Ruská armáda je buď vyčerpaná, alebo získava čas na ďalší útok. Vysvetľujeme, čo je za posunmi v rokovaní

Titulky médií hovoria o pokroku v rokovaniach o prímerí medzi Ukrajinou a Ruskom, ale realita môže byť oveľa menej nádejná. Správy o ústupoch časti ruských jednotiek treba brať mimoriadne opatrne.

V princípe existujú dve možnosti, ako na tom ruské sily v poli teraz sú – a do oboch príbeh o „pokroku v rokovaní“ pasuje.

Hlavnou správou, ktorá vo štvrtok prišla z Kremľa, je, že posledné ukrajinské návrhy na riešenie konfliktu neboli vyhodené do koša, skôr než si ich ruský prezident Vladimír Putin stačil prečítať.

Pomohlo by referendum?

On sám sa k nim síce zatiaľ nevyjadril, v posledných dňoch je ho vidieť a počuť málo, ale prehovoril jeho hovorca Dmitrij Peskov.

„Zatiaľ nemôžeme konštatovať niečo veľmi sľubné,“ odpovedal na otázky novinárov týkajúce sa návrhu ukrajinsko-ruskej dohody, ktorá by mohla prinajmenšom pozastaviť boje a začať dlhé rokovania o statuse Donbasu a Krymu aj o bezpečnostných zárukách ukrajinskej územnej celistvosti.

Potom však Peskov veľmi opatrne predniesol slovo „pozitívne“: „Pozitívne je, že ukrajinská strana aspoň začala konkrétne formulovať a dávať na papier to, čo navrhuje. Doposiaľ sme to nemohli dosiahnuť. To je pozitívny faktor.“

Viac sa asi po stredajších rokovaniach ukrajinskej a ruskej delegácie v Istanbule od Moskvy čakať nedalo. Peskov sám zdôraznil, že o žiadnych „prelomoch“ nemôže byť reč. „Ešte máme pred sebou veľmi dlhú prácu.“

V porovnaní s tým, čo vypúšťal hovorca Kremľa z úst pred troma týždňami, však tieto formulácie a intonácia prelomom sú. Deklarované ruské ciele boli oveľa veľkolepejšie.

Upokojenie malo priniesť Peskovovo uistenie o Kryme ako neoddeliteľnej a večnej súčasti Ruska. „Je to časť Ruskej federácie a my nesmieme s nikým rokovať o osude teritória patriaceho Ruskej federácii…“ Potom však odmietol zachádzať do detailov a vysvetliť, či by pre Kremeľ bolo stráviteľné pristúpiť na ukrajinský návrh pätnásťročného de facto moratória na rozhovory o Donbase a Kryme.

Krym je ukrajinské územie okupované od roku 2014 Ruskom (a Ruskom anektované). Pätnásťročné moratórium, pri ktorom by Rusi polostrov pokladali za večne ruský a Ukrajinci za večne ukrajinský, zatiaľ čo sa zrieknu použitia sily, znie ako len ťažko predstaviteľný konštrukt.

Veď napokon na Ukrajine by sa k návrhu prímeria a neskoršieho mieru malo konať referendum, a aj to je zatiaľ dosť nepredstaviteľné: ako by hlasovali milióny Ukrajincov, ktorí utiekli za hranice? Ako by sa hlasovalo na Ruskom okupovaných územiach? Čo ak Ukrajinci návrh neprijmú?

Dva scenáre o ruskej armáde

Ak je kľúčom k pochopeniu náznakov deklarovanej ruskej vyjednávačskej ústretovosti dianie na fronte, čo teraz nemožno s istotou povedať, môže byť hýbateľom jeden z dvoch možných scenárov. V celom tom mori neistoty je jedna vec istá – jeden z nich platí.

Prvý scenár je, že ruská armáda je vyčerpaná. Za cenu značného úsilia dosiahla určité úspechy na juhu a východe Ukrajiny, ale severné bojisko s veľkými mestami Kyjiv a Charkiv sa pre Rusov stalo synonymom porážky.

