Každý má dnes možnosť voľby: byť ľahostajný alebo zdesený

Svedectiev o vraždení bezbranných obyvateľov ukrajinských miest ruskými vojakmi bude pribúdať, rovnako ako počty mŕtvych. Pohľad na tú hrôzu vyvolá dve protichodné reakcie: zdesenie a ľahostajnosť.

Viem, že ľahostajných bude veľa. Budú hovoriť, že každá minca má dve strany, že možno vraždili vlastných samotní Ukrajinci a že ktovie, kde je pravda.

Osobne takých poznám a musel som o nich premýšľať, lebo kedysi som niektorých z nich považoval za dobrých ľudí. Dospel som k presvedčeniu, že ak aj kedysi takí boli, už nie sú.

V otázkach dobra a zla má byť človek opatrný, lebo sa môže kruto mýliť a už týmto omylom sa pridať na nesprávnu stranu. Nasledujúci odsek teda nie je pokusom o všeobecnú definíciu, je len vyjadrením môjho postoja, ktorý som si musel vytvoriť voči okato ľahostajným.

Nie je to vždy tak, ale v tomto prípade je zlo ľahko rozoznateľné. Preto má ľahostajnosť voči nemu tú istú podstatu ako zlo samotné. Inými slovami, človek, ktorý odmieta byť zdesený a vyhovára sa na to, že nepozná pravdu, nemôže byť dobrý. On totiž pravdu vidieť nechce práve preto, aby mohol zostať ľahostajný. A svojou ľahostajnosťou slúži zlu. Preto nemôže byť dobrý.

Otvorená náruč

Dúfam, že sa nemýlim, ak predpokladám, že zdesených ľudí je na Slovensku viac ako ľahostajných. Ešte dôležitejší je však počet ľudí, ktorí svojou pomocou ukrajinským rodinám na úteku pred vojnou ukazujú celej spoločnosti, ako vyzerá dobro.

Tieto prejavy šľachetnosti v nečakanom množstve môžu mať veľký vplyv na našu budúcnosť.

V celých našich dejinách sme to boli totiž vždy len my, kto potreboval pomoc a otvorenú náruč. Emigračné vlny smerom von boli takou historickou samozrejmosťou, že nám nikdy neprišlo na um, že by aj Slovensko mohlo niekedy otvoriť svoju náruč iným.

Teraz sa to po prvý raz stalo a dôsledkom bude – dúfam – najmä náš nový pohľad na seba samých. Po prvý raz totiž zisťujeme v priamom dotyku s ukrajinskými rodinami, že sme súčasťou bohatého a bezpečného Západu.

Až doteraz sme podvedome považovali svoju príslušnosť k Západu buď za nezaslúžené šťastie, alebo za historickú anomáliu – podľa toho, kto sa kam politicky zaraďuje. Teraz sa to však stáva zjavným faktom, ktorý už môžeme prijať ako samozrejmosť. Pomáhame totiž Európskej únii zvládať utečeneckú vlnu – na rozdiel od roku 2015, keď za nás túto ťarchu znášali najmä južné štáty Európskej únie a Nemecko.

Šanca na lepšiu budúcnosť

Ešte dôležitejšie však bude pre našu budúcnosť poznanie, že sme ako spoločnosť schopní veľkorysosti. Vinou nášho dedičného hriechu, ktorým navždy zostanú transporty slovenských Židov do táborov smrti, aj vinou dedičnej uzavretosti pred svetom sme nemali veľa dôvodov myslieť si o sebe, že sa dokážeme správať nezištne voči cudzincom. Mali by sme byť Ukrajincom vďační, že nám umožnili byť lepšími, než sme si o sebe mysleli.

Nepodlieham ilúzii, že našu spoločnosť spasí pár desiatok tisícov šľachetných ľudí. Tí ľahostajní sa čoskoro zmenia na odpudivú masu egoistov, ktorí budú kričať, že oni potrebujú pomoc viac ako Ukrajinci. A mlčiaca väčšina sa bude potácať medzi súcitom a únavou z neho.

A napriek tomu si myslím, že dobro má rovnakú schopnosť šíriť svoju energiu ako zlo. Pomoc ukrajinským rodinám sa môže stať natoľko viditeľnou, že bude úspešne súperiť s ľahostajnosťou. A smutné príbehy rodín, ktorých príbuzní zostali na Ukrajine, budú stále viac túto ľahostajnosť usvedčovať z toho, že slúži zlu.

Nepodlieham ilúzii, že slovenská spoločnosť sa ako celok stane veľkorysou. Dokonca je celkom možné, že väčšina si zvolí ľahostajnosť a podľahne bludom rovnako ako maďarská. A napriek tejto pochmúrnej možnosti som presvedčený, že naša spoločnosť si vďaka pomoci ukrajinským rodinám vytvorila šancu na lepšiu budúcnosť.

Pokiaľ ide o množinu ľahostajných, budú tu s nami žiť naďalej, pôjde len o to, či sa ich odpudivý postoj k ľudskému utrpeniu stane spoločenskou normou, alebo ich množina zdesených prinúti sa za svoju ľahostajnosť aspoň hanbiť.