Najskôr životy, potom umenie. Ako ľvivské divadlá a galérie ukrývajú pred Rusmi obrazy i utečencov

Z pivnice honosnej stavby zo začiatku 20. storočia sa ozýva radostný piskot. Skupinka detí sa jaší na roztiahnutých matracoch v temnej sále Ľvivského bábkového divadla. To sa po začiatku vojny – rovnako ako ďalšie kultúrne inštitúcie v meste – premenilo na úkryt pre utečencov mieriacich do západoukrajinskej metropoly.

Práve tu, na najnižšom poschodí mohutnej historickej budovy s hrubými múrmi, vznikol aj improvizovaný kryt, kam sa noví obyvatelia presúvajú, keď sa mestom rozoznejú sirény. Inak mrazivú predstavu teraz však prehlušuje radosť najmladších utečencov v miestnosti, kde v časoch mieru sídli experimentálna scéna.

„Na prvom poschodí je potom scéna pre najmenších a na druhom poschodí je veľká sála, kde hráme pre dospelých a rodiny,“ vysvetľuje Uljana Morozová, umelecká šéfka divadla.

„Keď vojna začala, boli sme v šoku, všetko sme schovali a čakali, čo príde. Lenže čakanie je to najhoršie, čo v takejto situácii môžete urobiť,“ pokračuje s tým, že divadlo najprv slúžilo ako zhromažďovacie miesto na pomoc vojakom, ktorí odchádzali na front. Ako však do Ľviva prichádzali ďalší a ďalší krajania z východu, bolo zrejmé, že dvere musia otvoriť aj im.

V trojposchodovej budove je asi 30 ľudí, počas noci a skorého rána, keď do mesta prichádza najviac ľudí, je to však aj dvojnásobok.

„Niekto zostane deň, niekto dva alebo tri, ideálne to pre nich však samozrejme nie je. My ich privítame a odtiaľto potom hľadajú ďalšie možnosti,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Olja, ktorá tu od prvého dňa vojny pomáha. Ukazuje nám, kde všade utečencov ubytovávajú.

Sála s vysokými zrkadlami a vitrážami na prvom poschodí patrí, rovnako ako pri bežnej prevádzke, tým najmenším – je tu teplo a tiež o poznanie väčší pokoj ako v pivnici. Na penovej podložke tu práve dvaja chlapci hrajú stolný futbal, tomu všetkému prihliada ich o niečo mladšia rovesníčka vo fialovej teplákovej súprave.

O kúsok ďalej dvojica súrodencov zaujato sleduje displej mobilu. Všade naokolo ležia plastové hračky všetkých farieb, deky a tiež predlžovačky – nevyhnutnosť, bez ktorej by rodičia len ťažko mohli riešiť, čo s nimi bude ďalej.

O niečo vyššie matrace lemujú aj studenú chodbu tretieho poschodia. Na šachovnicových dlaždiciach odpočívajú prevažne dospelí a seniori. Vedľa seba majú tašky obsahujúce všetko, čo si zo svojich domovov stihli zabaliť.

O utečencov a ich zázemie sa tu nepretržite starajú herci a zamestnanci divadla. Herečka Naďa si rozopína mikinu a na tričku nám hrdo ukazuje logo inštitúcie. „Vojna nás paralyzovala, tak tu aspoň dobrovoľníčime,“ dopĺňa ju Inessa, ktorá sa v divadle pred vojnou starala o tvorbu bábok a kulís. Teraz po nociach šije obliečky na vankúše a cez deň prezlieka postele.

„Tesne pred inváziou mala premiéru naša nová hra inšpirovaná Tangom smrti od Jurija Vynnyčuka,“ dodáva umelkyňa. Dielo ukrajinského prozaika rozpráva tragické aj komické udalosti medzivojnovej a vojnovej Haliče i súčasného Ľviva. „Je to o ľuďoch, ktorí sa snažia počas vojny prežiť. Lenže krátko po premiére sa začala skutočná vojna,“ uzatvára Inessa s ironickým úsmevom.

