Denník N

Máme nárok cítiť sa zle, aj keď vojna nie je u nás. Potláčanie úzkosti z nás môže spraviť cynikov, hovorí psychologička

Psychologička Kamila Urban. Zdroj – archív K. U.
Psychologička Kamila Urban. Zdroj – archív K. U.

Kamila Urban z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV spolupracuje na dlhodobom prieskume Ako sa máte, Slovensko. V rozhovore vysvetľuje, či sa teraz máme podobne ako počas lockdownov, na čo si dať pozor pri dobrovoľníckej práci a ako je to s frázou „nemám sa na čo sťažovať“.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • aké psychosomatické príznaky prináša duševná nepohoda;
  • aké signály, že naši blízki nezvládajú úzkosť z vojny, by sme si mali všímať;
  • čo robiť, aby sa nám neminul súcit;
  • čo je zdravá hranica medzi informovanosťou a zahltením tragickými správami.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. Úspešných slovenských vedcov môžete do 4. mája 2022 nominovať tu

Prieskum, ktorý mapuje postoje Slovákov počas pandémie a najnovšie aj vojny na Ukrajine, sa volá Ako sa máte, Slovensko? Ako sa teda máme?

Dosť zle. Keď som spracovávala dáta spred Vianoc, hovorila som si, že to vyzerá super. Všetky naše negatívne pocity klesali a vyzeralo to, že sa dostávame viac do pohody. No keď sme na druhý deň po ruskom napadnutí Ukrajiny zozbierali nové dáta, všetky depresívne pocity, strachy a obavy v nich zase vyskočili.

Prvý týždeň vojny malo depresívne pocity až 30 percent opýtaných Slovákov. Podobá sa to na situáciu počas lockdownov?

Na depresívne pocity a stres sme sa respondentov pýtali už v októbri 2020, čiže počas vrcholu druhej vlny pandémie. Vtedy zažívalo veľmi často depresívne pocity až 34 percent opýtaných. Odvtedy to mierne klesalo až doteraz, keď sme sa priblížili k tým najhorším obdobiam, aké sme tu mali.

Ostatné dva roky sa zaužívalo, že k odpovedi „mám sa dobre“ dodávame formulku „v rámci možností“. Podľa štatistík plnil slovenské psychiatrické ambulancie už covid. Aký bude mať na nás vplyv dlhodobý pocit neistoty a kríz?

Vojnu a pandémiu dávajú do spojitosti odborníci po celom svete. Vyhliadky pritom nie sú veľmi dobré, čo vidíme aj z nášho prieskumu. Väčšina respondentov si myslí, že sa ich duševný stav za ostatné dva roky zhoršil. Iba sedem percent uvádza nejaké zlepšenie.

Psychická nepohoda sa neprejavuje len smútkom, ale aj psychosomatickými príznakmi, napríklad nespavosťou. Na čo sa ľudia za posledné dva roky najčastejšie sťažujú?

Najmä na nespavosť a časté sú aj problémy s jedením. Či už je to nechutenstvo, alebo veľké prejedanie. S tým sa spája aj nadmerné pitie alkoholu, keď ľudia začnú menej jesť, no piť viac alkoholu. Alebo začnú psychickú nepohodu riešiť pohárom vína.

S psychickou nepohodou sa spája aj viac pitia alkoholu. Ilustračné foto – TASR

Vieme rozoznať aj ďalšie príznaky, s ktorými ľudia svoj psychický stav väčšinou nespájajú. Sú to napríklad problémy s krvným tlakom, žalúdočné nevoľnosti či problémy s vymočovaním. Z psychických ťažkostí je to napríklad roztržitosť či zvýšené obavy, ktoré nie sú spojené s ničím konkrétnym. Zrazu len máme pocit, že už nikdy nebude lepšie.

Čoraz častejšie sa stretávam s názorom, že dobré časy sa už skončili. Naši susedia sa bránia vojnovej agresii, stále je tu covid a nič nám neodpúšťa ani klimatická kríza. Ako v takejto situácii držať čierne myšlienky pod kontrolou?

