Ukrajinské poslankyne: Svet si nesmie zvyknúť na vojnu, Rusko musí platiť reparácie aj vám
Marija Mezencevová a Olena Chomenková o sebe hovoria, že sú členky ženského diplomatického práporu. Vo vojne, ktorú vedie proti Ukrajine Rusko, bojujú na diplomatickej úrovni – cestujú po Európe, stretávajú sa s politikmi a mimovládkami a snažia sa získať čo najväčšiu podporu pre Ukrajinu.
Muži môžu z krajiny odchádzať len vo výnimočných prípadoch a aj poslankyne musia mať špeciálne povolenie. Ak by odišli bez neho, mohli by čeliť obvineniam z vlastizrady. Ukrajinská vláda si však uvedomuje, aké dôležité je získavať diplomatickú podporu v zahraničí, čo ukazujú aj vystúpenia prezidenta Zelenského v parlamentoch po celom svete.
Dve ukrajinské poslankyne sa stretli so všetkými troma najvyššími ústavnými činiteľmi a počas diskusie v Globsecu aj s predstaviteľmi mimovládnej sféry. Hovoria, že každá cesta je pre ne dôležitá, no zároveň ťažká, pretože situácia na Ukrajine sa neustále mení.
„Teraz je náročné byť v zahraničí, bolí to. Nie je to tak, že by sme sa tešili na cesty, brali to ako výlety. Nikdy neviete, či sa ešte budete mať kam vrátiť, či to váš dom prežije,“ vraví Mezencevová, ktorá je zo silno ostreľovaného Charkiva, a počas rozhovoru odpovedala na väčšinu otázok.
Poslankyne vysvetľujú, že Putinovi sa nedá veriť, ďakujú za podporu Slovenska a vravia, že Rusko by po vojne malo platiť reparácie nielen Ukrajine, ale aj európskym štátom, ktoré pomáhajú Kyjivu.
Pochádzate z Charkiva, ktorý bol od začiatku jedným z hlavných cieľov ruskej armády a čelil silnému ostreľovaniu. Kedy ste naposledy boli doma?
Marija Mezencevová: Bola som tam týždeň pred inváziou. V Charkive som trávila viac času ako v Kyjive. Priamo v centre mesta, tam, kam dopadli aj ruské rakety, je môj obvod. Od začiatku vojny som tam teda nebola, ale čoskoro tam chcem ísť, je to môj domov. Chcem tam byť, potrebujem to vidieť aj na vlastné oči, aby som mohla spracovať tú bolesť a pokračovať v tom, čo robíme teraz.
Mala som tam ísť aj na začiatku vojny, ale napokon sme museli zostať v Kyjive, keďže hneď v prvý deň ráno sme mali dôležité hlasovania. Schvaľovali sme stanné právo a väčšie právomoci pre prezidenta. Na mieste je však môj tím dobrovoľníkov, snažia sa k ľuďom dostať pomoc, pomáhajú pri evakuácii detí.
Ako to teraz vyzerá v meste?
Mesto počas vojny výrazne utrpelo, ale stále odoláva. Charkiv je v počte zasiahnutých civilných objektov číslo jeden na Ukrajine. Je na tom zle, podobne ako ďalšie mestá. Mariupol prakticky zmizol z povrchu zemského, to isté platí o Volnovache. Ako mestá už neexistujú a bude veľmi náročné znovu ich vybudovať.
Ani počas 2. svetovej vojny nebol Kyjiv taký zničený ako niektoré mestá dnes. Rozdiel však je v tom, že vtedy šlo o boj armády proti armáde, teraz ruská armáda útočí na civilistov, ženy, deti, školy, univerzity, radnice či nemocnice. To je nefér. Stále máme pocit, že je to zlý sen. Musíme sa dopracovať k šťastnému koncu. Celý svet videl, že Ukrajina sa nevzdá – v prvý, druhý ani na 35. deň.
Spolu s kolegyňami chodíte po Európe a snažíte sa získať podporu pre Ukrajinu, podobne ako Volodymyr Zelenskyj svojimi prejavmi v parlamentoch. Beriete to ako váš spôsob boja?
Považujeme sa za ženský diplomatický prápor. Dospelí muži až na výnimky pre mobilizáciu nemôžu odísť z krajiny a ja som začala o tomto prápore uvažovať hneď na začiatku vojny. Povedala som si, že máme skúsenosti z medzinárodnej politiky a že musíme viesť vojnu na diplomatickom poli. Začali sme cestovať, naša prvá cesta trvala osem dní. Boli sme v Európskom parlamente v Štrasburgu, v Británii, veľmi sme sa snažili aj v Rade Európy.
Z ktorej bolo Rusko vylúčené.
Áno, jednoznačnou väčšinou sa podarilo vylúčiť Rusko, čo považujem za veľký úspech. Rada rozhodla takou rýchlosťou, akú sme dlho nevideli. Je dôležité, aby sme do zahraničia a k politikom priniesli konkrétne príbehy z vojny. Denne čítate množstvo príbehov, stále vidíte na mobile notifikácie a začnete si na to zvykať. Beriete to ako niečo, čo sa deje ďaleko. Keď sa však porozprávate s niekým, kto to zažil na vlastnej koži, dotkne sa vás to.
Aj my sa môžeme považovať za vnútorne vysídlené, nemôžeme sa vrátiť do našich rodných miest. Niektorí naši členovia už sú utečenci, ďalší ľudia, ktorých poznáme, trpia a skrývajú sa v úkrytoch, iní zmizli a niektorých uniesli. Keď rozprávame tieto príbehy, zapôsobí to na ľudí, ktorí robia rozhodnutia o zbraniach, helmách či schémach pre utečencov a podobne. Na začiatku sme sa však báli, ako sa nám bude počas týchto misií dariť.
Aké je odchádzať z krajiny, ktorá je vo vojne, keď viete, že po návrate z vašej zahraničnej cesty môže byť všetko inak?
Budem úprimná.
