Kde sa bojuje, tam sa aj znásilňuje, Ukrajina nie je výnimkou
Znásilnenie sa vníma ako zbraň. Zraňuje, zabíja, navždy mení životy.
To, že z Ukrajiny prichádzajú správy a svedectvá o znásilňovaní žien všetkých vekových kategórií, aj dievčat, ktoré ešte nedovŕšili dospelosť, je otrasné a bolestivé, ale nič prekvapujúce. Znásilnenia sú súčasťou vojen prakticky odjakživa.
A nič na tom veľmi nemení ani skutočnosť, že na rozdiel od minulosti sa na ne nazerá ako na nástroj vojny a minimálne od čias Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (1992) sú považované aj za vojnové zločiny a od Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (1994) za zločiny proti ľudskosti a za súčasť genocídy.
„Znásilňovanie žien je súčasťou vojen a dobývania od druhého tisícročia pred naším letopočtom až po súčasnosť. Je to sociálna praktika, ktorá je podobne ako mučenie väzňov odolná proti pokroku a sofistikovaným morálnym a etickým hľadiskám. Domnievam sa, že je to tak preto, lebo táto praktika je zabudovaná v samotnej štruktúre patriarchálnej spoločnosti a je od nej neoddeliteľná. Objavila sa na samom počiatku, ešte pred vznikom triednej spoločnosti,“ napísala rakúska historička Gerda Lernerová.
