Denník N

Pred vojnou utekala do Talianska, v Košiciach sa zrazu otočila. Chce zomrieť doma, na Ukrajine

Keď desaťtisíce z vojnových utečencov prichádzali na Slovensko, v prvých týždňoch sa stretávali hlavne s dobrovoľníkmi. Tí na rozdiel od štátu dokázali reagovať na to, čo sa dialo na hraničných priechodoch – rýchlo organizovať humanitárne zbierky potrebného tovaru, zháňať ubytovanie či poskytovať dopravu. Prinášame vám príbehy tých, ktorí od začiatku vojny nezištne pomáhajú Ukrajincom a počúvajú ich príbehy.

Oleg Hoč: Ja som sa naozaj bál, že mi zomrie v aute

Oleg Hoč sa stal dobrovoľníkom náhodou. Bratranec z Ukrajiny ho požiadal, aby prišiel na hraničný priechod do Veľkých Slemeniec, vyzdvihol tam jeho manželku a dve deti a zobral ich k sebe do Košíc.

Lenže čakanie sa na ukrajinskej strane predĺžilo až na 14 hodín. Kým ich v sobotu (26. 2.) ráno o piatej naložil do auta, Oleg Hoč sledoval bezradných utečencov, ako prichádzajú na Slovensko a tu niet nikoho, kto by sa o nich postaral, dal im najesť, napiť, odviezol ich do bezpečia. Vo Veľkých Slemenciach ešte nestáli žiadne stany či stánky, v ktorých by niekto poskytoval základnú pomoc.

Popri čakaní na bratrancovu rodinu Oleg odviezol cudziu rodinu na stanicu do Michaloviec. Vtedy sa rozhodol, ako bude utečencom pomáhať.

Do ich veľkého košického bytu dokúpil postele a matrace a pripravil tri izby. Jedna bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie