Putinova vojna zničí Rusko

Autorka je americko-ruská politologička

Pochmúrny sovietsky vtip je dnes na Ukrajine zrejme až príliš pravdivý. Francúz hovorí: „Do práce chodím autobusom, ale keď cestujem po Európe, používam svoj Peugeot.“ Rus odpovedá: „Aj my máme úžasný systém verejnej dopravy, ale keď ideme do Európy, používame tank.“

Tento vtip sa objavil v roku 1956, keď Nikita Chruščov nariadil vyslať tanky do Budapešti, aby potlačili protisovietsku maďarskú revolúciu, a znova sa objavil v roku 1968, keď Leonid Brežnev poslal tanky do Československa, aby potlačili pražskú jar. Ale v roku 1989, keď sa Michail Gorbačov rozhodol neposlať do Nemecka ani ďalšie tanky, ani pešiakov, ktorí by zachraňovali Berlínsky múr, sa zdalo, že tento vtip sa stane minulosťou. Ak nám však prezident Vladimir Putin niečo ukázal, je to skutočnosť, že nemôžeme veriť súčasnosti a že všetko, na čom záleží budúcnosť Ruska, je jeho minulosť.

Boj o záchranu Ruska

Pre Putina je najdôležitejšia minulosť, ktorú vyzdvihoval aj spisovateľ, disident a nositeľ Nobelovej ceny Alexandr Solženicyn. Ide o čas, keď boli slovanské národy zjednotené v pravoslávnom kresťanskom kráľovstve Kyjevskej Rusi. Kyjev tvoril jeho srdce, vďaka čomu sa Ukrajina stala ústredným bodom Putinovej panslovanskej vízie.

Ale pre Putina je vojna na Ukrajine aj otázkou zachovania Ruska, nielen jeho rozširovania. Ako nedávno objasnil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ruskí lídri veria, že ich krajina sa ocitla „v boji na život a na smrť o existenciu na geopolitickej mape sveta“. Tento svetonázor odráža Putinovu dlhodobú posadnutosť dielami iných ruských emigrantských filozofov, akými boli Ivan Iľjin a Nikolaj Berďajev, ktorí opisovali boj o eurázijskú (ruskú) dušu proti atlanticistom (Západu), ktorí by ju zničili.

Zdá sa však, že Putin a jeho neoeurázijci veria, že kľúčom k víťazstvu je vytvorenie režimu, ktorý títo antiboľševickí filozofi najviac nenávidia: k režimu riadenému bezpečnostnými silami. Policajný štát by naplnil víziu ďalšieho z Putinových hrdinov, keď sa šéf KGB Jurij Andropov zmenil na sovietskeho generálneho tajomníka.

V rokoch 1956 aj 1968 bol Andropov hlavným zástancom vyslania tankov. Veril, že rozdrvenie odporu proti sovietskej nadvláde bolo nevyhnutné, aby sa zabránilo zničeniu ZSSR rukami NATO a CIA. Je to takmer rovnaká logika, aká sa dnes uplatňuje na Ukrajine – ak sa to dá nazvať logikou. Dnes sa zdá, že boj o „záchranu Ruska“ je len výplodom horlivej fantázie jedného muža.

Asi im to nenapadlo

Existuje dobrý dôvod domnievať sa, že ani najvyšší ruskí predstavitelia nemali vo vojne na Ukrajine veľké slovo. Lavrov verejnosti predkladá protichodné vysvetlenia i ciele. Šéfka ruskej centrálnej banky Elvira Nabiullinová sa krátko po invázii pokúsila odstúpiť, ale Putin to odmietol.

Pokiaľ ide o ruskú Federálnu bezpečnostnú službu, za to, že Putinovi dodalo ukrajinský príbeh, ktorý chcel počuť, je, zdá sa, zodpovedné oddelenie operačných informácií FSB: slovanskí bratia sú pripravení oslobodiť Ukrajinu od nacistických kolaborantov a západných bábok riadiacich ich vládu. Pravdepodobne im nikdy nezišlo na um, že Putin na základe týchto informácií nariadi inváziu na Ukrajinu – krok, ktorý je zjavne v rozpore so záujmami Ruska. Ale urobil to a v dôsledku zlyhania operácie údajne prišlo o prácu približne tisíc zamestnancov.

Tieto výpovede presahujú rámec FSB a zasiahli aj armádu, ktorá, ako sa zdá, bola tiež držaná väčšinou v nevedomosti o tom, či, kedy a prečo dôjde k invázii. Minister obrany Sergej Šojgu – najdlhšie slúžiaci člen vlády – do značnej miery zmizol z očí verejnosti, čo podnietilo špekulácie, že Putin mohol naplánovať vojnu so svojimi bývalými kolegami z KGB a nie s velením armády.

Štyri scenáre

Akokoľvek sa to začalo, vojna sa pravdepodobne skončí jedným zo štyroch spôsobov. Po prvé, Rusko by mohlo prevziať kontrolu nad časťou Ukrajiny alebo nad celou Ukrajinou, no len nakrátko. Boj ruskej armády o získanie kontroly nad ukrajinskými mestami a udržanie kontroly nad jediným veľkým mestom, ktoré dobyla, silne naznačuje, že nedokáže udržať dlhodobú okupáciu. Na myseľ mi prichádza katastrofálna sovietska vojna v Afganistane, ktorá urýchlila rozpad ZSSR.

V druhom scenári bude Ukrajina súhlasiť s uznaním Krymu, Donecka a Luhanska za ruské územia, čo umožní kremeľskej propagandistickej mašinérii chrliť príbehy o „oslobodených“ Ukrajincoch. Ale aj keby Putinov režim vyhlasoval víťazstvo, Rusko by zostalo globálnym vyvrheľom s ekonomikou permanentne poznamenanou sankciami, opustenou stovkami globálnych spoločností a čoraz viac bez mladých ľudí.

V treťom scenári čoraz frustrovanejší Putin použije na Ukrajine taktické jadrové zbrane. Ako nedávno varoval bývalý prezident Dmitrij Medvedev, ktorý je dnes podpredsedom ruskej bezpečnostnej rady, Rusko je pripravené zasiahnuť aj proti nepriateľovi, ktorý použil iba konvenčné zbrane. Kremeľská propaganda by to určite prezentovala ako víťazstvo a s najväčšou pravdepodobnosťou by uvádzala americké bombardovanie Hirošimy a Nagasaki v roku 1945 ako precedens, keď použitie jadrových zbraní ukončilo vojnu – aj ako dôkaz, že akákoľvek západná kritika by bola pokrytectvom.

V poslednom scenári sa americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi splní jeho želanie: Putin bude odstavený od moci. Vzhľadom na to, že Rusko nemá tradíciu vojenských prevratov, je to však veľmi nepravdepodobné. Aj keby sa to stalo, systém, ktorý Putin vytvoril podporovaný kohortou bývalých kolegov z KGB a iných bezpečnostných grázlov – silovikov, ktorých pripravoval už dve desaťročia, by zostal na svojom mieste. Kým zahraničné avantúry by sa mohli zmierniť, Rusi by zostali izolovaní a utláčaní. Koniec koncov, FSB možno neverila, že vojna sa naozaj začne, ale nakoniec netrpezlivo využila Putinovu „špeciálnu vojenskú operáciu“ ako príležitosť na zavedenie reštriktívnych opatrení a získanie plnej kontroly nad spoločnosťou.

Zrejmý výsledok

Útokom na inú európsku krajinu Putin prekročil hranicu nakreslenú po 2. svetovej vojne – a zmenil svet. Ale zmenil aj Rusko z fungujúcej autokracie na stalinskú diktatúru, na krajinu charakterizovanú násilnými represiami, nevyspytateľnou svojvôľou a masívnym únikom mozgov. Kým osud Ukrajiny, Európy a zvyšku sveta po zastavení bojov bude otázny, výsledok pre Rusko je až príliš zrejmý: budúcnosť temná ako jeho najtemnejšia minulosť.

© Project Syndicate