Už počas covidu-19 inštitúcia zažívala zložité chvíle – aby počas uzávery prežila, ponúkla divákom na kúpu online záznamy šiestich hier z ich repertoáru. Teraz je tu vojna a ponuka zostáva – zakúpením „lístka“ je možné podporiť bábkové divadlo, ktoré sa počas pár dní premenilo na útočisko na ceste do bezpečia pre utečencov z celej Ukrajiny.

Utečenci na stenách aj na matracoch

„Toto je vojna za nezávislosť a stane sa azda aj konečným riešením ukrajinskej otázky. Jasne sa ukazuje, že Ukrajinci sú neoddeliteľnou súčasťou európskej komunity,“ vysvetľuje geopolitický bloger Orest Zub. Narážame na neho, zatiaľ čo v centre Ľviva zháňame prvú rannú kávu. Keď pri vedľajšom stole v kaviarni začuje známy jazyk, zaujíma sa, odkiaľ sme dorazili. Sám mal byť práve v Prahe. Lenže Rusko zaútočilo.

„Keď prebiehal Euromajdan, anexia Krymu a začala sa vojna na Donbase, bol som v Mexiku a pamätám si, ako som to všetko sledoval online a cítil som sa strašne z toho, že nie som doma. Tušil som, čo príde, a rozhodol som sa vrátiť domov,“ opisuje svoje rozhodnutie muž, ktorý navštívil vyše 120 krajín sveta a nesie titul čestného ambasádora mesta Ľviv.

Len pár dní pred vojnou sa vrátil z Náhorného Karabachu – rozsah tamojšej deštrukcie mu vraj len pripomenul, kam situácia v jeho rodnej krajine rozhodne nesmie zájsť.

„Ruská kultúra je pre nás vzdialená asi ako tá turecká. Bližšie je nám Poľsko alebo Česko. Ľviv bol vždy turistickým centrom, pred covidom-19 sem chodievalo 2,7 milióna ľudí, čo z mesta robilo jedno z najnavštevovanejších v Európe,“ vysvetľuje. Aj preto sa teraz jeho digitálna agentúra zameriava na produkciu videí výhradne z Ukrajiny a ponúka obsah z perspektívy miestnych v angličtine, aby sa o situácii dozvedelo čo najviac ľudí po celom svete.

Po pár hodinách od nášho prvého stretnutia už s Orestom stojíme pri zadnej bránke činžiaka v centre mesta. Ukazovať ľvivskú realitu teraz považuje za svoje hlavné poslanie – aj preto každý druhý deň tvorí videoblog z miesta alebo hovorí so zahraničnými médiami. A z rovnakého dôvodu nás vedie do galérie umenia Ya Gallery.

Galériu založil v roku 2019 nezávislý ukrajinský kurátor a muzikant Pavlo Gudimov. Skopíroval tak vlastný koncept, ktorý v roku 2007 odštartoval v Kyjive a o tri roky neskôr v Dnipre. Ľvivská galéria moderného umenia, ktorá sa rozprestiera v niekoľkých obrovských miestnostiach starého bytu s vysokými stropmi, mu je však zo všetkých najbližšia – Ľviv je podľa Gudimova rajom umelcov.

Na stenách tu visia diela Jevhena Lysyka – ukrajinského scénografa a národného umelca, ktorý bol známy predovšetkým svojou prácou pre Ľvivskú operu. V Ya Gallery vystavujú jeho kresby rozdelené do štyroch tematických celkov. Jedným z nich je aj vojna – tá totiž výrazne ovplyvnila umelcovo dospievanie v 40. rokoch minulého storočia.

V jednom z rámov je vsadená aj kresba nesúca názov Utečenci. Na drevenej podlahe pod ňou leží pripravený matrac pre utečencov, ktorých sem priviedla tá aktuálna vojna. A rovnaké je to vo všetkých miestnostiach galérie, ktorá sa premenila na útočisko pre utekajúcich umelcov a ich rodiny z ďalších častí Ukrajiny. Už sa tu vystriedali ľudia z Kyjiva, Charkiva, Súm alebo Irpiňa. Nocľažníkov sa sem zmestí asi 15 a priebežne sa menia.

„Tá situácia je neuveriteľná, ale je to jednoducho dnešná realita,“ vysvetľuje Gudimov a ukazuje na historické kachľové pece, ktoré sa nachádzajú v rohu každej z miestností. „Tieto sú z Česka,“ chváli sa, „od firmy Rako, poznáte?“

Po prehliadke výstavného priestoru zaplneného posteľami a niekoľkými ľuďmi, ktorí našli možno najkrajšie útočisko v Ľvive, nás Pavlo vedie po točitom schodisku do pivnice. „Vidíte tie hrubé steny?“ ukazuje okolo a dotýka sa pritom mohutného muriva. Pivničný priestor využívajú obyvatelia galérie aj okolitých bytov v prípade útoku ako kryt.

Pozdĺž neomietnutej tehlovej steny stojí asi 25 drevených stoličiek, v chladnom kúte je schovaná jedna rozkladacia posteľ s perinami – to aby si deti mali kam ľahnúť. Na stolíku je pripravená varná kanvica, miska s ovocím a niekoľko hrnčekov. Ako kryt slúži aj Gudimovova galéria v Kyjeve. Len pred pár dňami kúsok od nej dopadla jedna z ruských striel. Galerista na dôkaz ukazuje fotky, ktoré mu z miesta poslali kolegovia.

V útrobách Ya Gallery sa však neschovávajú len ľudia utekajúci pred vojnou, útočiskom sa totiž stali aj pre umelecké diela, ktoré tu na chodbe ležia zabalené v bublinkovej fólii, pripravené na ďalší prevoz. „V Kyjive existuje asi sedem miest, kam umenie presúvame. Tu sú dve,“ vysvetľuje Pavlo.

Uchrániť umenie aj Ukrajinu

Ochrana vzácnych diel sa po začiatku ruskej invázie stala prioritou pre umelcov, kurátorov a galeristov po celej Ukrajine. Ľviv preventívne zabalil sochy a vitráže kostolov v centre mesta do ochranných materiálov a mestské bunkre zaplnili obrazy a sochy z kultúrnych inštitúcií.

Prázdnotou už niekoľko dní zívajú aj steny miestneho národného múzea. Pred útokom Putinových vojsk, paradoxne, schovali aj diela ruských umelcov – v zbierke tu majú Iliu Repina alebo Ivana Ajvazovského.

Ukrajina preventívne opatrenia zakladá na vcelku nedávnych skúsenostiach – už po anexii Krymu v roku 2014 boli desiatky umeleckých diel prevezené do ruských múzeí. Veľkú časť kultúrneho dedičstva odviezli počas druhej svetovej vojny nacistickí vojaci do Nemecka.

Záchrana umeleckých diel vždy stojí až za záchranou ľudských životov, umenie však v ukrajinskom odpore proti ruskej invázii zohráva významnú úlohu. Niektorí umelci predávajú svoje diela, aby podporili armádu. Niekto tvorí napriek bombardovaniu za oknami v snahe zachytiť realitu doby, ale väčšina umelcov vo svojej práci pokračuje z bezpečnejších častí krajiny alebo sveta.

Priestor im na to poskytuje napríklad aj Mestské umelecké centrum Ľviv. Cez plné ulice nás k nemu vedie Justyna, ktorá predtým pracovala ako kultúrna novinárka. „Tu sa každý október organizuje Ľvivský knižný veľtrh,“ ukazuje mladá žena na budovu, pri ktorej stojí dlhý rad ľudí. Ide o Ľvivský palác umenia, ktorý teraz slúži ako miesto na triedenie a vydávanie humanitárnej pomoci. V pivnici sú lieky, na prízemí jedlo a registrácia, na prvom poschodí oblečenie a hračky pre deti, na druhom poschodí veci pre bábätká.

