Autorka knihy Novinárky Linda Bartošová svojim rovesníčkam: Buďte trpezlivé, keď to na začiatku nejde

Moderátorka ČT24 Linda Bartošová pôvodne dostala ponuku napísať knihu o svojich skúsenostiach s prácou v médiách. Nakoniec radšej knižne vydala deväť rozhovorov s českými novinárkami z rôznych mediálnych prostredí a generácií.

V rozhovore hovorí:

• v čom sa líši štart kariéry mladých novinárok a novinárok, ktoré začínali v 90. rokoch;
• ako sa zmenil prístup k sexuálnemu obťažovaniu v redakciách;
• prečo v Česku chýba stredná generácia novinárov a aké to má dosahy na novú generáciu;
• ako sa líšili reakcie okolia, keď sa ako 28-ročná rozhodla pre polročnú pracovnú pauzu.

Rozhovory otvorili viacero tém, ktoré súviseli s generačnými rozdielmi medzi staršími a mladšími novinárkami. Jedným výrazným rozdielom bol štart kariéry novinárok z 90. rokov a novinárok z generácie tzv. mileniálov. Sú začiatky tých mladších v niečom ťažšie?

Nechcem súdiť, či boli ťažšie alebo nie. V 90. rokoch to bola väčšia džungľa. Na druhej strane vtedy neboli sociálne siete, čo je iné bojové pole. Hlavne pri mladých novinárkach majú niektorí ľudia pocit, že sa môžu vyjadrovať k tomu ako vyzerajú, aké majú vzťahy a či majú alebo nemajú deti. Predtým bolo ťažšie, aby sa k nim tieto „názory” dostali, aj keď vtedy viac zažívali nepríjemnosti na vlastnej koži. Napríklad Daniela Drtinová hovorila o nevhodných poznámkach a pozvánkach na kávu v poslaneckej snemovni.

Teraz, keď spravíte rozhovor, ktorý sa niekomu nepáči, príde vám mail, že ste buď frigidná, alebo pôsobíte ako ľahká deva, prípadne vás pošlú do kuchyne. Netvrdím, že sa to mužom nestáva, tiež dostávajú nenávistné správy. Ale myslím si, že málokto mieri na ich vzhľad, alebo na to ako vedú svoje životy a či sú ženatí.

Sociálne siete nás mladých nútia budovať si značku od začiatku kariéry. Máme potom fear of missing out (strach z premeškania dôležitej príležitosti, alebo informácie, pozn. redakcie) keď to nerobíme a vidíme kolegov, ktorí sa na sociálnych sieťach prezentujú. Neistota a pocit nedostatočnosti pramenia aj zo sociálnych sietí.

Nie sú aj pre to staršie novinárky sebavedomejšie, pretože sa ku ním nenávistné reakcie v začiatkoch kariéry nedostali?

To je jedna vec. Druhá je, že sú jednoducho staršie. Vekom všetci získavame skúsenosti a obrníme sa. Keď s moderátorkou Českej televízie Svetlanou Witowskou preberám v súkromí, že ma tie veci veľmi zasahujú a dotýkajú sa ma, mávne rukou a povie, že mám na to kašľať. Ale mne to nie je jedno a mám pocit, že tento prístup do seba len tak nenalejem. Je to rokmi a rokmi skúseností.

Rozhovory otvárajú aj tému imposter syndrómu, keď sa ľudia cítia v zamestnaní ako „podvodníci” a boja sa, že ich nadriadení prídu na to, že sú neschopní. Keď ste sa naň pýtali redaktorky DVTV Daniely Drtinovej, vravela, že ho nikdy nemala na rozdiel od mladých redaktoriek z Respektu. Odráža sa aj tento syndróm v tom, aký rozdielny štart kariéry mali staršie a mladšie novinárky?

Myslím si, že je to aj tým, že v 90. rokoch všetko vznikalo úplne nové. Všetci boli rovnako mladí a neskúsení, rodila sa nová realita, zákony a nová krajina. Všetci šli do toho hlavou a boli na rovnakej štartovacej čiare. To sa týkalo aj médií. Nemali sa až tak s kým porovnávať. Tá doba bola divoká a aj pekná v tom, že všetci boli na tom rovnako. Ale aj pri tejto situácii chýba jedna generácia novinárov medzi našou generáciou, ktorá má 25 až 30, a generáciou novinárov z 90. rokov.

