Prečo máme radi Rusov? 

Prečo máme radi Rusov? Lebo nás v štyridsiatom piatom oslobodili. A prečo nemáme radi Američanov? Lebo nás ešte neoslobodili. Ehm, trápne? Viem. Ale v sedemdesiatych rokoch som bol siedmak a na siedmaka to bol celkom slušný výkon. Najmä ak si dokážeme predstaviť, že môjmu otcovi za takéto žartovanie jeho potomka hrozilo nielen predvolanie do riaditeľne, ale aj kádrový a finančný postih na pracovisku. Až dnes si dokážem vážiť skutočnosť, že mi ani len slovom nenaznačil, že by som si mal dávať pozor na jazyk, hoci ho riaditeľ školy aj jeho zamestnávateľ predvolali a postihli. O celej záležitosti som sa dozvedel až po rokoch, od mamy. Mamy sú už také. Jediné, čo jej zazlievam, je to, že mi to prezradila až po otcovej smrti.

A možno ten vtip nebol až taký trápny. Samozrejme, že som ho nevymyslel ani ja, ani moji spolužiaci. My sme ho len so zle skrývaným nadšením šírili. Aj otcovi sa musel páčiť. Dokonca si spomínam na to, že keď som priniesol vysvedčenie zo siedmej triedy, na ktorom svietila jediná dvojka – z brannej výchovy, ktorú vyučoval práve riaditeľ školy – nevyhrešil ma, nedohováral mi, len mi svojou veľkou dlaňou postrapatil vlasy a povedal niečo o tom, že na tej brannej výchove nás aj tak učia len samé somariny. Vtedy som si myslel, že hovorí o práci s buzolou, nasadzovaní plynovej masky a hĺbení plytkého okopu pre ležiaceho strelca. Dnes mi pomaly dochádza, že mal na mysli skôr to, kto nás naozaj ohrozuje a pred kým sa treba mať na pozore.