Požičané miesta
Ak túto planétu zakrátko nerozdriapeme v zuboch na márne kúsky, ešte si po našom odchode istotne poradí.
Dostal som poštou drobučký trojstoročný úlomok skla zo Sklenej huty a zavalil ma ako balvan. Priamo na hruď. Tá ťarcha času! A spomenul som si, ako sme hľadali stopy mlyna, ktorý kedysi stál v lese nad Prekážkou. Objavili sme ho celkom náhodou na mape habsburskej monarchie z roku 1839; malé ozubené koliesko nečakane hlboko v horách, ďaleko od cesty. Nenašli sme však nič, len les, les a predstavy. Dobré rovné miesto, ktoré by mlynu veľmi pristalo. A ešte úzky potok, ktorý múdro mlčal, hoci si to všetko, mlyn, jeho život i jeho zánik, isto dobre pamätal.
Vzrušila nás táto neprítomnosť mlyna. Jeho neexistencia. Uvideli sme v nej akúsi nádej. Hovorili sme si, že raz aj my odtiaľto nadobro zmizneme, zmyje nás voda, zarastieme lesom, na našej smrti vybuchne iný život a my budeme jeho podkladom.
