Kosovo podpísalo dohodu s Úniou. Súhlasilo aj Slovensko

Autor je riaditeľom CEPI

Na pozadí utečeneckej drámy medzi následníckymi krajinami bývalej Juhoslávie môže zaniknúť utorková správa zo Štrasburgu: najmladší balkánsky štát, ktorého nezávislosť neuznávame, 27. októbra podpísal prelomovú dohodu zakladajúcu zmluvné vzťahy medzi Kosovskou republikou a Európskou úniou. A čuduj sa svete, Slovensko a štyri ďalšie členské krajiny neuznávajúce Kosovo s ňou – súhlasia! Došlo v ich pozícii k nejakému významnému posunu, alebo jednoducho európske inštitúcie v Bruseli našli spôsob, ako ich obísť?

Najskôr k samotnému dokumentu: Stabilizačná a asociačná dohoda s Európskou úniou, známa pod skratkou SAA, umožňuje kandidátskym krajinám zapojiť sa do ďalšej fázy integračného procesu a najmä otvára jej výrobkom prístup na jednotný európsky trh. Kosovo je poslednou z krajín západného Balkánu, ktorá takúto dohodu ešte nemala, hoci je v celom regióne najchudobnejšie.

Teraz k tomu, ako vôbec mohlo dôjsť k podpisu tejto dohody s Kosovom: po prvé, je to priamy dôsledok prelomovej dohody o normalizácii vzťahov Srbska s Kosovom z apríla 2013. Obidve krajiny sa v nej zaviazali vyriešiť jednak budúcnosť sporného územia severného Kosova (začlení sa do kosovského právneho systému, alebo si ponechá výraznú samosprávu, aj nadštandardné vzťahy s Belehradom) a jednak neblokovať si integračný proces do Únie. Na základe toho mohlo Srbsko krátko potom začať vstupné rokovania s Úniou a Kosovo rokovania o stabilizačnej a asociačnej dohode (Belehrad ju s Úniou podpísal pred siedmimi rokmi).

Kameň úrazu je v tom, že európska integrácia Srbska a Kosova ako susedov a bývalých nepriateľov je navzájom právne aj politicky taká previazaná, že problémy a nestabilita jedného z nich by spomalili aj toho druhého. Každý, kto si úprimne želá vstup Srbska do Únie, by si mal želať aj úspešné pokračovanie dialógu a regionálnej spolupráce na linke Belehrad – Priština, ako aj posilňovanie európskych vzťahov s Kosovom. Okrem toho, držať Kosovo izolované ako čiernu dieru európskej integrácie v postkonfliktnom regióne, ktorý je faktickou vnútornou enklávou obkolesenou Úniou, nie je ani v záujme „neuznávačov“ jeho nezávislosti, ako je Bratislava.

Aj vzhľadom na tieto súvislosti žiadna z členských krajín európskej úniovej dvadsaťosmičky, ktoré v roku 2008 neuznali spôsob jeho odčlenenia od Srbska – okrem nás to boli ešte Cyprus, Grécko, Rumunsko a Španielsko – nebola proti podpisu dohody a európskej perspektívy Kosova. Problémom však zostávala procedúra podpisu a ratifikácie tejto dohody, s ktorou by nemohli súhlasiť, keďže Kosovo bilaterálne neuznávajú za štát.

Keďže však existovala politická vôľa pohnúť sa dopredu, právna služba Európskej komisie navrhla alternatívny spôsob: Stabilizačná a asociačná dohoda s Kosovom bude po prvýkrát podpísaná s Úniou ako entitou, a teda si nebude vyžadovať ratifikačný proces na úrovni členských krajín. Akési diplomatické aj vlk sýty, aj koza celá.

Po vstupe dohody s Kosovom do platnosti vznikne možnosť na dovoz kosovského vína, nerastných surovín či iných tovarov aj na Slovensko. A takisto právne predvídateľnejšie prostredie na slovenské investície opačným smerom, napríklad do nerozvinutej energetiky a ďalších odvetví, v ktorých sú slovenskí investori prítomní inde na západnom Balkáne. Čiže nové biznis príležitosti. A nová realita opäť pragmaticky posunie aj naše vzájomné vzťahy k intenzívnejším kontaktom a komunikácii.

Ponechajme teraz bokom fakt, že známe vyhlásenie Národnej rady SR k riešeniu budúceho štatútu Kosova z marca 2007 je prekonané vývojom (mimochodom, vo všetkých bodoch). Neuznanie Kosovskej republiky zo strany Slovenskej republiky je politickou realitou, ktorá sa tak skoro nezmení. A politickou realitou je aj samotný kosovský štát, ktorý uznali a majú s ním dobré vzťahy všetky krajiny západného Balkánu s výnimkou Srbska a (srbskej časti) Bosny a Hercegoviny. Čo je v tomto povojnovom regióne nemenej dôležitý fakt ako to, že vládu v Prištine uznalo vyše sto členov OSN. Ale o to teraz nejde.

Pozrime sa skôr na to, ako pragmaticky rozvíjajú svoje vzájomné vzťahy ostatní európski „neuznávači“ Kosova. Až na Španielsko, ktoré je pre problém Katalánska na ihlách a pokračuje v striktnom postoji. Postoj ostatných troch sa však zmäkčuje a uvoľňuje. Trend udáva Grécko, ktoré v lete oznámilo, že podporí členstvo Kosova v niektorých nepolitických medzinárodných organizáciách vrátane UNESCO (hlasuje sa v novembri), a ústami svojho ministra zahraničných vecí Kotziasa vyzvalo vládu v Prištine, aby otvorila v Aténach svoj styčný úrad (obdobne ako ho v Prištine má Grécko, ale napríklad aj Slovensko a dokonca už dva roky aj Kosovo v Belehrade).

Celkom na záver: zintenzívnenie vzťahov Európskej únie s Kosovom a nové obchodné príležitosti natískajú otázku, či by nestálo za úvahu ešte pred naším predsedníctvom v Únii pripraviť otvorenie obchodného zastúpenia a styčného úradu Kosova v Bratislave. Detaily by sa mali nechať na diplomatov. Podstatné je niečo iné: Slovensko a Kosovo potrebujú spolu navzájom viac komunikovať, od priamych kontaktov medzi školami, umelcami a podnikateľmi až po diplomatov a policajné zložky v oblasti readmisie či migrácie. Koncom septembra, keď sme o tom diskutovali s poslancami Zahraničného výboru Národnej rady SR, nikto z nich nevzniesol na híringu relevantnú námietku. Neuznanie nemôže znamenať ignoranciu, a najmä nie počas nášho predsedníctva v Európskej únii. Ak teda zachytíte správu, že do konca roka Kosovo otvorilo svoj úrad v Aténach, bude najvyšší čas, aby sa pred letom 2016 v tomto smere rozhýbala aj Bratislava.