Šéfujú nám hviezdy a je veľmi ťažké sa s tým vyrovnať, pretože logicky sú úplne inde v živote a v skúsenostiach. Cítime sa malí a vystrašení, lebo oproti nim malí sme. Je logické, že sa tak cítime, pretože máme o dvadsať rokov menej.

View this post on Instagram

A post shared by linda bartošová (@lindabartosova)

Nehrozí, že bude chýbať aj súčasná úplne najmladšia generácia? Veľa mladých ľudí nezažilo počas stáží poriadne život v redakcii pre pandémiu, teraz zúri vojna. Nedostatok kontaktu s prostredím odradil niektorých mojich spolužiakov od práce novinára. 

Priala by som si, aby to tak nebolo. Musíme sa ale pozrieť aj na druhú stranu. Dejú sa veci, pri ktorých je skvelé novinársky byť, a človek môže pri nich nazbierať skvelé skúsenosti. Dva roky sme tu mali svetovú pandémiu a teraz máme vojnu. Sú to hrozné veci, náročné na psychiku, ale novinársky sú veľmi cenné. Je to šanca, ako sa naučiť pracovať na väčších témach. Toto by mohlo ľudí k novinárčine priťahovať.

V knihe sa často spomína, že realita žien novinárok sa stále líši od mužskej; často znie, že si novinárky museli vydobyť svoju pozíciu, alebo museli niekomu dokázať, že nie sú len „tie pekné.” Museli ste aj vy v televízii dokazovať, že nie ste len dievča, ktoré sa umiestnilo na Miss? 

Všeobecne v novinárskom prostredí som to tak mala. Pokiaľ vynecháme moderovanie spravodajských relácií a súkromné stanice, kde to o novinárčine veľmi nie je, bol tam precedens dievčaťa zo šoubiznisu a istá nedôvera tam panovala. Nikomu to nezazlievam a čím som staršia, tým viac to chápem. Bolo to skôr o tom, že som sa musela pretlačiť a dať najavo, že to s prácou myslím vážne a nejde mi o to, aby som len bola na obrazovke. O to mi skutočne nešlo. Svet je zložitý a chaotický, všetci potrebujeme svoje myšlienkové krabičky, do ktorých si zaraďujeme ľudí. A ja to tiež občas robím.

Prečo musia ženy niekomu dokazovať, že sú schopné a inteligentné? Mladí muži, ktorí začínajú s novinárčinou, sa nesnažia obliekať čo najfádnejšie, alebo sa strihať nakrátko, aby mali respondenti aj kolegovia pocit, že sú schopní a myslia to s prácou vážne. 

Je to hlboko zakorenený patriarchát, plus aj to, ako funguje spoločnosť mimo média. Korene spoločnosti, ako sú vychovávaní chlapci a vychovávané dievčatá, sú tu storočia. Muž nemusí byť „ten pekný.” Stačí, keď má charizmu, moc a peniaze, ale hlavný kapitál ženy je krása. Samozrejme, že sa to mení a posúva, veľa rodín už takto nevychováva svoje deti. V kultúre, v ktorej som ale vyrastala ja, bol stále predpoklad toho, že krásna žena to v živote vyhrala. Aj preto, keď mi v nákupnom centre ponúkli ísť do Miss, prebudil sa vo mne ako v 18-ročnom dievčati pocit, že toto je možno moja jediná šanca niečo dosiahnuť.

A ako to vnímate dnes?

Dnes to vnímam úplne inak. Ak však človek vyrastá v tom, že ako krásna žena to bude mať jednoduchšie, až spätne premýšľa o tom, aké nároky spoločnosť kladie na ženy. Keď vám v osemnástich niekto povie, že ste krásna, máte pocit, že sa niečo stane. Možno by ste ten istý pocit mali, keby vám povedali, že ste šikovná a inteligentná, ale to vám povie málokto. Nehovorím, že aj muži nemajú svoje boje, na nich sú tiež vytvárané tlaky, ale keď hovoríme o tých ženských, vzhľad tam zohráva veľkú úlohu. Mnohé z nás si odnášajú traumy z rečí ako: „Keď budeš vyzerať tak a tak, nikto si ťa nevezme,” alebo keď nám niekto vraví, aby sme schudli, alebo pribrali. Ak to chceme zmeniť, mali by sme na to reagovať a ohradzovať sa, a vymedzovať sa voči tomu slušne, jasne, vecne a asertívne. Stojí za to nenechať sa.

Narážky alebo urážky sa často týkajú aj nízkeho veku. Stretli ste sa aj vy s tým, že ešte nemáte dostatočný vek na to, aby ste niečomu rozumeli, alebo sa k niečomu vyjadrovali?

Nedávno som od kolegu moderátora Českej televízie počula, že ešte nemám vo svojom veku právo vyjadrovať sa k určitým veciam. Myslel práve témy sexizmu a feminizmu, a duševného zdravia, ktoré sú mi blízke. Ja si to nemyslím. Spoločnosť potrebuje čo najrôznejšie názory a postoje ako mladých, tak ľudí z iných generácií. Neexistuje žiadna hranica, na ktorú sa musíte dostať, aby ste mohli začať hovoriť.

Keď sme pri generačných rozdieloch, pri rozhovoroch s novinárkami v rôznom veku bolo vidieť veľké rozdiely vo vnímaní sexuálneho obťažovania a narážok. Staršie novinárky vraveli, že si to vyriešili samy. Nespôsobilo ale práve ich mlčanie to, že neskôr si to tí istí ľudia dovolili k ich mladším kolegyniam?

Toto je vec, ktorú vôbec nechcem súdiť, pretože ich realita bola iná. Všetci operujeme s tým, čo máme v danom momente. Ovplyvňuje to prostredie, spoločnosť a nástroje, ktoré máme v tej chvíli k dispozícii. Keby v súčasnosti nebol v redakciách niekto, kto by si nás v podobnej situácii vypočul, máme sociálne siete a spôsoby, ako to vyjadriť a ako s tým bojovať. Ony niečo také nemali. Bola tam prítomná aj kultúra ustanovovania vecí nanovo, takže aj hraníc správania v pracovnom prostredí. Dnes sú v rámci hnutia Me too nakreslené pevnejšie ako vtedy.

Keď sa medzi staršími novinárkami v Seznam Zprávach vedelo, že už bývalý zástupca šéfredaktora Jiří Hošek obťažuje aj začínajúce kolegyne, vytvorili pre ne svojpomocnú skupinku. Vtedy sa začala viesť aj debata o funkcii ombudsmana v redakciách. 

Bolo by ideálne, keby v každej redakcii fungoval človek s dôverou a so skúsenosťou. Niekto, za kým by človek mohol v takomto prípade prísť. Mám ale pocit, že to zatiaľ nie je priorita, pokiaľ sa vyslovene nestane niečo ako v Seznam Zprávy. Veľa týchto prípadov sa ani nedostane k ľuďom, ktorí o tomto v redakciách rozhodujú. Kopec ľudí sa bojí rozprávať.

Súvisí to špeciálne aj s novinárskym prostredím a s tým, že mladé novinárky sa snažia nepokaziť si to na začiatku, pretože majú ešte málo skúseností a nechcú o miesto v redakcii prísť? 

Boja sa, pretože môžu byť označené za hysterky, tie, ktorým všetko vadí a ktoré nechápu humor. Situácie sú často bagatelizované, takže rozumiem tomu, že sa niekto bojí ozvať. Môže to urobiť veľké rany na duši. Potom sú, samozrejme, aj ženy a aj mladé ženy, ktoré majú tuhý korienok alebo inak nastavenú latku a ktorým to neubližuje. Ja som však veľmi citlivá a dotýka sa ma, keď je voči mne niekto nespravodlivý. Viem, že ak by som tie veci neriešila, hromadilo by sa to vo mne. Pokiaľ nemá niekto silu konfrontovať tých ľudí priamo a nemá sa na koho obrátiť, treba ísť na to terapeuticky.

V knihe je zaujímavá pasáž, kde si mladé redaktorky Respektu Andrea Procházková a Hana Řičicová vymieňajú pohľad na to, aké vlastnosti sú pre mladú novinárku dôležité. Andrea súhlasí s tým, že presadiť sa silou je to ľahšie, naopak, Hana tvrdí, že v redakciách chýba citlivosť. Dá sa v tom nájsť nejaká rovnováha? 

