Ako si Sovietsky zväz vzal časť Slovenska – stačila mapa, kde milimeter hrubá čiara znamenala pol kilometra v teréne

„Podľa zístených poznatkov, ruské bezpečnostné orgány pred odstúpením obce vyviezly odtial všetkých zakarpátskych Ukrajincov. Ďalej sobraly 2 kompletné mlátačky s traktormi a vyviezly tiež asi 200 q pšenice a raži,“ píše sa v policajnej správe zo 6. apríla 1946 o tom, ako obec Lekárt opustili sovietske bezpečnostné zložky.

Oblasť, kadiaľ sa dnes tiahne hranica medzi Slovenskom a Ukrajinou, prežívala dramatické udalosti aj v období po skončení ničivej vojny. Československo v roku 1945 odstúpilo víťazovi druhej svetovej vojny Sovietskemu zväzu Podkarpatskú Rus. To je všeobecne známa dejinná udalosť. Slovenské dejiny však takmer mlčia o tom, ako vznikala hraničná čiara medzi Československom a Sovietskym zväzom. A ak sa o týchto udalostiach píše, často je to len opakovanie dobového propagandistického vysvetlenia.

Popri odstupovaní Podkarpatskej Rusi si Sovietsky zväz totiž prisvojil aj časť slovenského územia. V komunistickom Československu sa to darilo tajiť alebo to aspoň prezentovať ako obojstranne výhodnú výmenu územia. To, že išlo o výmenu územia, sa chybne a nekriticky dodnes opakuje aj v odbornej literatúre.

Možno si spomeniete, že po začiatku ruskej vojny na Ukrajine začali jazdiť od marca do Česka a na Slovensko evakuačné vlaky. Vyrážali z Čopu. Z mestečka, ktoré kedysi patrilo do okresu Kráľovský Chlmec.

Ako sa Čop dostal na Ukrajinu? Dalo by sa povedať, že ho anektovali Rusi. Aby sme lepšie pochopili, ako sa stalo, že Slovensko stratilo Čop a okrem neho aj ďalších dvanásť obcí, musíme ísť trochu do histórie.

Slovensko mohlo končiť za Popradom

Štátna hranica medzi dnešným Slovenskom a Ukrajinou je dnes jednou z najprísnejšie strážených na svete, keďže sme súčasťou schengenského priestoru (26 európskych štátov), a toto spoločenstvo svoju vonkajšiu hranicu prísne stráži. Pre bežných ľudí bola táto hranica fakticky nepriechodná už aj za bývalého režimu, keď oddeľovala Sovietsky zväz a Československú socialistickú republiku.

No pred druhou svetovou vojnou by ste na týchto miestach hraničné obmedzenia hľadali márne. Hranica existovala len formálne.

Keď po prvej svetovej vzniklo Československo, tak trochu náhodou dostalo do vienka aj Podkarpatskú Rus, ak chcete, tak skrátene aj Rusínsko. Dnes je to Zakarpatská oblasť na Ukrajine.

Rusínske elity v Amerike pôvodne videli Rusínsko ako súčasť Ruska. Tam však prebiehala boľševická revolúcia, situácia bola veľmi neprehľadná a panovali obavy z približovania hraníc Ruska hlbšie do Európy. Predstavitelia rusínskej gréckokatolíckej cirkvi si zase budúcnosť Rusínov predstavovali skôr v Maďarsku.

Kompromisom bolo pripojenie k Československu, čo potvrdila Saintgermainská zmluva v roku 1919. V ten istý deň bola podpísaná aj takzvaná minoritná Saintgermainská zmluva, v ktorej sa Československo zaviazalo poskytnúť Rusínom z Podkarpatska autonómiu.

Ak má na nejakom území platiť autonómia, musí existovať aj administratívna hranica, aby sa vedelo, odkiaľ pokiaľ autonómia platí. Lenže medzi Československom a Rusínskom žiadna hranica neexistovala, keďže Rusínsko aj Slovensko boli dovtedy súčasťou jedného štátu – Uhorska, ktoré sa po prvej svetovej vojne rozpadlo na množstvo národných štátov.

