V tomto prípade sa už nedá povedať, že som pacifista, nech si to medzi sebou vyriešia
V novej epizóde podcastu Oči dokorán hovoríme o dlhodobom vzťahu fotografky Lucie Nimcovej k Ukrajine, ktorá je témou jej niekoľkých projektov.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Dlhodobo sa venuje zbieraniu a dokumentovaniu príbehov z pohraničnej oblasti v Karpatoch na západe Ukrajiny. Tieto príbehy vo forme piesní zbiera pod názvom Khroniky, čo v preklade znamená aj záznamy udalostí. V roku 2014 LUCIA NIMCOVÁ vyrazila do Kyjiva, kde fotograficky zdokumentovala miesta, na ktorých sa odohrávali boje. Zo série fotografií vznikla autorská kniha s názvom Majdan.
Vlani Galéria mesta Bratislava kúpila do zbierok súbor tvojich diel, jedným z nich je aj maketa autorskej knihy z cyklu Khroniky, ktorá dokumentuje udalosti na Ukrajine počas Majdanu. Čo ťa viedlo k tomu, že si šla za príbehmi do Kyjiva? Je to predsa len iná téma ako zbieranie piesní v pohraničnej oblasti.
Ja som navštevovala základnú ukrajinskú školu a hovorím po ukrajinsky. Na Ukrajine som už bola oficiálne ako pozorovateľka volieb po oranžovej revolúcii, v roku 2006 som strávila pol roka v aute a precestovala som celú krajinu. Ukrajina ma fascinuje. Svojou históriu, jazykom a vôbec ľuďmi. Dokonca keď som v roku 2006 potrebovala odísť na štúdium do Amsterdamu, ani sa mi nechcelo, lebo som musela svoju prácu prerušiť v polovici. Keď v roku 2014 vypukol Majdan, bývala som v Bruseli a sledovala online, čo sa tam deje. Ako tam v priamom prenose zabíjajú ľudí. Keď som sa potom dozvedela, že Timothy Snyder organizuje konferenciu v Kyjive a kulisy Majdanu tam stále stoja, tak som vedela, že vycestujem. Chcela som to miesto zažiť, keď už všetci všetko nakrútili a odišli. Podaktorí revolucionári tam stále medzi prázdnymi kulisami žili, nechceli odísť.
To celé bolo niekedy na jar a inštalácie a barikády, ktoré tam ľudia postavili, upratali až v lete. Na konferenciu vtedy zo Slovenska prišli aj Mirek Tóda a Fedor Blaščák, takže som vedela, že sa budem mať ku komu pridružiť. Chcela som využiť možnosť dozvedieť sa viac priamo na mieste. Bola tam aj režisérka Agnieszka Holland a rôzni iní intelektuáli, ktorí sa vyjadrovali k tomu, čo sa na Majdane udialo. Pre mňa bolo dôležité zaznamenať stopu udalostí v momente, keď sa už nebojuje a zostanú len nejaké ready made predmety z boja.
Ako si teda vysvetľuješ, že tie kulisy tam zostali pomerne dlhý čas po skončení revolúcie?
Tak to je jasné – boli tam boje a tie kulisy zostali ako pamiatka na ľudí, ktorí tam zomreli. Bolo to zároveň posolstvo, že to nebude nakrátko a že to môže trvať ešte dlho. V istom zmysle to bol živý pamätník toho, čo má prísť, a pre mňa bolo neuveriteľné to zažiť. Rôzne nadpisy a všetky vrstvy bojov, to, ako na ne ľudia reagovali, miesta, kde mnohí zomreli a kde im ich kamaráti a rodina zhotovili improvizované pamätníky. Estetika týchto pamätníkov. To sú veci, ktoré som chcela uchopiť. Zároveň som si uvedomila, že pokiaľ existujú akékoľvek