Balans by mal byť v tom, že v redakciách sú rôznorodí ľudia, ktorí nie sú rozlišovaní na slabších a silnejších. Všetci by mali vedieť vedieť, že niekomu je bližšie kladenie otázok na tlačovkách a asertívne vystupovanie, tak ho budú posielať tam. Niekto sa zas viac hodí na dlhšie texty do hĺbky, pretože o veciach hlbšie premýšľa a má väčšiu empatiu. Vo všeobecnosti je práca s individualitami redaktorov veľmi obohacujúca. Viem, že hovorím skôr o nejakej utopickej verzii sveta a mediálnej reality. Nevidím, že by sa to nejak extra premieňalo, ale mám pocit, že keď mám možnosť o tom hovoriť, aspoň sa nad tým minimálne niekto v redakciách zamyslí.

Takže sa ani s mladšou generáciou neposunieme k väčšej citlivosti? 

Mladšia generácia je ale určite vnímavejšia voči druhým aj voči sebe samým a je potrebná aj mladá romantická citlivosť. Na druhej strane si myslím, že každý časom zhrubne. Je to asi nevyhnutné, pretože v tom prostredí by sme inak neprežili. Keby sa vás všetko dotklo a nemohli by ste pre to spať, nemá cenu v tej práci byť.

Dala by sa väčšia odvaha a dravosť vybudovať, aj keby mali mladí redaktori niekoho, kto by ich k tomu povzbudzoval?

Neviem, ako to je v iných redakciách, ale ja som musela silu a dravosť nachádzať v sebe. Samozrejme, že dostanete slovnú podporu, že to zvládnete, ale že by so mnou niekto psychologicky pracoval? To vôbec nie. Aj to bol dôvod, prečo som si musela zobrať polročnú pauzu, ktorú teraz mám. Počas krátkej chvíle som bola vhodená do veľkých úloh a disciplín. Bola som za to na jednej strane vďačná, ale na druhej sa to všetko dialo bez toho, aby so mnou niekto na tom pracoval. Keď máte 26 rokov a zrazu začnete robiť veci, o ktorých ste si mysleli, že ich budete robiť tak za desať rokov, je to psychicky náročné. Spája sa s tým veľká miera pozornosti. Nehovorím, že som tú mieru nezvládla, ale potrebovala som sa nadýchnuť.

Keď ste koncom minulého roka oznámili, že si v práci dávate pol roka pauzu, v Česku to spôsobilo celkom rozruch. 

Robila som úžasné veci a pracovala som na úžasných úlohách, a necítila som nič. Mala som rozladený spánok a telo mi začalo fungovať inak než predtým. Vyhodnotila som to, keď to trvalo nonstop rok a pol. Jasné, že to nebude vždy dobré a bude to náročné, akákoľvek práca spojená s verejným priestorom prináša stres a je dobré sa s tým zmieriť, ale mala by tam byť únosná miera.

Na Twitteri ste zverejnili správu od jedného pána, ktorý vás posiela manuálne pracovať. Vnímali ste rozdiel v reakciách na vaše voľno medzi staršími a mladšími ľuďmi? 

Veľké rozdiely boli medzi kamarátmi v mojom veku a kolegami zo staršej gardy. Tam sú ľudia, ktorí si nikdy nevzali pauzu. Vo vedení médií sú dominantne muži, ktorí si aj za viac ako dvadsať rokov voľno nikdy nevzali. Možno ho nepotrebovali a za to ich obdivujem, alebo si ho vziať nemohli, čomu úplne rozumiem. Preto sa snažím pochopiť, že keď príde 28-ročná žena s tým, že si chce vziať voľno, je pre nich ťažké to pochopiť, sú v tom aj posmešky, že oni to zvládli, prečo by sme to nemali zvládnuť aj my. Snažila som sa najprv s tým bojovať a každému vysvetľovať, prečo to tak mám. Teraz si ale uvedomujem, že niečo jednoducho nevybojujem a niekoho názor nezmením. Je dôležité vedieť, prečo vy sami potrebujete pauzu. Keď to viete, nepotrebujete sa pred nikým obhajovať.

https://twitter.com/lindabartos/status/1471820480340537350?s=20&t=Rr-n_SlWTsk__5tAimzZZA

Prehodnotili ste za ten čas svoj vzťah k práci? 