Pôvodne určená vnútorná administratívna hranica medzi Podkarpatskou Rusou a zvyškom Československa sa začínala na poľských hraniciach za obcou Užok a ďalej na juh pokračovala korytom rieky Uh tak, že Užhorod ostal na podkarpatskej strane. Od Užhorodu sa hranica ďalej tiahla na juh tak, že východne od obce Ašváň ústila do Tisy.

Porovnanie súčasnej a vtedajšej hranice nájdete na mape nižšie. Svetločervenou farbou sú vyznačené pôvodne slovenské územia. Mapu si môžete približovať.

Podkarpatské rusínske politické elity sa dožadovali posunu hranice ďalej na západ. Argumentovali, že najmä na severe východného Slovenska žije veľa Rusínov. Za Rusínov označovali aj ľudí rozprávajúcich východoslovenskými dialektmi či tých, ktorí sa hlásili ku gréckokatolíckej viere. Maximalistické návrhy, ktoré mali zabezpečiť, aby všetci československí Rusíni žili na autonómnej Podkarpatskej Rusi, počítali s posunom hranice až k Popradu.

Pre predstavu sú na mape nižšie slovenské obce, v ktorých sa k ruskej národnosti v sčítaní obyvateľov v roku 1930 hlásilo aspoň desať percent obyvateľov obce. Ruská národnosť bola v sčítaní zástupný termín pre všetky východoslovanské národnosti. Z drvivej väčšiny to však vtedy boli Rusíni. Mapu je možné si približovať, veľkosť bodu vyjadruje veľkosť obce a intenzita farby podiel Rusov v obci.

Československé úrady s čiastočným posunom hranice na západ nakoniec súhlasili. Išlo o posun v severnom úseku na niekdajšiu hranicu Užhorodskej župy, kde v drvivej väčšine žili Rusíni, prípadne Ukrajinci. Rusínsku tak ešte pripadli zhruba dve desiatky pôvodne „slovenských“ obcí. Južne od Užhorodu žili prevažne Maďari, ktorí z princípu neboli predmetom snáh o posun hranice, takže tam sa hranica neposúvala. Teda, až kým sa o toto územie nezačala zaujímať Moskva. O tom nižšie.

Týmto posunom hranice na začiatku dvadsiatych rokov považovali československé úrady otázku, kde začína územie Podkarpatskej Rusi, za vybavenú.

Z autonómie, ktorú sa Československo zaviazalo na Podkarpatsku vytvoriť, však dlhé roky nič nebolo. Mohlo pritom ísť o kľúčovú chybu, ktorú Československo urobilo. Nielen na domácom poli, ale aj na medzinárodnom. Československo sa totiž ukázalo ako krajina, ktorá si neplní svoje medzinárodné záväzky a nerešpektuje práva menšín. Nahralo tak okolitým krajinám, ktoré pod – často falošnou – zámienkou ochrany záujmov menšín zaberali československé územia a Československo potom nenachádzalo medzinárodnú podporu.

Sovietske „oslobodenie“

Rusínsko sa domohlo autonómie až v roku 1938, hneď po tom, ako to urobilo na jeseň toho roka Slovensko, ktoré reagovalo po Mníchovskej dohode na výrazne slabnúcu pozíciu československej vlády. Podobne postupovalo aj s vyhlásením nezávislosti. Tú na Podkarpatsku vyhlásili 15. marca 1939.

Ešte v ten deň však na Podkarpatsko udreli Maďari. Do troch dní bolo z celého Rusínska Maďarsko, ktoré ešte v malej vojne posunulo východnú hranicu Slovenska ďalej na západ, čím Slovensko prišlo o ďalších takmer 80 obcí. Maďarsko to – paradoxne – zdôvodňovalo ochranou záujmov rusínskej menšiny.

