Vrahovia, nie vojaci
Tých Srebreníc je na Ukrajine ešte viac, len o nich zatiaľ nevieme.
Zatiaľ sú to mestečká a dediny pri Kyjive, no keď ruskí vrahovia (používať slovo vojaci je nepatričné) odtiahnu, ostane po nich podobne desivý pohľad aj inde. Cesty posiate mŕtvolami, často obhorenými, s rukami zviazanými za chrbtom. Muži zastrelení do zátylku, znásilnené ženy, deti. Vedľa tiel bicykle, nákupy. Ľudia v civilnom oblečení.
Krutá fonetická podobnosť. Buča… butcher… mäsiar.
Angela a Nicolas, príďte sa pozrieť, Volodymyr vás pozýva. Príďte sa pozrieť, až kam viedla politika ústupkov voči Putinovi. Že ste nevedeli? Že keď obsadil Krym, nič také sa nedialo? Ale, prosím vás.
Uvažujem. Tie desivé výjavy som už niekde videl a Danteho peklo to nebolo. Skôr inferno legendárneho vojnového fotografa Jima Nachtweya. Alebo… žeby? Veď podobné políčka filmu (digitály vtedy ešte neboli) mám aj vo vlastnom archíve. A dúfal som, že zostanú navždy uložené v priečinku 20. storočie, že slovo genocída bude v Európe vyhradené pre historické bádanie.
Zelenskyj: Chcem aby každá ruská matka videla telá zavraždených v Buči, Irpine, Hostomeli
Bol to môj krutý omyl.
Pozerám sa na spravodajských portáloch z celého sveta na spálené telá v Buči. A vidím svoju fotografiu staršieho muža v Kosove, obhorené telo v rodinnom dome, vedľa zvyšky učebníc, asi patrili vnukovi alebo vnučke. Alebo vidím na uhoľ spálené telo muža, ktorého nariekajúcej žene priniesli v Kosovskej Mitrovici, teraz je na bielej plachte a bezmocne nad ním stoja susedia.
Pozerám sa na zábery masového hrobu obetí ruskej agresie pri kostole. Centrum Buče. Čerstvá zemina, čierne vrecia. A vidím