Stále pracujem a vymýšľam projekty, a veľmi ma baví, že môžem o veciach premýšľať po svojom a mať ich vo vlastnom tempe. Našla som v tom identitu a pevnosť. Nehovorím, že nechcem pracovať na pevno v nejakom médiu, ale viem, že keby som nejakým spôsobom o prácu prišla, zvládnem to aj sama. To je veľmi dôležitá vec, pretože sa zo mňa stal nezávislejší človek aj nezávislejšia novinárka. Nahrávam teraz jeden dokumentárny podcast, aj to je novinárska práca, ale bez všetkých tých vnemov, vplyvov a hodnotení. Získala som nadhľad v tom, že ani televízia, ani názory ostatných ľudí nie sú stredobodom sveta a nemusia sa točiť okolo ostatných ľudí. A že je to len práca a človek sa pre to nemusí sužovať a trápiť. Niekto vo workoholizme nachádza veľkú hodnotu. Ja hodnotu nachádzam v práci, ale nie v zodratí sa do krvi. Často potom ani pracovný výkon nie je taký dobrý.

Kniha otvorila aj debatu o angažovanosti novinárov v niektorých témach a o tom, či sa vôbec môžu novinári verejnoprávnych médií vyjadrovať k akýmkoľvek témam.

Pokiaľ ide o postoje, ktoré máme v ústave a sú hlboko zakorenené vo verejnom priestore a spoločnosti, a mali by byť aj v nás samých, pretože sa týkajú ľudských práv, slobody a demokracie, zdá sa mi úplne v poriadku, keď ich prezentujú aj zamestnanci verejnoprávnych médií. Každý má takéto témy, ktoré sú pre nás dôležité. Moderátor Jakub Železný sa napríklad veľmi vyjadruje k zločinom minulého režimu. Mňa napríklad veľmi zaujíma rovnosť pohlaví a feminizmus aj pre moju osobnú skúsenosť. Možno sa to niekomu zdá za hranou, ale my tu máme polovicu populácie, ktorá si zaslúži rovnaké zaobchádzanie, a to sú podľa mňa hodnoty, ktoré by mala zastávať aj verejnoprávna služba. Obhajujem niečo, čo by sme mali v samotnom vysielaní obhajovať všetci.

Novinári bývajú kritizovaní za zdieľanie svojich názorov na sociálnych sieťach. Na druhej strane vy ste v jednom rozhovore povedali, že vďaka sociálnym sieťam ste mohli hovoriť sama za seba, keď ste si vzali voľno, a sociálne siete pomáhajú prezentovať sa aj mladým začínajúcim novinárom. 

Sociálne siete by mali byť hnojivom pre prácu novinára. Ale hlavná pôda by mala určite spočívať vo vlastnej práci. To znamená v písaní alebo v rozhlasovej či televíznej tvorbe. Keď však novinár zavesí správu, podcast alebo reportáž na svoj profil, má šancu osloviť ešte viac ľudí. Môže to vo finále pomôcť aj samotnému médiu, že má výrazných ľudí. Je to realita a môžeme hundrať, že bez sietí nám bolo lepšie, ale ony tu sú a budú tu. Ja si vyberám, že ich budem dobre používať. V momente, keď vstupujem do verejného priestoru a mám knižku alebo mám zaujímavý rozhovor so zaujímavým človekom, nevidím dôvod, prečo by som to nemala zavesiť na sociálnu sieť. Niekto to možno vníma ako novinársky egoizmus, ale ja to vnímam ako doplnok k práci a prezentáciu toho, čo sme všetci nachystali spolu s editormi a so štábom.

Na záver každého rozhovoru ste sa vždy pýtali novinárok, čo by odporúčali mladým novinárkam, ktoré v ich brandži začínajú. Čo by ste im podarili vy? 

Nájsť v sebe silu, aby ste sa nebáli a vedeli sa za seba postaviť. Buďte trpezlivé v tom, že veci nejdú hneď. K niečomu sa treba dopracovať časom a bude to stáť nejaké úsilie. Je potrebné pripraviť sa na to, že okolie k vám nebude vždy citlivé a vnímavé. Pokúste sa vybudovať si vnútornú integritu a pomaly nachádzajte svoj hlas. Ak máte víziu a chcete to robiť, stojí vám to za to.