkom“. Keď som sledovala ten míting na Lužnikách, tak som si všimla heslo „Za Rusko!“, ktoré dopĺňalo heslo „Za prezidenta!“. Vo mne to opäť evokovalo heslo z Veľkej vlasteneckej vojny „Za vlasť, za Stalina!“.

Počas Putinovej éry síce dochádza k rehabilitácii Stalina, ale fungujú odkazy naň aj na väčšinovú populáciu?

Putin so Stalinovým odkazom narába špecificky. Pred pár rokmi som sledovala Putinov prejav, keď odhaľovali pamätník obetiam sovietskych represálií. Zámerne sa vyhýbal pomenovaniu vinníkov, hovoril o tom, že „represálie nemali zľutovanie“, ale hovoril o nich len ako o procese. Takto v reči eliminoval ich pôvodcu. Heslo „Za vlasť, za Stalina“ však nemožno chápať ako priamy odkaz na Stalinovu diktatúru, ale ako heslo, ktoré sa tiahlo Veľkou vlasteneckou vojnou. V tomto kontexte aj Stalina vnímajú ako súčasť tohto víťazstva.

O ukrajinskom prezidentovi Zelenskom je známe, že má židovský pôvod, preto nemusí byť jednoduché prezentovať ho ako nacistu. Ako si s tým Kremeľ poradil?

Siaha po iných stratégiách. Krátko po začiatku invázie Putin na adresu ukrajinského vedenia použil okrem termínu „neonacisti“ aj termín „banda narkomanov“. To je tiež známa technika, pri ktorej spochybňujete zdravý úsudok protivníka. V Rusku má dlhoročnú tradíciu. Už filozofa Piotra Čadajeva, ktorý v 19. storočí kritizoval pomery v cárskom Rusku, označovali za šialeného.

Zo sovietskych čias je známe, že disidentov či veriacich nezatvárali len v pracovných táboroch, ale aj na psychiatrických oddeleniach. Z postsovietskeho obdobia možno spomenúť taký neologizmus ako „liberazmus“, čo je spojenie slov liberalizmus a marazmus, ktoré sa používajú ako invektíva pri pomenovávaní liberálov a liberalizmu. Demokratov v niektorých diskusiách označujú skupinovým podstatným menom „demschíza“, pri ktorom ide o spojenie slov demokratický a schizofrénia. Je to stále ten istý ponúkaný scenár: ak človek trpí psychickou chorobou, berie drogy, nemožno ho brať vážne. V prípade Zelenského k tomu navyše možno prilepiť ešte nálepku „klauna“.

Spomenuli ste liberálov, ako Putinova propaganda pracuje s termínom „liberál“?

Liberál je v Rusku stavaný do opozície voči patriotovi. Ak si pozriete slovníkové definície, tak vám to samozrejme nevychádza. Oficiálny naratív však pracuje s jednoduchým konfliktom: patriot je človek, ktorý miluje vlasť, liberál je človek, ktorý je k vlasti nelojálny, je to človek zištný, úplatný. Liberáli sú zároveň tí, ktorí nepracujú rukami, nič materiálne nevytvárajú. Na Slovensku by sme povedali „povaľač“. Tento naratív je prítomný v celom diskurze, dlhodobo sa formuje nielen v médiách, ale aj na sociálnych sieťach.

Takéto nálepky o liberáloch mi pripomínajú aj to, čo vidím v slovenských facebookových diskusiách. 

Je to možné, ale myslím si, že na Slovensku sme k týmto naratívom dospeli vlastnou cestou, nemusia byť práve prevzaté z Ruska. V Rusku je tak podľa oficiálnej propagandy vnímaný človek, ktorý chodil na mítingy Alexeja Navaľného, pred tým bol stúpencom Borisa Nemcova, v 90. rokoch zase Jegora Gajdara a Anatolija Čubajsa. A čo je nemenej podstatné: liberál podľa oficiálneho naratívu neprejavuje dostatočnú úctu ani k Veľkej vlasteneckej vojne a tradičným hodnotám.

Čo v ruskom ponímaní znamenajú tradičné hodnoty?

Okrem patriotizmu je to aj uprednostňovanie kolektívu pred individualizmom a samozrejme sú to tradičné úlohy muža a ženy. Na genderových stereotypoch o ozajstných mužoch stavajú aj slávne Putinove videá, ako loví z mora amforu alebo poľuje v tajge. V ruskom verejnom priestore sa už dvesto rokov drží aj stará triáda „pravoslávie, samoderžavie a ľudovosť“, ktorá sa predkladá ako ďalší pilier ruskej spoločnosti. Pojem ruského patriotizmu je natoľko bezbrehý, že dnes je symbolizovaný aj často citovanými slovami herca Sergeja Bodrova mladšieho, že „počas vojny sa nesmie hovoriť v zlom o svojich, nikdy, dokonca ani vtedy, keď nemajú pravdu“.

Opakom toho má byť Západ, teda „Gejrópa“, ako západnú Európu označujú niektorí radikáli?

Európa je dlhodobo modelovaná ako svet, ktorý nekoná v súlade s tradičnými hodnotami. Je to „zahnívajúci Západ“, ktorého súčasťou sa už stáva z pohľadu Kremľa aj Ukrajina. Patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill tiež nedávno povedal o obyvateľoch Donbasu, že predstavujú hrádzu medzi tradičnými hodnotami a dúhovými pochodmi.

