Prokurátor Masár: S tým, čo sa deje v Pčolinského prípade, som sa ešte nestretol (+ video)

Podporte kampaň na 50 evakuačných sanitiek pre Ukrajinu od Nadácie otvorenej spoločnosti a Dárku pro Putina.

Kedy ste prišli pracovať na špeciálnu prokuratúru? 

Na špeciálnej prokuratúre som desiaty mesiac. Veľmi krátko, no zdá sa, ako keby to boli roky. Predtým som bol na mnohých iných miestach. Prešiel som tromi okresnými prokuratúrami, následne som bol 15 rokov na krajskej prokuratúre Bratislava, prešiel som všetkými oddeleniami, ktoré mali niečo s trestným právom. Desať rokov som robil prvostupňovú agendu a potom takzvaný dohľad. Následne som prešiel na trestný odbor generálnej prokuratúry, kde som strávil približne rok. Trochu nadnesene by som mohol povedať, že som tým rezortom prešiel ako omikron Slovenskou republikou. Prokurátor som približne 20 rokov.

Hovoríte, že ste boli 15 rokov na bratislavskej krajskej prokuratúre, poznáte trestného námestníka pána Popraca?

Samozrejme, spoznal som ho oveľa skôr. Sme rovesníci a stretli sme sa už na Okresnej prokuratúre Bratislava V.

Upozornili sme na to, že na Facebooku zdieľal videá v prospech Smeru a proti OĽaNO. On potom tvrdil, že sa mu niekto vkradol do Facebooku, a podal aj trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Čo si o tom myslíte? 

Asi nie je podstatné, čo si o tom myslím. Ja na sociálnych sieťach nie som, ani som nevedel, že má konto. Vždy som pána Popraca vnímal pozitívne, bol priateľský, žoviálny, nikdy s ním nebol problém v kolektíve. Keby to tam aj sám umiestnil a sú to pochvalné statusy o politickej strane, tak by som v tom nevidel problém, ak by to bolo prístupné obmedzenému okruhu priateľov, ktorí s ním tieto názory dôverne zdieľajú. Aj prokurátor, tak ako každý iný občan, by sa mal zaujímať o politiku. To, že je prokurátor, by ho nemalo diskriminovať zo záujmu o veci verejné. Zaujímať sa o politiku je možno aj našou povinnosťou, je veľmi dôležité, kto spravuje krajinu. Problém nastáva, ak to zasahuje do výkonu verejnej funkcie, ak je cez túto skutočnosť spochybnená nestrannosť prokurátora pri vedení trestných konaní.

Počula som, že pán Poprac je na krajskej prokuratúre evidovaný ako expert na počítačovú kriminalitu. Je to tak?

Počul som to aj ja. Ako ho poznám, vždy bol veľmi šikovný, pokiaľ išlo o elektroniku, počítačové siete, mobily. Ale nemôžem povedať, že to vylučuje možnosť, že sa mu tam naozaj niekto nabúral. Je to na niekom inom, aby to posúdil.

Prečo ste sa rozhodli prestúpiť na špeciálnu prokuratúru?

Prišlo to s vývojom života. Pre mňa bol obrovský zlom po pätnástich rokoch prestup na generálnu prokuratúru z krajskej prokuratúry, kde som sa cítil šťastný. Začal som však mať pocit, že asi nie je celkom správne, keď je človek v kolektíve služobne najstarší. A  ak nespraví ten krok a nepokúsi sa o novú dynamiku v živote, tak sa mu to už nikdy nepodarí. Potom už bolo prirodzené, že som prešiel na Úrad špeciálnej prokuratúry.

Neodrádzalo vás, aké je to exponované pracovisko? Stačí, že budete dozorovať nejakú väčšiu kauzu a vaše meno bude na tlačovkách Smeru alebo v dezinformačných weboch ako meno člena zločineckej skupiny. Mnohým policajtom, prokurátorom alebo sudcom to môže byť nepríjemné. 

