Toto je moja žena, ukazuje Gennadij na čierne vrece. Reportáž z Buče, kde stále nachádzajú nové obete

Oleg zostal nažive a pripisuje to božej moci.

„Myslím, že ma nezastrelili len preto, že som mal v preukaze ikonu,“ hovorí a ukazuje svoj občiansky preukaz. Za obalom má zastrčený pravoslávny svätý obrázok.

Stojíme pri kostole na okraji kyjivského predmestia Buča. Keď tadiaľ šiel Oleg pred pár dňami, zastavilo na ulici auto s ruskými vojakmi.

„Priviezli troch mužov, mali zviazané ruky. A zaviedli ich tam k tej jame,“ ukazuje na hromady vykopanej hliny v areáli okolo kostola.

V tej chvíli si vraj ruský veliteľ všimol Olega.

„Zastavil ma, rozkázal, aby som položil na zem svoje dokumenty a urobil dva kroky späť. Potom sa ma spýtal na meno, dátum narodenia a adresu, aby sa presvedčil, že dokumenty sú moje. Celý čas som sa musel pozerať do zeme. Potom mi povedal, aby som sa nepozeral tamtým smerom a aby som rýchlo odišiel. Tých troch mužov tam zastrelili,“ hovorí Oleg.

Potom čo svet obleteli otrasné fotografie z Buče, sa toto mesto stalo ďalším symbolom ruských vojnových zločinov na civilných obyvateľoch Ukrajiny.

O to nepochopiteľnejších, že tu Rusi vraždili zrejme úplne náhodne vybrané obete. Zblízka a bez akéhokoľvek dôvodu.

Niektoré z nich ležia v jame, v ktorej mohol skončiť aj Oleg. Či mu ruský veliteľ skutočne dovolil odísť preto, že v ňom pohľad na ikonu s vyobrazením Ježiša Krista na chvíľu prebudil svedomie, sa asi nikdy nedozvie. Masový hrob, ktorý ruskí vojaci zrejme nestihli zahádzať, svedčí o tom, že mnohí obyvatelia Buče také šťastie nemali.

Pohľad do jamy je hrozný, sú v nej vidieť ľudské telá sčasti zasypané hlinou. Či patria mužom alebo ženám, koľko mali obete rokov aj koľko ľudí vlastne na tomto mieste zomrelo alebo sem bolo po smrti dovezených, sa zatiaľ nevie.

„Neviem, prečo zastrelili tých troch mužov,“ hovorí Oleg. „Počul som len, že im hovorili niečo v tom zmysle, že už ich ‚lovia tretíkrát‘. Čo to však malo znamenať, neviem,“ krčí ramenami.

Stále nachádzajú nové hroby

Ukrajinské úrady hovoria o stovkách civilných obetí masakrov len v Buči a stále nachádzajú nové. Telá, ktoré ležali priamo v uliciach, už sú preč, ďalšie však stále čakajú na identifikáciu a pochovanie za plotmi jednotlivých domov alebo priamo v nich. A niektoré sa už našli aj v pivniciach, kde ruskí vojaci tiež znásilňovali, trýznili a vraždili svoje obete. Ľudia sa preto obávajú, že Buča ešte vydá mnoho desivých svedectiev.

Jedno z nich podávajú susedia starej ženy, ktorej telo oblečené v teplom kabáte leží vo dverách vidieckeho domčeka. Podľa miestnych zomrela už začiatkom marca na ulici. Buď ju zabili črepiny po výbuchu granátu niekde v blízkosti, alebo ju zastrelili ruskí vojaci. Plot pri domčeku je prestrieľaný, ale nie je zrejmé, či diery po guľkách súvisia so ženinou smrťou.

Vnútri domčeka na podlahe leží ďalšia mŕtva žena, tiež vo vyššom veku.

Táto žena podľa susedov zomrela od hladu a smädu, pretože nemohla chodiť a Rusi zastrelili susedu, ktorá sa o ňu starala. „Tá babička vnútri nemohla chodiť, táto sa o ňu starala. Takže tá druhá potom zomrela od hladu a smädu,“ povedal nám muž, ktorý podľa svojich slov žije neďaleko.

Podľa neho ležala prvá mŕtva žena na ulici niekoľko dní, ľudia sa neodvažovali vyjsť von. Keď ju potom odniesli aspoň za plot, bola mŕtva aj hendikepovaná seniorka v dome.

Ľudí v Buči sa pritom bolestne dotýka aj oficiálna kremeľská propaganda, podľa ktorej civilné obete zomreli až po odchode ruských vojakov.

„Pozrite sa, toto je fotka z ôsmeho marca, ešte je tu sneh, ukážem vám v mobile dátum tej fotky. A vidíte, že tu babička už vtedy ležala rovnako ako teraz,“ vysvetľuje rozhorčene sused mŕtvych žien.

Pomsta za porážku?

Buča mala pred vojnou skoro štyridsaťtisíc obyvateľov. Je to jedno z mnohých podobných predmestí ukrajinskej metropoly, zmes panelákov s vidieckymi domčekmi i blokmi okázalých sídiel bohatých kyjivských podnikateľov. Ruská armáda sa tadiaľto snažila dostať do Kyjiva od prvých dní vojny, stopy ťažkých bojov vidno po celom meste.

Už tri dni po invázii, v nedeľu 27. februára, tu Rusko utrpelo jednu z prvých porážok. Nálet ukrajinských dronov zlikvidoval kolónu obrnených vozidiel, ktorá mala za úlohu otvoriť cestu ďalej k metropole. Ich trosky sú tu stále. Ruskí vojaci, ktorí vtedy prežili, sa podľa miestnych obyvateľov ešte nesprávali tak brutálne.

„Niektorí boli ťažko zranení, ja som sa s nimi rozprával, povedal som im – vidíte, čo s vami robíme, živí sa odtiaľto nedostanete. Radšej sa vzdajte a zostaňte nažive. Máme horúcu linku, na ktorú vám môžu zavolať rodičia, a vrátite sa domov. Oni boli v šoku, naozaj čakali, že ich tu budeme vítať s kvetinami. Stále len hovorili áno, áno, áno, ale čo sa s nimi stalo ďalej, už neviem,“ opísal jeden z miestnych obyvateľov.

Bolo týranie a vraždenie civilistov pomstou Rusov za straty a odpor, pred ktorý museli nakoniec z okolia Kyjiva ustúpiť? Ťažko povedať. Radosť z úspešného odrazenia ruskej agresie v každom prípade v Buči prehlušilo zdesenie a smútok. Stalo sa tu priveľa hrozného.

A ďalšie tragédie sa odohrávajú, keď príbuzní ďalších a ďalších obetí zisťujú, čo sa s ich blízkymi stalo a že ich už nikdy živých neuvidia.

„Toto je moja žena,“ ukazuje Gennadij na čierne plastové vrece. Na chodníku vedľa obhorenej dodávky ležia tri, štvrté práve nesú vojaci z vraku.

„Žena, susedka a kamarátka s dcérkou, tá mala pätnásť,“ hovorí zdrvene Gennadij. Tiež je vojak, pochádza z Buče a v minulých týždňoch v meste a okolí so svojou jednotkou bojoval. Hovorí, že manželka vozila dodávkou z Buče ženy a deti. Potom prestala brať mobil.

„Stratil som s ňou spojenie, dúfal som, že je niekde schovaná v pivnici, ale bohužiaľ…“ Gennadij nedokončí vetu. Jej koniec je príliš krutý. A zbytočný.

Tak ako všetko, čo Rusi na Ukrajine páchajú.