Keby ľudstvo vymrelo, možno ho nahradia potkany. Ani nám by nikto neveril, vraví spisovateľka Elizabeth Kolbert

V rozhovore sa dočítate:

• aký podiel viny máme na šiestom masovom vymieraní a čo tým riskujeme;
• prečo súcitíme viac s ohrozenými huňatými cicavcami než s planktónom;
• čo je „gén šialenstva”, ktorým sa odlišujeme od neandertálcov;
• prečo nedokážeme vyhynuté druhy oživiť, aj keď máme ich genóm;
• že život na planéte sa už 40 miliónov rokov prispôsobuje ochladeniu a my sme mu to za pár generácií pokazili.

Vo vašej knihe Šieste vymieranie spomínate vedca, ktorý sa vráti z laboratória a manželke povie, že výskum pokračuje skvele, akurát to vyzerá, že sa blíži koniec sveta. Stále to platí?

Vtedy to povedal Sherry Rowland (chemik Frank Sherwood Rowland, pozn. red.), ktorý spoluobjavil chemikálie poškodzujúce ozónovú vrstvu. Dnes by to mohol povedať každý, kto sa venuje klimatickej zmene. A, bohužiaľ, aj dosť vedcov z iných odborov.

Knihu Šieste vymieranie ste napísali v roku 2014. Koľko druhov odvtedy zmizlo?

Netušíme. Väčšina druhov na svete sú bezstavovce, teda hmyz a iné druhy bez chrbtovej kosti. Nie sú tak dobre preskúmané, takže to pravdepodobne budú tisíce až desaťtisíce druhov. S istotou však vieme, že dochádza aj k veľkým a viditeľným vyhynutiam. Napríklad austrálsky hlodavec melomys Bramble Cay je prvým cicavcom, ktorý v roku 2016 oficiálne vyhynul v dôsledku zmeny klímy. Zaplavilo mu totiž celý biotop. Veľkú väčšinu vyhynutí ani nezaznamenáme.

V príbehu ste sledovali viacero ohrozených druhov. Ako sa im darí dnes?

No, niektoré sú už mŕtve a celkovo sa to nevyvíja práve najlepšie. Zatiaľ čo sa spolu rozprávame, bledne a umiera napríklad Veľká korálová bariéra. Nosorožec sumatriansky je na tom tiež dosť zle.