Ak by ma označili za člena zločineckej skupiny iba preto, lebo im prekáža moja práca, alebo im to vytvára nejaký životný diskomfort, tak si myslím, že by som sa s tým veľmi dobre vyrovnal. Toto ma vôbec netrápi. Je to už zľudovený folklór. Akákoľvek naša činnosť sa takto politicky hodnotí. Má to svoj účel a určite nie taký, aby bolo reálne začaté nejaké trestné stíhanie a aby niekto preskúmal, či nie som súčasťou zločineckej siete. Skôr ide o verejnú mienku a o vytvorenie atmosféry vo verejnosti.

Alebo vás chcú znechutiť. 

Toto by ma určite neznechutilo. Je to skôr trápne, smiešne. Pre mňa je dôležité, aby som bol vyrovnaný so svojím svedomím, čo sa týka práce, a nie, čo si o mne niekto myslí. Čo si iní ľudia o mne myslia, ma v zásade nezaujíma, ak to nie je pravda. Nežijem pre to, aby som bol v očiach iný krajší, ako som. Životnú silu musím získavať z toho, že mám hodnotu práve preto, aký som, a nie, aký sa zdám. Pokiaľ ide o policajtov a prokurátorov, tak si ani nemyslím, že by ich to odrádzalo. Problémom by bolo, keby sa začala vytvárať atmosféra, akú sme zažili v poslednom období, keď sa nespokojní a frustrovaní občania dostavovali pred obydlia zradcov a podobne. To sú nepríjemné situácie a tomu treba zabrániť. Tvrdenia a novinové články, to nemôže skutočných profesionálov odradiť. Najväčší problém sú útoky na sudcov. Sudcovia sú skutočnými strážcami demokracie a hodnôt, ktoré chránime. My sme len pomocný personál, ktorý má zhromaždiť podklady. Súdy sú skutočným zdrojom autority a múdrosti v spoločnosti. Ak by ich to malo odradiť a znechutiť, alebo ak by na nich mal byť vyvíjaný nátlak zastrašovaním, zhromažďovaním sa v ich prítomnosti, pokrikovaním, tak to by sa malo riešiť.

Najvyšší súd právoplatne uznal, že Marian Kotleba je vinný z prejavov sympatií k neonacizmu, ale odmietol ho odsúdiť aj z propagácie neonacizmu. Zrušil mu trest štyri roky štyri mesiace nepodmienečne a dostal polročnú podmienku na 18 mesiacov. Je to pre vás na prokuratúre dobrá alebo zlá správa?

Anketu sme si nerobili, ale určite je to veľmi dobrá správa aj z celospoločenského hľadiska. Trestné činy extrémizmu vnášajú do spoločnosti prvok disharmónie a mala by tam končiť tolerancia orgánov činných v trestnom konaní. Takéto prejavy by mali byť z verejného života vylúčené a aj trestané. Je to dobrá správa aj preto, že osoba, ktorej sa to týka, je jedným z najviac exponovaných nositeľov takýchto myšlienok. Naozaj trvalo veľmi dlho, kým došlo k prvému právoplatnému odsúdeniu.

Vina je pre vás podstatnejšia ako to, že bol zrušený nepodmienečný trest?

Takto to nemožno vnímať. Došlo k zmene právnej kvalifikácie, k takzvanému kvalifikačnému oblúku. Kvalifikácia, ktorú uznal ako správnu aj Najvyšší súd, bola uvedená už v obžalobe. Potom konal prvostupňový súd a vec posúdil ako prísnejší trestný čin, preto musel aj logicky uložiť prísnejší trest. Tento prípad je taký špecifický, že posúdenie, či ide len o stotožnenie sa s nejakou myšlienkou a vyslovením súhlasu s ňou, alebo už o propagáciu myšlienky, je náročné.

Keď sa so šekom s nacistickou symbolikou odfotíte do médií a dáte to na sociálne siete, tak to nie je propagácia?