Ak ľudia hovoria, že nebude lepšie, je to jeden zo zdravších spôsobov, ktorým sa snažia so situáciou vyrovnať. Za posledné roky sa objavil covid, mali sme niekoľko veľkých lockdownov, zomierali nám blízki a teraz sa začala vojna na Ukrajine. Tieto emócie môžu byť také silné, že ich ľudia môžu aj úplne vytesniť do nevedomia. Jednoducho sa tvária, že sú v pohode a nijako ich to neovplyvňuje. Lenže takí ľudia sú na tom z psychologického pohľadu ešte horšie, keďže tie emócie nemôžu spracovať. U nich sa často môžu prejaviť aj tie somatické ťažkosti.

Keď si svoje emócie, naopak, uvedomujeme, tak síce máme pocit, že nám je horšie, ale máme šancu zdravo to spracovať, nájsť si v niečom radosť a fungovať ďalej.

Zatiaľ sa rozprávame o tom, ako sa máme my. Ale my sme nemuseli utekať z domovov, nestretli sme sa s násilím a nestratili sme vo vojne blízkych. Máme vlastne nárok na depresívne pocity?

Máme nárok na všetky emócie, ktoré zažívame. Najdôležitejšie je, aby sme si ich všetky uvedomili a prijali ich ako súčasť svojho prežívania. Ak to neurobíme, tak ich začneme vytesňovať, no nezbavíme sa ich. Zvnútra potom môžu nenápadne ovplyvňovať náš život k horšiemu. Len tým, keď si priznáme, že sa cítime neisto, máme strach o život svojej rodiny alebo cítime vinu za radosť, zatiaľ čo niekto sa má hrozne, odbúrame časť úzkosti.

Máme nárok na všetky emócie, ktoré zažívame, hovorí psychologička Kamila Urban. Zdroj – archív K. U.

Z psychologického hľadiska je úplne normálne, že sa bojíme o seba a zároveň súcitíme s ľuďmi, ktorí sú na tom horšie. Ak si budeme hovoriť, že na takéto pocity nemáme nárok, a budeme sa za ne hanbiť, môže nás to zahltiť a môže to prejsť až do hlbokej klinickej depresie, keď máme pocit, že už nič nemá zmysel. Hrozí aj vznik takzvanej „zástupnej traumy“. Tá môže spôsobiť, že už nebudeme schopní byť k utečencom takí empatickí, stanú sa z nás cynici. A s cynizmom sa ďalej už pracuje veľmi ťažko.

Skok od súcitu k cynizmu mi pripadá veľmi rýchly.

Zástupnú traumu výskumy často spájajú s pomáhajúcimi profesiami. Tam sa zo dňa na deň zaradilo veľa ľudí, ktorí začali dobrovoľne pomáhať. Ľuďom to pomáha vyrovnať sa so situáciou, no treba myslieť aj na to, že je veľmi ťažké dlhodobo spracovať silné emócie, ktoré sa k takejto práci viažu. Keďže väčšina dobrovoľníkov na to nie je trénovaná, často nevedia, ako odhadnúť, koľko psychohygieny potrebujú.

Takže ich časom emócie ľudí, ktorí potrebujú pomoc, úplne prevalcujú. Jediné, čo im zostáva, je disociovať sa od nich a jedným z mechanizmov disociácie je cynizmus. Aj keď sme v pomyselnej prvej línii pomoci, nesmieme zabúdať na seba a robiť veci, ktoré nám spôsobujú radosť. V tomto sú super najmä záľuby, šport, zdravá strava či rozhovor s priateľmi. Lebo len keď sme v pohode, môžeme pomáhať iným a nevyhorieť pri tom do cynizmu.

Ohrozuje náš súcit aj to, ak bude utečenecká kríza dlhodobo zasahovať do nášho pohodlia?

Je to dosť možné. Kolegyňa Barbara Lášticová práve spustila výskum, v ktorom bude skúmať, ako ľudia pomáhali na začiatku a ako sa to vyvíjalo ďalej. Chce sledovať, aké druhy pomoci majú šancu pretrvať u akého typu ľudí. Pretože my vieme, že väčšina ľudí časom prestane pomáhať. Zahltí nás to a nebudeme sa už chcieť vojnou toľko zaoberať. Ale keď zistíme, čo má šancu pretrvať, môžeme nastaviť mechanizmy tak, aby sme u viacerých ľudí dlhšie podporovali empatiu a ochotu pomôcť.

Ak ste utečencom a utečenkám z Ukrajiny ponúkli akúkoľvek formu pomoci, aj keď išlo iba o maličkosť, napríklad zdieľanie príspevku na sociálnych sieťach alebo malý finančný dar, zapojte sa do výskumu SAV. Dotazník nájdete tu.

