Aké bude kľúčové desaťročie Severoatlantickej aliancie a aké sú slovenské záujmy v nej

Autor je štátny tajomník Ministerstva obrany SR

Slovensko, Európa aj celé západné spoločenstvo demokratických štátov vstupuje do kľúčovej etapy medzinárodnej bezpečnostnej politiky, ktorá prinesie zásadné zmeny v našom kolektívnom chápaní bezpečnosti a stability. Tieto zmeny budú reflektované v novej Strategickej koncepcii NATO – základnom strategickom dokumente organizácie – ktorá bude predstavená na júnovom samite lídrov Aliancie v Madride.

Udalostí, ktoré sa udiali od poslednej aktualizácie Strategickej koncepcie z roku 2010, je hneď niekoľko. Výrazný nárast mocenskej pozície Číny, rozmach takzvaného hybridného pôsobenia, notoricky známa revolúcia dezinformácií hnaná sociálnymi sieťami, neúspech v naplnení cieľov NATO v Afganistane, anexia Krymu Ruskom, teroristické útoky v Európe v polovici minulého desaťročia či postupná erózia systému kontroly zbrojenia predstavujú reprezentatívne príklady hlavných trendov v medzinárodnej bezpečnostnej aréne.

Nech už sú však tieto príklady samy osebe alebo spoločným vplyvom nepochybne významné, nepredstavujú pre Alianciu z pohľadu Slovenska takú veľkú výzvu, ako je to v prípade vyše mesiaca trvajúcej ničivej, nehumánnej a ničím neospravedlniteľnej vojny v našom bezprostrednom pohraničí.

Ruská agresia na Ukrajine odštartovala procesy, ktorých dôsledky pocítime nielen najbližšie roky, ale azda až desaťročia. Od týchto implikácií nemožno z dôvodu blízkosti a vážnosti vojny na Ukrajine uniknúť a Slovensko aj NATO sa budú musieť rýchlo prispôsobiť novej realite a novým zásadným úlohám.

Dnes nemusíte byť expertom na medzinárodnú politiku, aby ste vnímali, že bezpečnostná situácia na európskom kontinente je najhoršia za posledné desaťročia. Pravidlá, o ktoré sme sa opierali, prestali platiť, medzinárodné normy, ktoré nás mali navigovať, sú jednostranne ignorované a predstava mierového spolužitia (aj tých kultúrne najbližších) národov je dennodenne kruto pošliapavaná ruskou armádou.

Procesy, ktoré sa začali útokom na Ukrajinu v roku 2014, pokračujú, ale dnes ich už nemožno podceňovať, relativizovať a ignorovať, ako sa to, žiaľ, čiastočne dialo posledných osem rokov.

V tejto súvislosti považujem za dôležité predovšetkým otvorene povedať, že Rusko už nie je partnerom – ani pre Alianciu, ani pre Slovensko. Udalosti na Ukrajine totálne delegitimizovali režim prezidenta Putina, bez akejkoľvek reálnej možnosti jeho budúcej morálnej a politickej rehabilitácie. Tu treba podčiarknuť, že pre túto cestu sa rozhodlo Rusko samotné, keď iniciovalo ničivú vojnu na Ukrajine, uvrhnúc tým celú Európu do neistoty prameniacej zo zasiatej nestability.

Toto rozhodnutie určite nie je niečo, s čím môže, respektíve s čím sa chce západné spoločenstvo bez konzekvencií zmieriť. NATO aj EÚ sú hodnotovo založené organizácie a Rusko azda ešte nikdy nebolo tak veľmi vzdialené tejto charakteristike, ako je dnes. Prirodzene, strategické súperenie veľmocí je evidentnou realitou dneška, ale to, čo formuje naše aktuálne vzťahy s Ruskom, nie je iba o súperení veľmocí, ale aj o plnohodnotnom rezignovaní Ruska z ambícií rešpektovať životné, spoločenské a právne normy, na ktorých stojí celý civilizovaný svet.

Kľúčovou prioritou Slovenska pri tvorbe novej Strategickej koncepcie NATO preto bude adresovanie hrozby, ktorá pramení vo veľmocenských ambíciách Ruska – obzvlášť tých, kde vidíme evidentný presah do štátnych a spoločenských záujmov aliančných krajín – primárne stredoeurópskych. NATO naďalej zostane obrannou alianciou, ktorá nevyhľadáva konfrontáciu, no zároveň nebude ochotná ustupovať ani obetovať vlastné legitímne záujmy v mene pokusov o zušľachtenie revizionistických ambícií Ruska.