Podkarpatskú Rus napokon ovládla sovietska Červená armáda postupujúca z východu na západ proti Nemecku a jeho spojencom. Napriek dohode, že Československo bude po druhej svetovej vojne obnovené vo svojich predvojnových hraniciach, ruskí vojaci neumožnili československým úradom preberať správu nad týmto územím. Namiesto toho Moskva rozbiehala propagandistickú mašinériu a nátlakové memorandá a petície, v ktorých sa mali Rusíni dožadovať pripojenia k Sovietskemu zväzu. Sovieti už v tom čase strategicky nehovorili o Podkarpatskej Rusi, ale o Zakarpatskej Ukrajine. Aj Moskva argumentovala menšinovými záujmami.

Československí komunisti tlačili na vtedajšieho československého prezidenta Edvarda Beneša, aby so Sovietskym zväzom uzavrel dohodu o odstúpení Rusínska Sovietskemu zväzu. A práve tu sa začalo aj odkrajovanie zo slovenského územia.

Na rokovaniach v Moskve v roku 1945 o osude Podkarpatska sa účastníci dohodli, že Československo okrem Podkarpatskej Rusi odstúpi Sovietskemu zväzu aj mestečko Čop a päť obcí popri železnici.

V tom čase už sovietski vojaci mestečko Čop kontrolovali a neodovzdali ho československým úradom. Tento železničný uzol mal strategický význam. Cez stanicu v Čope totiž viedlo jediné železničné spojenie s Užhorodom. Mestečko Čop a obce Ašváň, Tégľaš, Surty, Malé Rátovce a Veľké Rátovce sa tak mali stať súčasťou Sovietskeho zväzu, aby nová hranica nepretínala železničný ťah.

Technologický výdobytok, za ktorý sa v tom čase ešte železnica považovala, tak nakoniec obyvateľov týchto obcí posunul k životu v chudobe na vzdialenej periférii veľkého sovietskeho impéria.

Prizmou dneška je ťažko pochopiteľné, prečo československá diplomacia na tento ústupok pristúpila. Popri tom, že Československo prišlo o celý región Podkarpatskej Rusi, dovolilo Rusom ešte aj odkrojiť zo slovenského územia. Bez akejkoľvek náhrady. Každý kúsok zeme mal pritom pre štát veľký význam. Nie len symbolický, ale aj hospodársky, keďže poľnohospodárstvo tvorilo nezanedbateľnú časť národného hospodárstva.

Dobové úradné materiály svedčia o tom, že Československo to považovalo za citeľnú stratu. Československí vyjednávači však veľa priestoru na neustupovanie víťaznej strane vo vojne asi nemali.

Svoju rolu mohlo zohrať aj to, že v týchto obciach žili prevažne Maďari.

Týmto sa to ale neskončilo.

Hrubá mapa

29. júna 1945 podpisovali v Moskve predseda vlády Zdeněk Fierlinger a a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis zmluvu so sovietskym ministrom zahraničných vecí Viačeslavom Molotovom (áno, s tým Molotovom) zmluvu o Zakarpatskej Ukrajine. Zmluva okrem iného hovorí: „Hranica ako bola medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou dňa 29. septembra 1938 stáva sa s prevedenými zmenami hranicou medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík podľa pripojenej mapy.“

Zmenami sa rozumela dohoda o tom, že Československo odstúpi mestečko Čop a obce okolo železnice. Hranicu mala podľa zmluvy v teréne vytýčiť špeciálna zmiešaná komisia.

Vytyčovacie práce prebiehali v zime na prelome rokov 1945 a 1946. Išlo o modernú hranicu, so všetkým, čo k tomu patrí – hraničné kamene či vyrúbaný lesný pás. Na mieste, kde existovala len formálna administratívna hranica a dalo sa tam slobodne pohybovať, zrazu vznikala nepriechodná štátna hranica.

Na severnom úseku neboli s hranicou problémy. Kopírovala starú administratívnu hranicu s malými odchýlkami, ktoré si vyžadoval terén. Problémy vznikali na južnom úseku.

Keď sa čiara z mapy, ktorá bola súčasťou zmluvy o Zakarpatskej Ukrajine preniesla do terénu, zistilo sa, že nerešpektuje dohodu o Čope a ďalších piatich obciach. Na „druhej strane“ sa ocitli aj ďalšie slovenské obce, konkrétne Šalamúnová, Palov, Malé Slemence, Palaď, Komárovce, Galoč a Batva.

