Ľudmyla musela so synom utiecť z Charkiva. Príbuzní v Rusku mi neveria, že Putin na Ukrajine zabíja aj ruskojazyčných
Ľudmyla Mantula je jednou z tých ruskojazyčných, ktorých prišiel Putin zachraňovať na Ukrajinu. Jej mama je Ruska, v Rusku žije väčšina jej rodiny. Ešte pred mesiacom žila Ľudmyla v Charkive, ktorý leží pri hranici s Ruskom a kde podľa jej odhadov až 95 percent obyvateľov hovorí po rusky.
Aj napriek tomu ruská armáda mesto opakovane bombardovala, útoky na prihraničné mesto pokračujú aj v týchto dňoch.
Ľudmyla spolu so synom utiekla najprv do mesta Izium, 140 km juhovýchodne od Charkiva, no vzápätí začali Rusi útočiť aj tam. Keď písala svojim ruským príbuzným o tom, čo sa odohráva na Ukrajine, neverili jej a niektorí s ňou úplne prestali komunikovať.
„Hovorím svojej sesternici: Sveta, veď pozri si videá, ktoré som ja sama natočila, nie sú to žiadne fejky. Toto je moja ulica, moja škola, náš obchod…“ Aj tak jej neveria. „Keď vidím, aké bludy zdieľajú na sociálnych sieťach, absolútne tomu nerozumiem,“ hovorí Ľudmyla.
Útočisko nakoniec spolu so synom našla v Bratislave. Paradoxne, aj vďaka tete z Ruska, jedinej ruskej príbuznej, ktorá bola ochotná jej pomôcť.
Ako ste prežívali začiatok vojny v Charkive?
Keď mesto začali o piatej ráno bombardovať, vypukla panika, ani sme sa nestihli poriadne zbaliť a utekali sme do metra. Bola som so synom sama, lebo manžel pracuje na stavbe v zahraničí.
Nejaký čas sme sa so synom skrývali v metre, ale potom sme sa rozhodli odcestovať za príbuznými do Iziumu. Vraveli sme si, veď je to malé mestečko, ktoré nikoho nezaujíma, no ako sa ukázalo, mýlili sme sa. Upokojovali sme sa aspoň tým, že náš dom je na okraji mesta, takže aj keby bombardovali nejaké závody či sklady, je to od nás ďaleko. Lenže o tri dni začali bombardovať aj mesto.
Do 4. marca sme žili v pivnici, ale už nám bolo jasné, že nám čoskoro dôjdu zásoby jedla a v obchodoch sa už nič nedalo kúpiť. Aj keby nás nezbombardovali, nakoniec by sme umreli hladom. Nemali sme elektrinu ani plyn. Jedlo sme si ohrievali na otvorenom ohni.
Niekoľko dní som hľadala niekoho, kto by nás mohol odviezť preč. Spolu s nami sa v pivnici skrývali aj ďalší príbuzní, ale oni sa báli cestovať. „Čo keď nás po ceste postrieľajú?“ pýtali sa. No ja som už nemohla viac čakať. Vedela som, že nás tam čaká koniec. Keby sme zostali, len by sme čakali na smrť.
Dospelí by tam možno ešte nejaký čas vydržali, ale pre deti to bolo mimoriadne náročné a zvlášť pre môjho syna.
Váš päťročný Saška má poruchu autistického spektra. Ako to znášal v takom stiesnenom prostredí?