Rusko v tomto scenári vie, že nedokáže dlhodobo riešiť klesajúcu morálku vojakov, efekt medzinárodných sankcií, ťažké straty ľudí i techniky, klesajúce zásoby presných riadených striel. Rokovaním by mohlo odvrátiť nejaké ďalšie výrazné porážky v ďalších týždňoch, možno mesiacoch.

Druhý scenár ráta s tým, že na tom Rusko nie je až tak zle a stále dokáže držať pozície a podnikať účinné vojenské akcie – účinné vo vojenskom zmysle, nie v zmysle terorizovania civilného obyvateľstva.

„Ruské sily ďalej bojujú o udržanie svojich najpredsunutejších pozícií na východných i západných predmestiach Kyjiva, hoci sa ťažko dochrámané jednotky z týchto oblastí sťahujú do Ruska,“ mierni Inštitút pre štúdium vojny správy o ruskom sťahovaní.

V takom scenári Rusko teraz využíva rokovanie na konsolidáciu síl a presun jednotiek na východ Ukrajiny. Uvedomilo si, že jeho armáda nedokáže viesť útočné operácie na 1300 kilometrov dlhom fronte (od Kyjiva cez Sumy, Charkiv, Doneck, Mariupol a Záporožie po Cherson), a napne sily k oveľa menšej ofenzíve v Donbase (aspoň čo sa týka jej územného rozsahu).

„Ruskí činitelia zrejme robia tieto rozhodnutia na základe vojenskej reality a ako zmeny dokazujúce ruskú ochotu viesť vážne rokovania o prímerí a mieri, zrejme s úmyslom zakryť skutočnosť, že prehrali bitku o Kyjiv,“ dodáva vyššie citovaný think-tank.

Úloha pre Pýthiu

Kľúčové a prakticky neviditeľné je, čo sa deje na najvyšších poschodiach tradične tajnostkárskeho ruského politického vedenia.

Pred časom z obrazoviek úplne zmizli minister obrany Sergej Šojgu a náčelník generálneho štábu Valerij Gerasimov. Šojgu sa potom začal sporadicky objavovať. Odvtedy však zasa nevidno ruského vodcu Vladimira Putina.

Odhadovať z toho možné mocenské pohyby vo vnútri ruskej verchušky a jej zámery by však bola úloha pre delfskú veštkyňu Pýthiu.

Súčasná podoba rokovania a ruské výroky môžu byť aj hrou o podlomení jednotnosti Západu.

Západ, doteraz Ukrajinu bezvýhradne podporujúci, bažiaci po dobrých správach. Akékoľvek rokovania o prímerí a pozitívne signály sú logicky vždy dobrou správou. Takou, že hlavným uhlom pohľadu Západu na vojnu čoskoro nemusí byť „Rusi barbarsky bombardujú ukrajinské mestá“, ale rovina „už by sa dalo uvažovať o tom, ktoré sankcie kedy zrušiť“.

Britská ministerka zahraničia Liz Trussová napríklad podľa BBC spomenula, že sankcie by sa dali uvoľniť až po ruskom stiahnutí. To znie logicky – lenže možno vôbec normalizovať vzťahy s krajinou, ktorej vrcholných predstaviteľov vrátane prezidenta Západ označuje za vojnových zločincov?

Na Donbase ešte „nie je hotovo“

Príliš zrejmé nie je ani to, do akej miery sú bojaschopné ruské jednotky, ktoré sa teraz presúvajú od Kyjiva a zo severu Ukrajiny – inými slovami jednotky, ktoré ustupujú. Aká môže byť ich bojová hodnota na Donbase a kedy tam prípadne môžu byť.

A po druhé: Rusko síce signalizuje istú ochotu konať, ale neubehol ani týždeň od vyhlásenia, že už poničilo ukrajinské vojenské schopnosti do tej miery, že sa teraz sústredí na „oslobodenie“ Donbasu. V preklade z kremeľčiny – nezvládlo Ukrajinu zlomiť, takže sa tvári, že jeho cieľ je oveľa menší – taký, v ktorého splnenie Rusko verí.

Lenže celú Luhanskú a Doneckú oblasť Ukrajiny, regionálne nazývanú Donbas, Rusko zatiaľ neovláda (neovládalo ich ani pred súčasnou inváziou). Vedú sa tam teraz najtvrdšie boje na celej Ukrajine – teda s výnimkou obkľúčeného Mariupola.