Propagácia je to možno v bežnom význame slova, ale tu hovoríme o legálnych pojmoch, ako ich vníma Trestný zákon a ako ich treba aj vykladať. Iba prejavenie súnáležitosti s myšlienkou je menej nebezpečné, pretože ide o pasívnejšiu formu konania. To znamená, že sa iba prihlásim a poviem, že viem, že takáto myšlienka existuje, je mi sympatická, stotožňujem sa s ňou. Propagácia, to musí byť aktívne konanie. Propagácia vlastne znamená šírenie, čiže rozširujem počet priaznivcov, úspešnosť myšlienky. Verejnosti nie je celkom zrejmé, čo bolo predmetom obvinenia, a to môže byť z laického pohľadu veľmi mätúce. Predmetom obvinenia bolo 10 alebo 15 minút zo života odsúdenej osoby, ktoré strávila tým, že rozdávala šeky na pódiu. Na šekoch bola číselná kombinácia. To, čo sa stalo, bolo nesporné. Dokazovanie sa teda netýkalo len toho, či akcia prebehla, či na nej boli šeky a či na nich bola nejaká číselná kombinácia, ale keďže ide o dosť špecifický trestný čin, tak predmetom dokazovania muselo byť aj to, aká osoba tieto šeky rozdávala, či rozumie tej symbolike, či to nebolo náhodné, prečo ich tam rozdávala. Aby sme náležite posúdili motív osoby, bolo potrebné ísť oveľa hlbšie do minulosti a posúdiť možno 20 rokov jej života. Ale to neznamená, že je odsúdená za to všetko, čo spravila za tých 20 rokov. Dotyčný je naozaj odsúdený len za to, že rozdával tie šeky. Neodpustím si ešte jednu poznámku.

Akú?

Obzvlášť zavrhnutiahodné až perverzné mi prišlo, že na to zneužil charitatívnu udalosť. Mohol to spraviť úplne inak a niekde inde, toto je vysmievanie sa slušnosti. Som aj vďačný prvostupňovému súdu, že to posúdil oveľa odvážnejšie, pretože iba týmto spôsobom je možné vytvárať judikatúru, názory súdov. Keď odvolací súd vypracuje písomný rozsudok, tak sa bude veľmi podrobne zaoberať tým, kde je hranica medzi stotožnením sa s myšlienkou a skutočnou propagáciou. Iba to, že sa niekto usmieva na pódiu a rozdáva šeky, ešte nevedie k tomu, aby sa rozšíril počet prívržencov. Na týchto extrémistických trestných činoch ma fascinuje aj zbabelosť páchateľov. Nie všetkých, niektorí sa aj priznajú, ale práve tí exponovaní sa snažia neustále tvrdiť, že je to náhoda, že je to niečo iné, že takú symboliku vlastne ani nepoznajú.

Alebo nevedia používať počítač. 

Je to naozaj trápne a nechlapské.

Dozorový prokurátor Tomáš Honz povedal, že minimálne skúšobná lehota pri treste pre Kotlebu je krátka. Najvyšší súd totiž povedal, že prognóza páchateľa je priaznivá, ale Honz tvrdí, že nenávisť je charakterovou črtou Kotlebu. Nemala byť aspoň skúšobná lehota dlhšia? 

Z nášho pohľadu asi áno, ale myslím si, že Najvyšší súd sa aj s tým veľmi dobre vysporiada. Bude musieť zhodnotiť veľa faktorov. Kolegovi Honzovi ďakujem za vynikajúcu prácu, ktorú v tejto veci a aj v mnohých iných urobil. Skúšobná doba má slúžiť nielen na to, aby daná osoba zmenila svoje správanie, ale aj na to, aby bola na verejnosti opatrnejšia. Z tohto pohľadu mala byť skúšobná doba možno dlhšia, ale uvidíme, aké bude odôvodnenie, a určite to bude inšpirujúce čítanie.

Týždeň pred rozhodnutím o Kotlebovi rozhodol Najvyšší súd podobne rozdielne aj v inej veci. Špecializovaný trestný súd odsúdil šéfa kontrarozviedky SIS Petra Gašparoviča a policajta Vičana na 11 a 10 rokov za prijímanie úplatku, ale Najvyšší súd to zmenil a odsúdil ich za nepriamu korupciu na 22 a 20 mesiacov. Ako je možné, že je taký veľký rozdiel v týchto dvoch trestných činoch? 

Ten rozdiel je nepochopiteľný, nielen z laického, ale aj profesionálneho pohľadu. Dnes už je to inak upravené a sadzby sú zjednotené a bližšie k sebe. Vtedy sa v zásade vychádzalo z toho, že nepriama korupcia je oveľa menej nebezpečná, preto bola oveľa menej trestaná. Ak je právny záver súdu správny, tak sú tresty primerané.