Putin po začiatku invázie povedal aj to, že ruský národ bude vždy schopný rozlišovať medzi vlastencami a zradcami. Tých druhých jednoducho vypľuvne „ako mušku, ktorá mu vletela do úst“. Prečo môžu byť takéto vyjadrenia nebezpečné?

Tieto zoomorfné metafory sú dlhodobo typické pre takzvaný jazyk nenávisti. Podobne nebezpečný je princíp „samoočisty“ národa, ktorý spomínal. Protivníka jednoducho označíte za špinu, ktorej sa musíte zbaviť. V tom vami citovanom prejave hovoril o „piatej kolóne“, ale každému muselo byť jasné, že tým myslel práve liberálov. Toto ťaženie proti liberálom dlhodobo súvisí práve s kampaňou proti Západu a západným hodnotám. Liberalizmus je v oficiálnom naratíve označovaný ako cudzia, neruská, škodlivá ideológia. Liberáli môžu byť preto automaticky vnímaní ako západní agenti.

Kontroverzný ruský ideológ Alexander Dugin z už spomínaného „protizápadníckeho“ Izborského klubu dokonca v texte z roku 2014 nehovoril len o „piatej kolóne“, ale používal aj termín „šiesta kolóna“. V duchu konšpiračných teórií ju modeloval ako oveľa problematickejšiu. Úmysly „šiestej kolóny“ totiž nie sú natoľko očividné. Do tejto kategórie môžu patriť aj zamaskovaní štátni manažéri, lojálni oligarchovia alebo dokonca aj niektorí „osvietení patrioti“. Dugin je síce vnímaný ako extrém, ale zároveň je cennou ukážkou toho, kam ďaleko to ešte môže propaganda ťahať.

Prečo v Rusku funguje vykresľovanie Západu ako hrozby? Je to dedičstvo napoleonských vojen a operácie Barbarossa, ktoré zakorenili v Rusoch pocit, že útok prichádza zo západu?

Budem hovoriť len o diskurze, teda o spôsobe, ako sa formuje tento vzťah v široko chápanom jazyku. Opozícia Rusko-Západ je pre Rusko dlhodobo identitotvorná. Už v 19. storočí sa viedol v prostredí ruských elít zápas medzi slovanofilmi a západníkmi. Jednoducho povedané, bol to zápas o to, či by sa Rusko malo orientovať na tie spomínané tradičné hodnoty, kráčať vlastnou „osobitou“ cestou, alebo by sa malo orientovať na Západ, na Európu. Potom prišlo obdobie Sovietskeho zväzu. Z tohto obdobia pochádzajú všetky tie príbehy o „strhávaní masiek“ Západu, o konzumnej spoločnosti, o pokrytectve a klamstvách. Je teda z čoho čerpať.

Boli však aj výnimky. Bývalý diplomat a sociológ Martin Bútora nedávno pripomenul, že po útoku na dvojičky v roku 2001 sa aj Putinovo Rusko správalo k Západu priateľsky a prejavovalo ochotu s USA spolupracovať napríklad v boji proti Talibanu a Al-Kájde. 

Podobné to bolo aj v 90. rokoch, keď existoval naratív, že Rusko je európsky štát. Čiastočne pokračoval aj v nultých rokoch, potom však ustúpil do úzadia. Postupne sa znovu presadila koncepcia ruskej špecifickosti, suverenity, teda koncepcia, že Rusov nemožno porovnávať ani so Západom, ani s Východom, že kráčajú „osobitou cestou“. Ako si predstavuje túto konšteláciu Vladimir Putin, je zrejmé z jeho výroku z roku 2013: Rusko sa nenachádza medzi Východom a Západom. Západ a Východ sa nachádzajú naľavo a napravo od Ruska.

Dominantou týchto rozpráv sa stalo slovo „suverenita“. Všetko, čo je „naše“, bolo možné považovať za pozitívne, a to, čo je „cudzie“, za negatívne. Najvýraznejší kremeľský ideológ Vladislav Surkov po Oranžovej revolúcii napísal, že Rusko potrebuje vlastnú verziu demokracie, „suverénnu demokraciu“, ktorú dal do protikladu voči „riadenej demokracii“, teda demokracii nanútenej. V tom čase sa na Západe začalo stále viac hovoriť o Rusku ako o nedemokratickej krajine. Ideológovia sa s tým vysporiadali tak, že začali hovoriť vlastnej, „suverénnej demokracii“.

Všetko, čo súvisí so Západom, je teda už a priori považované za hrozbu?

Áno, a ako súčasť tejto hrozby je vnímaná aj Ukrajina s jej súčasnou vládou. V kremeľskej propagande sa tento motív už previazal s teóriou, že Ukrajina by časom mohla na Rusko zaútočiť, a to rovno jadrovými zbraňami, ku ktorým by jej pomohol Západ. Putinovo decembrové ultimátum štátom NATO a následná invázia na Ukrajine sú v tomto kontexte prezentované tak, že Rusko sa už nemohlo na tento trend dlhšie pozerať. Preto sa rozhodlo nastoliť novú epochu a nový poriadok.