V rozhovoroch v MHD už zaznieva, že nám prekáža, ako sa mení každodenná realita. Napríklad klasické reči o „ukradnutej práci“. Čo s tým?

Za týmito vecami sú vždy nejaké predsudky postavené na tom, že nemáme o tej skupine ľudí dostatočné vedomosti. Spôsobujú to aj politici, ktorí podporujú reči, že nás táto skupina môže ohroziť. To sme videli už pred rokmi pri prvej imigrantskej kríze. Na Slovensku bol veľký strach z toho, že nám migranti zoberú kresťanské hodnoty alebo že sem príde lacná pracovná sila, ktorá nám zoberie prácu. Tieto obavy však postupne klesajú, keďže ľudia zistili, že to tak nie je.

Pri práci s predsudkami je dobré komunikovať jasne, jednoducho a tak, aby ľudia nemali strach z neznámeho. Keď sa nebudú báť, nebudú šíriť takéto správanie ďalej.

Zástupnú traumu, ktorú ste spomínali, môže spustiť aj neustále sledovanie vojnového spravodajstva, takzvaný „doom scrolling“. Čo je zdravá hranica medzi informovanosťou a zahltením tragickými správami?

Je úplne pochopiteľné, že keď sa vojnový konflikt začal, snažili sme sa porozumieť jeho následkom a vyrovnať sa s tým. Vtedy nám ten doom scrolling pomáhal nájsť informácie a zmierniť úzkosť a strach.

Zničený panelák v okrajovej štvrti Kyjiva. Foto N – Vladimír Šimíček

Ale keď začne byť sledovanie informácií o vojne obsesívne, môže to opäť viesť k zahlteniu. Preto je veľmi dôležité vedome si stanoviť denný čas, keď si človek prečíta, čo sa stalo. A dobre vybrať informačný zdroj, z ktorého to budem sledovať. Ak napríklad viem, že na Denníku N nachádzam spoľahlivé informácie, tak si denne vyčlením povedzme pol hodiny, keď si prečítam vojnové spravodajstvo. Ale potom už nebudem ďalej pozerať Facebook, aby som na to nemusela myslieť nonstop.

Stratu kontroly sme pociťovali už počas pandémie a ani teraz nevieme ovplyvniť situáciu okolo seba. Kde všade môžeme hľadať zdravú mieru kontroly nad životom?

Keď sa deje niečo mimo našej kontroly, ako vojna alebo covid, musíme si nájsť niečo, čo ovplyvniť vieme. Napríklad lepšie nastavenie denného harmonogramu či pravidelných rituálov, ktoré nám poskytujú bezpečie. Na týchto situáciách je najhoršie práve to, že pocit bezpečia strácame. Každá aktivita, ktorá nám ho navodí, je dobrá.

Jedným zo spôsobov, ako získať nad situáciou kontrolu, je spomínané dobrovoľníčenie. Nemôžem síce ovplyvniť, čo robia ruskí vojaci, ale aspoň môžem pomôcť ľuďom, ktorí pred nimi utekajú. Len pri tom netreba zabúdať na seba.

Na vojnu reagujeme rôzne – niekto ju poprie, niekto si robí zásoby jedla na mesiace dopredu. Aké signály, že naši blízki nezvládajú úzkosť z vojny, by sme si mali všímať?

Presne tie isté ako u seba. Mám zvýšené obavy? Bojím sa o seba, o ostatných? Pociťujem nešpecifickú úzkosť a strach z čohokoľvek, čo môže prísť? Zhoršil sa mi spánok, strava, bolí ma viac hlava, chrbát či brucho? Všetky tieto prejavy môžeme sčasti sledovať aj u blízkych.

Počet ľudí, ktorí užívajú lieky na spanie, sa podľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne počas pandémie zdvojnásobil. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Napríklad keď sa bude vaše dieťa pýtať, či ste v bezpečí, tak viete, že má pocit úzkosti z toho, že sa necíti chránené. Čím sú deti menšie, tým viac môžu vyžadovať až obsesívnu rutinu. Vtedy sa treba s dieťaťom rozprávať o tom, čo prežíva, vysvetliť mu, čo sa deje, a upokojiť jeho emócie. Aby rozumelo, že rodičia sa oň postarajú.

