Denník N

Antisemitské klišé u Podjavorinskej? Historik Miloslav Szabó o tom, ako rasistické stereotypy prenikajú do literatúry

Historik Miloslav Szabó. Foto N - Tomáš Benedikovič
Historik Miloslav Szabó. Foto N – Tomáš Benedikovič

Netvrdím, že slovenská literatúra prelomu 19. a 20. storočia bola rasistická, ale tá možnosť tam bola. A niekedy prerazila, hovorí autor knihy Kráska a zvrhlík.

Krásne Rómky a ohnivé orientálky, ktoré zvádzajú chlapcov z krajín Západu na zlé chodníčky. Úlisní Židia, z ktorých sa vykľujú sexuálni predátori. Historik Miloslav Szabó sa vo svojej novej knihe Kráska a zvrhlík (N Press, 2022) zaoberá rasistickými a rodovými stereotypmi. Skúma, ako sa prejavujú v literatúre, ktorá mieri na emócie čitateľa a dokáže ho osobne osloviť.

Dozvedáme sa, že rasistické či sexistické klišé možno nájsť aj v dielach kanonických autorov a autoriek, ako napríklad Thomas Mann, Gustav Meyrink, či slovenských – Ľudmily Podjavorinskej, Svetozára Hurbana Vajanského a Františka Švantnera. Stereotypy prenikajú do literárnych textov tých, u ktorých by sme to nečakali. Ako je to možné? A dokážeme sa vôbec klišéovitých pohľadov zbaviť?

Vo svojej knihe sa zaoberáte rasistickými a rodovými stereotypmi v literatúre. Začnime však aktuálne – nachádzame sa uprostred vojnového konfliktu. Zaznamenali ste zjednodušujúce obrazy, predsudky či klišé v tom, ako sa hovorí o vojne na Ukrajine?

Určite áno. Sme vystavení vojnovej propagande a tá vždy pracuje so skratkami. Ide o obraz nepriateľa, ktorý je, samozrejme, negatívny, zjednodušený a vytvára pocit ohrozenia. Dnes zaznievajú aj historické reminiscencie a oživovanie predstáv o hrozbe vyhladenia. Používajú sa pojmy ako denacifikácia či antifašizmus. V propagande zo strany Ruska nejde len o mocenský boj, ale o vytváranie dojmu, že opäť ide o civilizáciu a najvyššie hodnoty. Že sa bráni humanistický odkaz, veď antifašizmus bol namierený proti nepriateľom ľudstva.

Ide tu o historickú skúsenosť Európy, kde Rusko figurovalo ako bojovník proti fašizmu, ktorý znášal hlavnú ťarchu druhej svetovej vojny a rozhodujúcou mierou prispel k porážke nacistického Nemecka. V dejinách 20. storočia okrem toho figuruje holokaust, ktorý je paradigmou obete a genocídy. Rusko dnes tieto motívy účelovo a v úplne iných súvislostiach oživuje vo svojej vojnovej propagande.

Prejdime od propagandy k literatúre. Akým spôsobom sa literatúra stáva médiom šírenia rasistických predsudkov?

Medzi propagandou a literatúrou je, samozrejme, zásadný rozdiel. V propagande je vždy všetko čiernobiele. Literatúra pracuje s estetikou a je mnohorozmerná. Vždy zlučuje viaceré pohľady a rozličné interpretácie. Nechce nás viesť k jednoznačnému pohľadu. Napriek tomu som sa chcel pozrieť, do akej miery sa čiernobiely pohľad niekedy zahniezdil aj v literatúre. Chcel som poukázať na to, že literatúra nemusí byť úplne nevinná, ako sa na prvý pohľad zdá.

Propagandistické zjednodušenia sa totiž niekedy zakamuflovali a dostávali sa do oblastí, kde by sme ich nečakali. Zaoberám sa pritom aj literatúrou 19. storočia, čiže obdobím pred svetovými vojnami, a mohlo by sa teda zdať, že ju skúmam z pozície našej historickej skúsenosti. No práve o to mi ide – ukázať, čo sa môže z niektorých vecí vyvinúť. Môžu pôsobiť nevinne, ale majú potenciál stať sa nebezpečnými.

Ako to funguje

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie