Najskôr životy, potom umenie. Ako ľvivské divadlá a galérie ukrývajú pred Rusmi obrazy i utečencov
Ľviv môžeme považovať za kultúrne centrum Ukrajiny. Desiatky miestnych divadiel, galérií a múzeí však takisto otvorili svoje dvere utečencom z iných častí krajiny. Pred ruskými útokmi vo svojich útrobách schovávajú okrem krajanov aj vzácne umelecké diela – vrátane tých od známych ruských umelcov. Záchrana umenia bude vždy stáť až za ochranou ľudských životov, kultúra však v ukrajinskom boji proti ruskej invázii zohráva významnú úlohu.
Z pivnice honosnej stavby zo začiatku 20. storočia sa ozýva radostný piskot. Skupinka detí sa jaší na roztiahnutých matracoch v temnej sále Ľvivského bábkového divadla. To sa po začiatku vojny – rovnako ako ďalšie kultúrne inštitúcie v meste – premenilo na úkryt pre utečencov mieriacich do západoukrajinskej metropoly.
Práve tu, na najnižšom poschodí mohutnej historickej budovy s hrubými múrmi, vznikol aj improvizovaný kryt, kam sa noví obyvatelia presúvajú, keď sa mestom rozoznejú sirény. Inak mrazivú predstavu teraz však prehlušuje radosť najmladších utečencov v miestnosti, kde v časoch mieru sídli experimentálna scéna.
„Na prvom poschodí je potom scéna pre najmenších a na druhom poschodí je veľká sála, kde hráme pre dospelých a rodiny,“ vysvetľuje Uljana Morozová, umelecká šéfka divadla.
„Keď vojna začala, boli sme v šoku, všetko sme schovali a čakali, čo príde. Lenže čakanie je to najhoršie, čo v takejto situácii môžete urobiť,“ pokračuje s tým, že divadlo najprv slúžilo ako zhromažďovacie miesto na pomoc vojakom, ktorí odchádzali na front. Ako však do Ľviva prichádzali ďalší a ďalší krajania z východu, bolo zrejmé, že dvere musia otvoriť aj im.
V trojposchodovej budove je asi 30 ľudí, počas noci a skorého rána, keď do mesta prichádza najviac ľudí, je to však aj dvojnásobok.
„Niekto zostane deň, niekto dva alebo tri, ideálne to pre nich však samozrejme nie je. My ich privítame a odtiaľto potom hľadajú ďalšie možnosti,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Olja, ktorá tu od prvého dňa vojny pomáha. Ukazuje nám, kde všade utečencov ubytovávajú.
Sála s vysokými zrkadlami a vitrážami na prvom poschodí patrí, rovnako ako pri bežnej prevádzke, tým najmenším – je tu teplo a tiež o poznanie väčší pokoj ako v pivnici. Na penovej podložke tu práve dvaja chlapci hrajú stolný futbal, tomu všetkému prihliada ich o niečo mladšia rovesníčka vo fialovej teplákovej