Ste s týmto verdiktom spokojný? Bola potvrdená vina, ale trest je symbolický.

Vo veľmi krátkom čase bude tento právny záver analyzovaný. Máme možnosti sa pokúsiť o mimoriadny opravný prostriedok, ale neviem sa k tomu vyjadriť. Bolo nám práve doručené rozhodnutie odvolacieho súdu, ale ešte sme sa s ním poriadne neoboznámili.

Aj vy ste podpísali list siedmich vedúcich predstaviteľov Úradu špeciálnej prokuratúry, v ktorom ste upozornili na zásahy generálnej prokuratúry do vašej práce. Jeden prípad sa týkal toho, keď došlo k zadržaniu svedka a spolupracujúceho obvineného Petra Petrova, ktorý súvisí aj s kauzou Pčolinský. Generálny prokurátor telefonoval na úrad, aby ste ho odovzdali krajskej prokuratúre Bratislava, pretože tá tvrdila, že existuje príkaz na zatknutie okresného súdu. Vy ste boli dozorový prokurátor, ktorý to odmietol urobiť. Prečo?

Nenašiel som žiadny vecný, zákonný dôvod, aby som to spravil. Mali sme zadržanú osobu, s ktorou bolo potrebné robiť procesné úkony. Museli sme ich robiť vo veľmi krátkej procesnej lehote 48 hodín, aby sme mohli rozhodnúť, či budeme navrhovať aj vzatie do väzby. Ak by sme ju odovzdali sudcovi pre prípravné konanie v inom konaní na základe príkazu na zatknutie, tie úkony by sme spraviť nestihli a ohrozilo by to aj prípadné posúdenie väzobných dôvodov u iných, v tom čase zadržaných osôb.

Generálny prokurátor Žilinka povedal, že to je on, kto riadi úrad špeciálnej prokuratúry prostredníctvom špeciálneho prokurátora. „Ak zistíme nejaký kompetenčný problém, kto má volať špeciálnemu prokurátorovi alebo zástupcovi? Upratovačka? Predsa ja. Ja riadim.“ Prečo tento telefonát považujete za problém, keď podľa pána Žilinku išlo len o riešenie kompetenčného sporu?

Súhlasím s tým, že generálny prokurátor riadi aj náš úrad, prostredníctvom špeciálneho prokurátora. Ale určite sa nemôžem stotožniť s tým, že by šlo o riešenie kompetenčného sporu, žiadny neexistoval. V čase, keď pán generálny prokurátor telefonoval, som ani netušil, že krajská prokuratúra to vníma ako problém. Kompetenčný spor spočíva v tom, že sú dva orgány, oba vedia, že každý z nich chce konať, a rozhoduje nadriadený. Ale nikto z kraja k nám nevolal. Krajský prokurátor kontaktoval generálneho prokurátora a ten nás. Generálny prokurátor nás veľmi dôrazne upozornil, že v prípade, ak osobu nevydáme sudcovi pre prípravné konanie, ktorý by mal rozhodovať o zatykači, tak z toho môže byť problém, použil možno ešte trochu expresívnejší výraz. V tej chvíli som tomu vôbec nerozumel, pretože logicky zo zákona vyplýva, že príkaz na zatknutie nemôže mať prednosť pred obmedzením osobnej slobody zadržaním. Je to otázka, ktorou sa krátky čas predtým zaoberala aj generálna prokuratúra a vyriešila ju, vydala usmernenie.

Na to generálny prokurátor povedal, že toto usmernenie nie je záväzné. 

Usmernenie riaditeľa trestného odboru nie je pre nás záväzné? Vydávajú sa preto, aby sa zjednotila prax. Malo by mať tú autoritu, že prokurátori, ktorí riešia takéto prípady, budú postupovať rovnakým spôsobom. Nikdy som sa nestretol s tým, že by sa spochybňovalo, či sa má postupovať podľa usmernenia riaditeľa trestného odboru. Je to možno najdôležitejšia úloha nadriadených súčastí, aby metodicky usmerňovali tie podriadené. To nie je len o tom, že strážia, či všetko robia dobre, ale že im aj radia. Keď to nie je záväzné, tak neviem, načo sa to vôbec vydáva.

