Psychologička, ktorá pomáha utečenkám: Mnohé si vyčítajú, že odišli. Cez deň sa držia, večer plačú mužovi do telefónu

Rozhovor si môžete prečítať aj v ukrajinskom jazyku tu.

Natalia Zaricka bola ešte pred pár týždňami vedúcou odborníčkou oddelenia psychologickej a metodickej podpory v Kyjive. Keď sa začali bombové útoky na mesto, tri dni sa spolu so synom skrývali v protibombovom úkryte. „Vtedy v meste platil zákaz vychádzania, obchody s potravinami boli zavreté, takže posledné dva dni sme si už nemohli kúpiť ani chlieb,“ opisuje v rozhovore.

Keď už bola situácia v meste neúnosná, podarilo sa im odcestovať evakuačným vlakom na západ a dostať sa na Slovensko.

Dnes pomáha ako dobrovoľníčka v centre pomoci ukrajinským utečencom v Spišskej Novej Vsi. Komunikuje s ľuďmi, ktorí sa prichádzajú zaregistrovať alebo si hľadajú prácu, radí im individuálne a robí aj skupinové psychologické intervencie. „Ide prevažne o ženy s deťmi, ktoré boli nútené vycestovať z Ukrajiny v dôsledku vojny. Nateraz potrebujú hlavne zvládnuť stres. Zatiaľ vo väčšine prípadov nepotrebujú terapiu, potrebujú sa hlavne dostať zo stavu silného stresu,“ vysvetľuje psychologička.

Čo teraz najčastejšie prežívajú ženy, ktoré prišli z Ukrajiny na Slovensko?

Väčšina cíti hlavne bezradnosť. Naša psychika je nastavená tak, že pri určitých neočakávaných udalostiach prežívame strach, nepokoj a bezradnosť. Práve s týmito stavmi im teraz treba pomôcť.

Pomáhala som napríklad žene, ktorá pricestovala s dvomi malými deťmi zo Žytomyru. Prvé dni ani nerozumela, čo sa s ňou deje a kam má ďalej ísť. Práve vtedy sa jej ozval otec, ktorý žije v Holandsku, ale vyše 20 rokov neboli v kontakte. Pozýval ju, aby prišla spolu s deťmi za ním. Nevedela sa však rozhodnúť.

Prečo?

Mala z toho rozporuplné pocity. Na jednej strane cítila krivdu, že ju ako dieťa opustil, ale na druhej strane si uvedomovala, že by jej otec mohol pomôcť. Cítila rozpaky a nevedela, aké rozhodnutie by bolo správne. Pracovala som s ňou dva dni a na konci sa už dokázala rozhodnúť.

Ako sa rozhodla? 

Rozhodla sa predsa len dať tomu šancu a odcestovať za otcom. Pred pár dňami mi napísala, že mi ďakuje, že som jej pomohla urobiť toto rozhodnutie. V tom stave, v akom bola, keď pricestovala z Ukrajiny na Slovensko, to jednoducho sama nedokázala.

Hovorili sme spolu o tom, že by to mohol byť otcov prínos a možnosť kompenzovať jej to, čo jej nedal v detstve. A hoci o tom zo začiatku mala pochybnosti, teraz si uvedomuje, že je to tak – z otcovej strany vraj cíti lásku a rešpekt.

Dobrovoľníci, ktorí dnes pomáhajú utečencom z Ukrajiny, hovoria, že mnohým robí problém aj rozhodovanie o úplne banálnych veciach.

Je to prirodzené, pretože v stave stresu sa naša psychika stláča ako taká pružina, a keď sa potom človek ocitne v bezpečí, tá pružina sa postupne uvoľňuje. Ak vtedy navyše máte možnosť vyhľadať psychologickú pomoc, potom si s tým môžete poradiť a vďaka vám to môžu zvládnuť aj vaše deti. Lenže niekedy tá pružina zostane stlačená dokonca aj vtedy, keď je už človek v bezpečí a v „normálnych“ podmienkach. Psychologická pomoc je v takých prípadoch kľúčová.

S akými ďalšími problémami ste už pomáhali?

Veľkú skupinu utečeniek trápia