Mapa, ktorá bola súčasťou zmluvy, mala hrubú mierku. Až 1:500 000. Novú hraničnú čiaru do nej narysovali za stolom. Nemuselo ísť nevyhnutne o úmysel, ale len o nepozornosť pri práci s takou nepresnou mapou. Milimeter hrubá čiara na papieri znamenala hrúbku pol kilometra v teréne.

„Malé Československo odstúpilo ZSSR dobrovoľne šesť obcí a na naše pomery veľkú plochu 9 105 hektárov so 6974 obyvateľmi a apeluje preto na prítomných zástupcov ZSSR, aby blahovoľne postupovali pri posúdení hraničnej trasy a určení obcí, kam majú pripadnúť v celom svojom rozsahu a polnosťou, lúkami a lesmi v časti od obce Lekart až po rieku Tisu,“ píše sa v podkladoch československého ministerstva vnútra.

Zástupcovia Sovietskeho zväzu v komisii však zjavne neboli naklonení robiť kompromisy a hranicu vytyčovali maximalisticky. Slovensko tak prišlo o ďalších sedem obcí.

Na mape nižšie je svetločervenou farbou vyznačené bývalé slovenské územie. Je v nej vidieť aj železnicu medzi Čopom a Užhorodom, pre ktorú Sovietsky zväz požadoval Čop a obce Ašváň, Tégľaš, Surty, Malé Rátovce a Veľké Rátovce. Železnica je dodnes na rovnakom mieste.

Červenou farbou je vyznačené to slovenské územie, o ktoré Slovensko prišlo až vytýčením hranice z hrubej mapy a vôbec nebolo súčasťou dohody o odstúpení Čopu a ďalších piatich obcí okolo železnice.

Bordové body v mape sú obce, ktorých sa celá vec dotýka. Veľkosť bodu vyjadruje počet obyvateľov podľa sčítania 1930. Po kliknutí na bod sa vám zobrazia aj ďalšie informácie o obci, napríklad jej dobové národnostné zloženie. Mapu si môžete približovať.

Otázka novej hranice nebola len medzinárodnou otázkou. Trenice spôsobila aj medzi českými a slovenskými úradmi.

V decembri 1945 píše slovenské poverenectvo pre financie, ktoré môžeme označiť za ministerstvo financií na Slovensku, protestný list československému ministerstvu financií. V liste sa poverenec Brocko sťažuje, že Zememeračský úrad Čechy a Morava, ktorý bol súčasťou rozhraničovacej komisie, má kompetencie len na území bývalého Protektorátu. A keďže je „v prvom rade tangované Slovensko“, malo by delimináciu novej hranice robiť slovenské poverenectvo pre financie.

Hranica stredom obce

Vrcholom sovietskeho cynizmu a absurdnosti bol fakt, že hraničná čiara prenesená z hrubej mapy do terénu pretínala aj obec Slemence. Tak, že rozdeľovala aj domy. Rozhraničovacia komisia musela preto inak rovnú hraničnú čiaru zalomiť tak, aby sa ľuďom zmestila pomedzi domy. A dedina sa rozdelila medzi dva štáty.

Nová československo-sovietska hranica bola nepriechodná. Podľa výpovedí miestnych pohraničná stráž nielenže neumožnila dedinčanom z jednej strany navštevovať príbuzných na druhej strane, nedovolili im cez hranicu ani komunikovať. Ľudia tak údajne komunikovali skryto pomocou spevu, prípadne si posielali správy tak, že ich priviazali o sliepku, alebo klincom pripli o zemiak a prehodili na druhú stranu.

Keďže bežní ľudia za bývalého režimu prakticky nemohli cestovať do Sovietskeho zväzu, respektíve obyvatelia Sovietskeho zväzu do Československa, príbuzní boli od seba odrezaní na desiatky rokov. Aj po páde režimu v oboch krajinách bolo vybavovanie víz a cestovanie cez najbližší hraničný priechod Vyšné Nemecké – Užhorod pre miestnych drahé a komplikované.