Ako ďalšiu vec ste v liste uviedli vybavovanie podnetu bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, aby Ústavný súd zrušil nezávislé postavenie úradu špeciálnej prokuratúry. Generálna prokuratúra od vás chcela obžalobu, rozsudok, viac dokumentov. Prečo ste im to neposlali? 

Pretože podľa nás takýto podnet nemôže viesť k podaniu na Ústavný súd. Nehodnotil by som to tak, že sme im odmietli vydať nejaké dokumenty. Dozorový prokurátor doktor Šúrek napísal veľmi formálny, zdvorilý list, v ktorom vysvetlil, že ide o otázku, ktorá už bola Ústavným súdom riešená, je podrobne judikovaná, a nie je dôvod, že by sa tým mal Ústavný súd zaoberať opäť, a nie je predpoklad, že by mal zmeniť svoje rozhodnutie a že nie sú splnené ani formálne podmienky na podanie na Ústavný súd.

A že to Dušanovi Kováčikovi nenapadlo, keď bol 17 rokov špeciálny prokurátor. 

To už bolo len také pousmiatie sa nad tým, že niekto, kto bol 17 rokov špeciálnym prokurátorom, zistil, že riadil neústavnú organizáciu. My sme podnet neodmietli, len sme zdvorilo napísali, či to neprehodnotia. Ak to neprehodnotia, tak tie dokumenty samozrejme predložíme. Budeme ich musieť okopírovať, zaberie to možno pol dňa, tak sme sa len zdvorilo spýtali, či to naozaj potrebujú. Ak príde odpoveď, že áno, tak my sme až na jeden prípad nikdy neodmietli predložiť dokumenty, spis a podobne.

Podľa vášho listu to vyzerá, že predpokladáte, že generálny prokurátor také podanie zvažuje. Naozaj si myslíte, že by Maroš Žilinka, ktorý roky pracoval na špeciálnej prokuratúre, dal takýto podnet na Ústavný súd?

Nechápeme, na čo si máme robiť takúto administratívnu prácu. Podľa nášho názoru ten podnet nemôže viesť k podaniu, ktorého sa podávateľ domáha. Poviem na ilustráciu, že pod žiadosťou, aby sme predložili tieto dokumenty, sú podpísaní dvaja prokurátori a neviem, či to nevybavujú až traja prokurátori. Neviem, aké podania sú vybavované súčasne dvoma prokurátormi, to je zvláštne, ale možno tomu nerozumiem, nechcem sa nikoho dotknúť. Nerozumiem práci všetkých oddelení, ale s týmto som sa nestretol.

Najcitlivejšou kauzou, ktorú riešite, je prípad bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského. Ten spustil vojnu v polícii, konflikt v koalícii a časť niektorých orgánov činných v trestnom konaní, ako keby robila všetko pre to, aby ho z prípadu vysekala alebo zabránila tomu, aby to išlo na súd. Deje sa to preto, že ide o tajnú službu a jej riaditeľa? Alebo prečo?

Neviem. Úprimne sa priznám, že nerozumiem tomu, prečo je v tomto prípade na rozhodovanie vyvíjaná taká enormná snaha. Nechcem hodnotiť, že to je pre jeho postavenie, naozaj tomu nerozumiem.

Ako ste vnímali zadržanie, obvinenie a návrh na vzatie do väzby Ľudovíta Makóa a Borisa Beňu z dôvodu, že podľa krajskej prokuratúry v kauze Pčolinský klamú? K ich obvineniu z krivej výpovede došlo ešte predtým, ako vôbec niekto samotný prípad Pčolinský posúdil. 

Vnímal som to veľmi intenzívne, ale keďže je to živá vec, v ktorej vykonávajú úkony prokurátori inej súčasti, nemôžem sa k tomu vyjadriť.

Stretli ste sa už s postupom, že sa obviní svedok z krivej výpovede ešte pred meritórnym rozhodnutím vo veci? Aj prvý námestník generálnej prokuratúry Jozef Kandera na tlačovej besede povedal, že to nie je protizákonné, ale ešte to nezažil. 