„Ľviv nikdy neopustím. Doma mám zbierku asi 1500 kníh, tie tu jednoducho nenechám. Rusi si ich čítať nebudú,“ hovorí odhodlane Justyna. Na začiatku vojny, podobne ako všetci ostatní, nevedela, čo so sebou. Teraz pomáha zháňať potrebné veci pre tých, ktorí odišli na front, a využíva svoje kultúrne kontakty na prepájanie ľudí.

„Pamätám si, keď sa to začalo. Brat mi zabúchal na dvere izby a vykríkol: ‚Je to tu, Rusko je tu, už prešli hranice.‘ Asi pol hodiny sme fajčili cigaretu za cigaretou a ja som si hovorila, ako je toto, do p*dele, vôbec možné,“ opisuje rozčúlene začiatok ruskej invázie. Až keď si nakúpili nevyhnutné zásoby a zabalili batohy pre prípad núdze, začala pomáhať druhým.

Utlačovaná ukrajinská kultúra

Pre galériu, do ktorej nás vedie, v minulosti sama pracovala. Konala sa tu napríklad prvá queer výstava v Ľvive a uskutočnilo sa tu viacero feministických projektov. Teraz pri stoloch sedí pár sústredených umelcov, architektov a psychológov. Za plachtou v jednej z izieb sa skrýva hora matracov a vecí na spanie.

„Už pred vojnou sme z našej galérie chceli urobiť útulok pre umelcov, ktorí budú utekať do Ľviva a nebudú tu nikoho poznať, budú im chýbať kontakty a miesto, kde pracovať. Lenže keď sa vojna naozaj začala, došlo nám, že príde toľko utečencov, že musíme poskytnúť priestor pre maximum z nich. Počas dvoch týždňov sme tu mali asi 200 ľudí,“ opisuje Liana, ktorá centru šéfuje.

V prvých dňoch vojny fungovalo ako utečenecké centrum, kde ľudia našli zázemie, psychologickú aj zdravotnú pomoc. A aj keď sem naďalej každú noc priváža utečencov zo stanice, cez deň centrum funguje predovšetkým ako coworkingový priestor pre tých, ktorí chcú ďalej pracovať. „V bytoch a telocvičniach vo Ľvive bývajú desiatky a niekedy aj stovky ľudí, tam sa nedá pracovať. Aj preto sme sa rozhodli takto,“ vysvetľuje Liana.

Pri dlhom drevenom stole v zadnej časti miestnosti sedia Saša a Saša. Jedna je filmová producentka z Chersonu, ktorá bežne žije v Kyjive a pred vojnou bola vo Francúzsku. Druhá žije dlhodobo v Londýne, kde sa venuje akademickej práci. Obe sa však po začiatku konfliktu rozhodli do krajiny vrátiť.

„Vedela som, že keď zostanem vo Francúzsku, nebudem šťastná,“ rozpráva prvá z nich. „Teraz má zmysel, aby som bola tu,“ dopĺňa druhá žena, ktorá pomáha hľadať ubytovanie pre utečencov vo Ľvive.

Hlavným cieľom umeleckého centra je podporiť ukrajinských umelcov a vytvoriť medzi nimi nové spolupráce. Prejazd do centra už teraz zdobia napríklad agitačné plagáty z dielne ukrajinských ilustrátorov. Na stene vnútri galérie visí nástenka s kontaktmi a ponukami práce.

„Ukrajinská kultúra bola príliš dlho utláčaná,“ uzatvára šéfka centra –prvého priestoru v Ľvive, ktorý ponúka priestor na prácu tým, ktorí ďalej pracovať môžu. Potrebujú však na to relatívny pokoj a bezpečie, zatiaľ čo Ukrajina pokračuje v boji za svoju kultúru i budúcnosť.