Novinári sa hlásia sami, že chcú ísť na Ukrajinu, vraví Henrich Krejča z Markízy

V prípade celosvetového konfliktu by sme sa zmenili na 24-hodinovú spravodajskú televíziu, vraví Henrich Krejča, riaditeľ spravodajstva a publicistiky v Markíze. V rozhovore okrem iného povedal:

• že je prekvapený, ako RTVS zareagovala na začiatok vojny,
• ako sa televízia rozhoduje, ktorých reportérov pošle na Ukrajinu,
• či je možné poistiť novinárov odchádzajúcich do konfliktnej zóny,
• či Markíza chystá vlastnú spravodajskú stanicu.

Ako a kedy ste sa dozvedeli, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu?

Začal by som o trinásť dní skôr. 11. februára, keď Joe Biden vyhlásil, že Vladimír Putin je pripravený zaútočiť na Ukrajinu. Bolo to okolo ôsmej, pol deviatej večer. Vycítil som, že sa schyľuje k najhoršiemu. Zavolal som generálnemu riaditeľovi a kolegom, s ktorými som vo vedení televízie, aby sme sa začali ihneď pripravovať na mimoriadne vysielanie. A v prípade, že by došlo k celosvetovému konfliktu, nebolo by vylúčené, že sa staneme 24-hodinovou spravodajskou televíziou. Okamžite sme pripravili špeciálnu vysielaciu štruktúru, otestovali sme techniku, redaktorov, produkčný tím, vytvorili sme pohotovostné služby a rýchly systém komunikácie. Na Ukrajinu sme poslali redaktora Viktora Serebryakova s kameramanom Matejom Džadoňom.

24. februára asi o tretej ráno mi volal šéfredaktor spravodajstva, že sa začal útok. Okamžite sme spustili mimoriadne vysielanie. Spojili sme sa s Viktorom, ktorý bol v blízkosti dnes už zničeného Mariupola. Neskôr sa na Ukrajinu vybrali aj ďalší naši redaktori Kristína Kövešová, Michal Hečko či Gabika Kajtárová.

V deň invázie moderátori Telerána už o šiestej ráno divákov upozornili na aktuálne dianie na Ukrajine a obsah relácie sa okamžite zmenil. Pripravovali ste sa teda aj na to, aby tím rannej šou, ktorá nie je zameraná na vážne spravodajstvo, bol schopný informovať aj o vojne?

Teleráno je ranná šou a má predovšetkým pozitívnu energiu. Ale ak sa stane niečo hrozné, musí sa prepnúť do vážneho modu, lebo je to naše prvé ranné vysielanie. Tím Telerána to dobre vie, a tak sa na to dva týždne pripravoval. Mnohí mi neverili, že sa niečo také stane, ale bol som presvedčený, že americký prezident si nevymýšľa. Moderátori Telerána, dramaturgovia a celý ranný tím si sám už niekoľko dní vyhľadával informácie, aby bol maximálne v obraze. Zrazu sme mali spravodajskú reláciu, zrušil sa iný zábavný či platený obsah. Dokonca reklamní klienti to sami pochopili a zrušili svoje platené vstupy.

RTVS v čase vypuknutia vojny vysielala reprízu Dámskeho klubu. Ako sa pozeráte na to, že komerčná stanica dokázala rýchlo reagovať, no verejnoprávna televízia nie?

Nechcem komentovať iné médiá, ale popravde, zostal som prekvapený. Nerozumel som tomu. V Markíze som 26 rokov a viem, že povinnosťou každého novinára je priniesť divákovi čo najskôr takú závažnú informáciu, ako je rozpútanie vojny u nášho suseda. Markíza už veľakrát ukázala, že dokáže okamžite reagovať.

Áno, sme komerčná televízia, no v takomto prípade je obchodný aspekt až na druhom mieste. Často ide reklama bokom. No nedá sa to takto robiť dlhodobo, lebo nemáme žiadne iné príjmy než z reklamy, nežijeme ani z daní, koncesionárskych poplatkov. Aby spravodajstvo a vôbec súkromná televízia fungovala, musí mať príjmy z reklamy, inak to nejde.

Ako sa dá ľuďom vysvetliť, že komerčné médium dokázalo rýchlo upraviť vysielanie a verejnoprávne nie? Je to tým, že o šiestej ráno nemá RTVS v televíznom štúdiu toľko ľudí ako vy?

Nie, nie je to o tom. Slovenská televízia má rovnako profesionálny tím. Toto je možno o vnímaní situácie, o cite pre vec, možno o názore na udalosti. Neviem, nechcem špekulovať. No a potom som sa dozvedel, že skončil šéf spravodajstva RTVS.

Ako sa v redakcii rozhodujete, ktorých reportérov pošlete do konfliktných zón?

Niektorí novinári to majú jednoducho v sebe, berú to ako poslanie. Sami sa hlásia. Určite je to pre nich aj akési novinárske vzrušenie. Ja sám som ako reportér pôsobil v rôznych krízových oblastiach. Nikdy som tam nešiel s tým, že sa chcem stať slávnym. Jednoducho som tam musel ísť, vnútorne som to tak cítil. Vpred ma hnala túžba priniesť odtiaľ svedectvo a tak to má väčšina novinárov tohto typu.

Urobili sme maximálne množstvo bezpečnostných opatrení – poistky, nepriestrelné vesty či prilby. Reportéri majú na mieste fixera, teda dôveryhodnú osobu znalú terénu, bez ktorej sa vo vojnovej zóne nedá pohybovať. Majú odo mňa pokyn: Predtým, než urobíte akýkoľvek krok, stokrát si ho rozmyslite. Lebo na rozhodnutie ste v teréne sami. Nič nestojí za to, aby ste sa čo i len zranili.

Vojnový konflikt takéhoto rozsahu u nás v televízii ešte nikto nezažil. Mňa sa síce dotkla vojna v Juhoslávii, ale toto je niečo iné. Bol som na cunami v Indonézii, zemetrasení v Pakistane alebo pri páde dvojičiek, zažil som aj občiansku vojnu v Nigérii, nepokoje v Kongu, drsné chvíle v Belehrade za Miloševiča, no toto je oveľa vážnejšie. Vo vojne neviete, čo sa v nasledujúcej sekunde môže udiať, kde padne raketa, kto vystrelí. Veľmi obdivujem a vážim si všetkých novinárov, ktorí mali odvahu tam ísť. Kto to nezažije, ťažko pochopí, čím si na mieste musia prejsť. Pritom sme závislí od ich informácií.

U nás fungujeme na dobrovoľnej báze, nikoho nenútim tam ísť. Tí, ktorí sa však pre tento krok rozhodnú, si musia byť vedomí, že tam môžu aj zahynúť.

Spomenuli ste poistku. Dá sa poistiť tím reportérov odchádzajúcich do vojny?

V princípe nie. Ale napokon sme