U starších ľudí môžeme sledovať napríklad obavy o budúcnosť typu „ja som si život už prežila, ale čo vaša budúcnosť“. To je tiež signál, že človek má pocity strachu či bezmocnosti a treba sa s ním porozprávať. Prípadne mu pomôcť sústrediť sa na niečo pozitívne.

Vráťme sa k vášmu prieskumu. Vyšlo z neho, že z pandémie majú väčšie obavy mladí ľudia. Podobné to bolo aj pri vojne. Prečo?

Od prvého zberu dát sa nám ukazuje, že čím sú ľudia mladší, tým viac depresívnych pocitov zažívajú. No pri situácii s vojnou mali vysoké obavy ľudia v každom veku. Rozdiel bol v tom, ako dokázali mladší a starší spracovať emócie, ktoré sa s vojnou spájali. Mladší respondenti majú napríklad väčší kontakt so sociálnymi sieťami. Takže ich viac ohrozuje aj spomenutý doom scrolling (trávenie nadmerného množstva času na obrazovke digitálnych zariadení venovaného absorpcii negatívnych správ – pozn. red.), ktorý zvyšuje úzkosť a depresívne pocity.

Existujú paralely medzi ľuďmi, ktorí sa nebáli pandémie, a ľuďmi, ktorí neberú vážne vojnu?

Žiaľ áno. Napríklad sme zisťovali, aký je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa dali a nedali zaočkovať. Ukázalo sa, že tí, čo sa dali zaočkovať, mali vyššie obavy z vojny na Ukrajine ako tí, ktorí sa zaočkovať nedali. No pri obavách z príchodu utečencov to bolo presne naopak. Väčšie obavy z príchodu utečencov na Slovensko mali ľudia, ktorí sa nedali zaočkovať.

Ukazuje sa aj to, že ľudia, ktorí sú orientovaní skôr k západnej Európe, majú vyššie obavy spojené s vojnou a zažívajú viac depresívnych pocitov než ľudia orientovaní viac na východ. Takže vidíme, že všetko je veľmi úzko prepojené.

Čo to znamená?

Sčasti ide o to, že ľudia zvyknú preberať komunikáciu politických strán, ktoré volia. Ak nás nejaká politická strana varuje, že nám utečenci budú brať prácu, tak ich voliči budú tieto názory preberať a posúvať ďalej. Ukazuje sa nám veľmi úzke spojenie medzi predsudkami, spoločenskou situáciou a tým, ako vnímame ohrozenie z rôznych skupín ľudí.

Ako na naše strachy vplývajú vzťahy? Sú depresiou a úzkosťou ohrozenejší ľudia s rodinou, o ktorú sa boja, alebo tí, ktorí ju nemajú?

Prekvapivo sa nám v ostatnom výskume neukázal rozdiel medzi týmito dvoma skupinami. Rozdiel je v tom, či vnímame svoje celkové medziľudské vzťahy ako blízke. Len čo cítime, že máme ľudí, na ktorých sa môžeme vo svojich životoch obrátiť, oveľa lepšie zvládame takéto záťažové situácie a máme menej depresívnych pocitov.

Ako očakávate, že sa bude Slovensko mať v nasledujúcich mesiacoch?

Sama som na to veľmi zvedavá. Veľmi to závisí od toho, ako sa postavíme k utečencom a ako to budú komunikovať napríklad politici. Či s obavami alebo tak, že ich príchod je pre našu spoločnosť prínosom. Zaváži aj to, ako sa bude ďalej vyvíjať situácia s pandémiou, ktorá stále spôsobuje strach.

Kamila Urban

Je psychologička. Pôsobí v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV a na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej. Výskumne sa zaoberá najmä vývinovou psychológiou, metakogníciou a autoregulovaným učením. V súkromnej psychologickej praxi sa venuje deťom a rodinám. Spolupodieľa sa na dlhodobom zbere dát v rámci prieskumu Ako sa máte, Slovensko?, ktorý iniciuje prieskumná spoločnosť MNFORCE, komunikačná agentúra Seesame v spolupráci so Sociologickým ústavom SAV, v. v. i., a Ústavom výskumu sociálnej komunikácie SAV. Zameraný je na mapovanie postoje Slovákov počas pandémie a vojny.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Duševné zdravie

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Koronavírus

    Rozhovory

    Vedecký podcast N2

    Vojna na Ukrajine

    Veda, Zdravie

    Teraz najčítanejšie