„Veľké časti Doneckej oblasti sú doteraz ovládané Ukrajincami. Dobytie celej Doneckej a Luhanskej oblasti by zrejme vyžadovalo veľkú útočnú operáciu,“ usudzuje Inštitút pre štúdium vojny.

Nespokojní budú všetci

Obrysy dohody o prímerí, ktoré vyvstali na rokovaní v Istanbule, sú pritom také, že si nemožno ľahko predstaviť ich hladké prijatie ani na Ukrajine, ani v Rusku.

Rusko investovalo značný politický kapitál do presvedčenia svojich obyvateľov, že Ukrajina je „nacistický štát“, čo je síce úplný nezmysel, ale absolútna moc ruskej vlády nad tamojšími médiami tento pohľad umocnila.

Predložiť teraz ruskému publiku pohľad, že ten štát vlastne nie je až také potrebné rozdrviť, nie je v súlade s rokmi budovanou predstavou Rusov, že ich krajina je vyvolená (alebo odsúdená) na krvavé boje s nacistami až do konečného víťazstva.

Čečenský vodca Ramzan Kadyrov, osobný priateľ prezidenta Putina a podľa dostupných prieskumov druhý najobľúbenejší politik v Rusku, napríklad akékoľvek rokovania s Ukrajincami odmieta a chce, aby ho „pustili na Kyjiv“, pretože on tam „zavedie poriadok“. Sily má vraj na to dosť.

Kritikou nešetrí ani na Donbase stále populárny tamojší „minister obrany“ Igor Girkin, prezývaný Strelkov. Ruskí vojaci severozápadne od Kyjiva podľa neho uviazli v mestskej zástavbe, lesoch a močiaroch a s jarným odmäkom budú Ukrajinci Rusov atakovať „spoza každého kríka“. Ukrajinské vedenie označil za omnoho kompetentnejšie než ruské.

Proti „ustupovaniu Ukrajincom“ sú aj bežní ruskí účastníci diskusií na internete. Chcú, aby si ruská armáda poradila s „fašistami“, o ktorých ich denne informuje ruská televízia. V centre Kyjiva chcú vidieť ruskú vlajku, pretože im doteraz ruskí propagandisti tvrdili, že tam vejú vlajky s hákovými krížmi.

Väčšina Rusov ani netuší, že ich vojská utrpeli veľké straty a že na severozápad od Kyjiva je pohrebisko ruskej obrnenej techniky. Necelé dve tisícky padlých, ako to deklaruje ruské ministerstvo obrany (Ukrajinci hovoria o 17 tisícoch mŕtvych, západné rozviedky pred týždňom o 7 až 15 tisícoch), v ich očiach stoja za to, že Rusko opäť „zvíťazí nad fašizmom“.

Kremeľ však má oveľa lepšie informácie o stave a schopnostiach ruských ozbrojených síl ako divák ruskej štátnej televízie volajúci po „konečnom víťazstve“ aj „konečnom riešení ukrajinskej otázky“.

Aj preto Peskov reakcie rozhorčenej verejnosti miernil: „Žiadne Stalingrady v našom kalendári nemáme a mať tam nesmieme. A hlavne, tu nie je miesto na emócie. Rozhovormi sa zaoberajú profesionáli, treba im dôverovať.“

Faktické ruské veto?

To, ako možný pôdorys dohody v stredu oznámil hlavný ruský vyjednávač Vladimir Medinskij, zase môže znieť nepredstaviteľne pre Ukrajincov, ktorí v prevažnej väčšine dôverujú v to, že vojnu s Ruskom vyhrajú.

Časť bodov spomínaného návrhu by najskôr Ukrajincov nebolela – nemuseli by byť členmi NATO, ak by získali kredibilné bezpečnostné záruky. Nejadrový status tiež nie je niečo, s čím by mali problémy. Cesta do EÚ by mohla byť otvorená.

Lenže Medinským opísané body, pokiaľ ich teda vyjednávač interpretoval presne, by napríklad Rusku či Číne fakticky dávali veto na medzinárodné vojenské cvičenia na Ukrajine. Aj vďaka nim si Ukrajina teraz vo vojne počína lepšie, než mnohí čakali.