Peší hraničný priechod sa v obci otvoril až v roku 2005, teda 60 rokov po tom, čo miestnych rozdelila hranica. Keďže v čase otvorenia hraničného priechodu stále platil pre Ukrajincov vízový režim, prechod prakticky slúžil len dedinčanom, ktorí žili na slovenskej strane hranice. Pre tých, čo žili na ukrajinskej strane, sa fakticky otvoril až v roku 2017, keď začal platiť bezvízový režim. Starší a chudobnejší dedinčania však dodnes nemajú cestovné pasy.

Ak hovoríme o slovenskej a ukrajinskej strane dediny, môže to vzbudzovať pocit, že na jednej strane žijú Slováci a na druhej Ukrajinci. Celú dedinu – slovenskú aj ukrajinskú časť – však tvoria Maďari a Rómovia. V sčítaní obyvateľov v roku 1930 sa k maďarskej národnosti prihlásilo takmer sto percent dedinčanov.

Slemence sa stali fenoménom. Napísalo sa o nich množstvo článkov a reportáží, vznikli aj dokumentárne filmy. Mnohé z nich replikujú veľmi nepravdepodobný mýtus, že rozdelenie obce bolo výsledkom handlovania miestnych – respektíve starostu – s Rusmi. Obec, žiaľ, len stála v ceste zle zakreslenej čiary v mape s hrubou mierkou a stala sa aj obeťou nástojčivosti sovietskych úradníkov v rozhraničovacej komisii.

Zmluva o Zakarpatskej Ukrajine dávala ľuďom, ktorí sa ocitli v Sovietskom zväze, možnosť „optovať“ na československé občianstvo. Znamenalo to, že si mohli požiadať, aby sa nestali obyvateľmi Sovietskeho zväzu a ostalo im československé občianstvo. Čo, samozrejme, znamenalo nútené vysťahovanie do Československa. Táto možnosť sa však týkala len občanov československej národnosti.

V slovenských obciach, ktoré pripadli Sovietskemu zväzu, žili väčšinou Maďari. Ak nechceli ostať žiť v Sovietskom zväze, mali na výber len riskantný útek do Československa alebo do Maďarska, ktorý znamenal stratu všetkého majetku.

V čase po druhej svetovej vojne boli československí Maďari považovaní za nepriateľov štátu. Pravdepodobne toto bol dôvod akejsi ľahostajnosti československých úradov, politikov a diplomatov k osudu obyvateľov týchto obcí. Moskve v skutočnosti na záujmoch menšín vôbec nezáležalo.

Machináciou s hranicou prišlo Slovensko o mestečko Čop, dvanásť obcí, približne 14-tisíc hektárov územia a o zhruba 10-tisíc obyvateľov.

Vláda ukrajinskej zväzovej republiky pristúpila aj k premenovaniu niektorých týchto obcí. Išlo hlavne o poslovančenie – spravidla prekladom – maďarsky znejúcich názvov. Z Ašváňu sa stalo Mineraľne, z Tégľašu bola Cehlivka, zo Súrt Strumkivka, zo Slemeniec Solonci a z Batvy boli Derevci. O dva roky neskôr rovnaký krok urobilo aj Slovensko. V 90. rokoch týmto obciam vrátili pôvodné názvy. Železničná zastávka obsluhujúca Surty a Rátovce sa však dodnes volá Strumkivka.

Návrat domov

27. januára 1946 – ešte počas vytyčovacích prác – poslali obyvatelia Lekártu list československej vláde. Napísali v ňom, že v obci nežijú žiadni Rusi,  všetci sú Slováci a chcú byť súčasťou Československa. Ďalej, že severná časť obce je odrezaná od sveta. Cesty do okolitých obcí totiž pretínala hranica a most cez rieku Uh, ktorá obec rozdeľovala, bol zničený. Sťažujú sa, že nemôžu k listu pripojiť obecnú pečať, lebo je v rukách ruskej hraničnej stráže.

Obec Lekárt, dnes pomenovaná Lekárovce, je a bola skutočne obcou so slovenským obyvateľstvom. Bola však z nejakého dôvodu pričlenená k Užhorodskému okresu, a to aj napriek tomu, že okolité obce patrili k okresu Veľké Kapušany. Obec tak formálne patrila pod Podkarpatskú Rus.

Keď na mieste neexistovala žiadna hranica, ľudia to nemali dôvod riešiť, ba naopak, mohlo im vyhovovať, že do okresného mesta majú bližšie, keď spadajú pod Užhorod, než keby patrili pod Veľké Kapušany.

Chotár obce Lekárt tvoril neprirodzený výbežok územia Podkarpatska do územia Slovenska. Slučku na inak pomerne priamej hraničnej čiare. Výbežok je jasne vidieť aj na mape pripojenej k zmluve o Zakarpatskej Ukrajine.

Československá vláda volanie Lekártovčanov vypočula a do Moskvy poslala nótu so žiadosťou o pričlenenie Lekártu k Československu. 5. apríla 1946 dostal predseda vlády Zdeněk Fierlinger od sovietskeho veľvyslanca nótu o tom, že Sovietsky zväz vyhovel.

Skutočnosť, že, na rozdiel od obcí, o ktoré Slovensko prišlo, v Lekárte nežili Maďari, ale Slováci, mohla byť rozhodujúca, prečo sa československá vláda začlenením obce do Československa vôbec zaoberala. Obzvlášť po tom, čo už bola zmluva o Zakarpatskej Ukrajine uzavretá. Moskve zase mohlo vyhovovať, že sa hraničná čiara na tomto úseku „vyžehlí“ a bude sa teda ľahšie kontrolovať.

Pred publikovaním zmluvy v zbierke zákonov k nej minister zahraničných vecí Jan Masaryk pripojil poznámku: „Zmena hraníc v úseku obce Lekárt, prevedená dodatočne v prospech Československej republiky výmenou nót medzi vládami oboch štátov, nie je na mape pripojenej k zmluve vyznačená.“

Z policajnej správy o odchode ruských bezpečnostných zložiek z obce je zrejmé, že tí ešte z nej vzali, čo sa dalo.

Práve krátka skúsenosť obyvateľov Lekártu so životom v Sovietskom zväze sa mohla podpísať pod to, že vo voľbách 1946 – ktoré inak v Československu vyhrali komunisti – získala Komunistická strana v obci len dva hlasy, kým Demokratická strana 906 hlasov.

Územie, ktoré Československo, respektíve Slovensko, získalo, je na mape vyššie vyznačené modrou farbou. Pričlenenie Lekártu nakoniec poslúžilo komunistom v tom, že to, že skutočnosť, že si v tom čase bratský Sovietsky zväz odkrojil zo slovenského územia, mohli interpretovať ako výmenu územia, respektíve kompenzáciu za odstúpenie Čopu. Aj keby bol tento výklad pravdivý, stále by šlo o výrazne nevýhodnú výmenu pre Československo, respektíve Slovensko.

Z Kráľovského Chlmca cez obce Čierna a Šalamúnová do Čopu viedla kedysi dôležitá štátna cesta č. 553 (z Vranova nad Topľou do Mukačeva). Ulica v obci Čierna, ktorou táto cesta viedla, sa dodnes nazýva Čopská. Cestu tam nájdete aj dnes. Na mieste, kde ju pretína hranica, je však prekopaná. Slovensko a Ukrajina sa v roku 2007 dohodli, že na mieste spravia cestný hraničný priechod. Mal byť otvorený v roku 2011, stavebné práce sa však dodnes nezačali.

Zakarpatská oblasť dnes patrí k najmenej rozvinutým a najchudobnejším regiónom Európy. Od strednej Európy ho izolovala sovietska hranica, dnes zase schengenská, od Sovietskeho zväzu a dnes od Ukrajiny zase infraštruktúrou ťažko prekonateľný Karpatský oblúk.

Kyjevský čas je oproti slovenskému posunutý o jednu hodinu napred. Ľudia v Čope však dodnes používajú stredoeurópsky čas, ktorému hovoria „maďarský“ či „slovenský“.