Dnes je úplne evidentné, že naša národná aj kolektíva odolnosť sa musia výrazne posilniť, tak v oblasti vojenských, ako aj vo sfére nevojenských (takzvaných hybridných) hrozieb. Pre Slovensko to znamená nevyhnutnú potrebu pokračovať v modernizácii a v budovaní nových obranných spôsobilostí v každej jednej (pre nás relevantnej) operačnej doméne NATO, od pozemných síl cez vzdušné sily, kybernetickú a informačnú oblasť, až po sféru takzvaných prelomových technológií. V istom zmysle to znamená nachádzanie novej synergie medzi tou najtradičnejšou úlohou NATO, ktorá tu je od jej založenia v 1949, t. j. kolektívnou obranou (resp. odstrašením), a novou komplexnou ambíciou posilnenia odolnosti voči všetkým (!) typom nevojenských podprahových hrozieb.

Veľa sa za posledné týždne diskutovalo o sile článku 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý je nositeľom princípu vzájomných bezpečnostných záväzkov členov Aliancie. Nasledujúce roky sa však musíme pripraviť na posilňovanie dôrazu a akési skapacitnenie článku 3 zmienenej zmluvy, ktorý zas predstavuje základný predpoklad funkčnosti Aliancie, čiže spoločné, vyvážené a férové zdieľanie bremena.

Éra takzvaného „free ridingu“ sa definitívne skončila a každý člen Aliancie dnes čelí eminentnej potrebe výrazne zvýšiť svoju obranyschopnosť. Slovensko nie je výnimkou. Ak chceme byť hodnoverne spôsobilí čeliť hrozbám, ktoré sa nám dnes v plnej sile ukazujú, budeme musieť ako krajina a ako spoločnosť priorizovať obrannú a bezpečnostnú politiku viac ako kedykoľvek predtým v ére našej samostatnosti.

V praxi to bude znamenať napríklad aj dlhodobú verejnú podporu pre štátne výdavky v súvislosti s výstavbou ozbrojených síl, podporu pre aliančnú vojenskú prítomnosť na našom území, ale aj väčšie zapojenie samotnej spoločnosti do novej (komplexnej a inkluzívnej) obrannej politiky štátu formou, ktorá je pomenovaná napríklad v nedávno prijatej Koncepcii prípravy obyvateľstva na obranu štátu.

Za dôležité považujem aj potrebu vnímať, okrem národnej a aliančnej dimenzie obrany, aj úlohu, ktorú v tejto oblasti zohráva Únia. V oblastiach, ako sú kybernetická bezpečnosť, vojenská mobilita, strategická komunikácia, ale aj celková zahraničnopolitická dimenzia našej bezpečnosti, je Únia už dnes (bez preháňania) kľúčovým hráčom a prirodzeným partnerom NATO.

Táto skutočnosť musí byť jasne ukotvená v litere Strategickej koncepcie NATO, a čo je ešte dôležitejšie, EÚ by mala mať čo najjasnejšie definované miesto v transatlantickej obrannej politike. Samostatnou oblasťou, kde je synergia politík medzi NATO a EÚ kľúčovou, je globálna zmena klímy, ktorá predstavuje najvážnejšiu transformačnú výzvu našej generácie. Preto som presvedčený, že Strategická koncepcia musí nájsť adekvátnu rolu, v ktorej Aliancia prispeje ku globálnemu snaženiu.

Aj keď zrejmým leitmotívom novej koncepcie bude dôraz na budúcnosť a nové výzvy, rovnako netreba zabúdať na úspechy Aliancie pri implementácii ostatných koncepcií. Predovšetkým na úspešnú integráciu slobodu novonadobudnutých krajín širšej strednej Európy do štruktúr Aliancie. Slovensko, ako aj ktorýkoľvek iný „nový“ člen Aliancie, je dnes nepomerne viac chránený voči akejkoľvek vážnej hrozbe, ako vo svojej predvstupovej ére. Aj preto som presvedčený, že zachovanie politiky otvorených dverí do NATO je v dlhodobom záujme Aliancie, v záujme Slovenska, ako aj v záujme bezpečnosti samotných kandidátskych krajín. Aj udalosti posledných týždňov ukazujú, že Európa potrebuje budovať užšie väzby, kultivovať spoluprácu, podporovať komunikáciu a politiku partnerstiev.

Je nepopierateľné, že Európa čelí čoraz vážnejším hrozbám a čoraz väčším výzvam, zároveň však vidíme ochotu a pripravenosť Aliancie postaviť sa nestabilite bezprecedentnou jednotou a dôrazom na hľadanie a presadzovanie spoločných záujmov. V tomto ohľade (a iba v tomto ohľade) prichádza Strategická koncepcia v správny čas. Ak zachytíme tento moment jednoty a pretavíme ho do nastavenia priorít Aliancie, s dôrazom na skutočne dôležité úlohy, môžeme mať (pre nás) najlepšiu možnú Alianciu.