Všetkými desiatimi musím súhlasiť s doktorom Kanderom. Je bežné, že obvinené osoby podávajú trestné oznámenia a snažia sa povedať, že dokazovanie by malo mať opačný priebeh, snažia sa dosiahnuť reverz v dokazovaní. Nie je nezákonné, ak sa v takom prípade o trestnom oznámení začne konať, ale neviem si predstaviť situáciu, v ktorej by som išiel v takej veci do vznesenia obvinenia. Svojím spôsobom hodnotím aj prácu iného orgánu a hodnotím ju tak, že on došiel k úplne iným záverom ako ja.

Dve zložky prokuratúry majú na trestnú vec Pčolinský úplne opačný názor. 

Čarom tejto konkrétnej veci ešte je, že my vedieme stíhanie pre trestný čin korupcie. To je trestná činnosť, ktorá je vo výhradnej pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry. Ak iný orgán začne dokazovať, že naše konanie nie je správne, tak nepriamo dokazuje tiež korupciu, teda že sa nestala. O to zaujímavejšie mi to príde.

S týmto ste sa už vo svojej praxi stretli?

Nie, ale tak veci sa dejú.

Makó aj Beňa mali mať podľa bratislavskej krajskej prokuratúry motív, že chceli lepšie vyzerať pred vami, ktorí ste vyšetrovali aj ich trestnú činnosť. Bolo ich svedectvo o Pčolinskom to kľúčové, čo ako spolupracujúci obvinení povedali orgánom činným v trestnom konaní? Nemali by bez toho výhody, ktoré spolupracujúci obvinení zo zákona majú?

Nemyslím si, že to tak je. Toto konanie sa týka jedného konkrétneho trestného činu, jedného skutku. Oni sú účastní na objasňovaní veľkého množstva trestných vecí. Nemyslím si, že toto by malo zohrávať kľúčovú pozíciu v ich spolupráci.

Keby vám nevypovedali o Pčolinskom, aj tak by boli pre vás ako spolupracujúci obvinení cenní?

Áno.

Ako ďalšiu neštandardnú vec ste v liste napísali, že generálna prokuratúra vás urguje, aby ste v kauze Pčolinský predložili spis, aby oni mohli rozhodnúť podľa 363. Prečo to považujete za neštandardné?

Pre spôsob, akým sa to deje. Vybavovanie agendy podľa 363 má určité pravidlá a tie sú určované vnútorným predpisom, príkazom generálneho prokurátora. Ten hovorí, že keď príde takýto podnet, tak prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý to vybavuje, by mal určiť lehotu, v ktorej sa predložia spisy. Lehotu by mal určiť spravidla tak, aby z tej 6-mesačnej lehoty mal polovicu. V tejto veci sa, myslím, stalo uznesenie o vznesení obvinenia právoplatné 23. februára. Prvá žiadosť o predloženie spisu bola 9. marca. Objektívne sme to nedokázali splniť, čo som aj prvému námestníkovi písal. Myslím si, že to aj uznali. Od toho momentu prišlo ďalších päť urgencií, aby sme spis predložili. Neviem pochopiť, prečo je pre generálnu prokuratúru potrebné mať spis päť mesiacov alebo päť a pol mesiaca pred skončením lehoty. Ak naozaj chcú, aby sme podali kvalifikované stanovisko, tak to si žiada čas. Už raz to bolo dozorovému prokurátorovi zrušené a bolo mu vytýkaných mnoho pochybení. Predpokladám, že si chce dať záležať na tom, aby stanovisko vyzeralo veľmi dobre. Keď som preskúmaval aj ďalšie podania, ktoré prišli v súvislosti s týmto spisom, tak som identifikoval zákonný problém, ktorý nateraz bráni rozhodnutiu podľa 363. Musím dať za pravdu generálnej prokuratúre, keď vyčíta médiám, že jej hystericky vopred pripisujú úmysel zrušiť obvinenie. To nie je korektné a dúfam, že tak to nie je, som presvedčený, že to tak nie je. Ale na druhej strane mi príde úplne hysterické, ak sme posudzovaní ako tí, ktorí spis nechcú za žiadnu cenu predložiť. To nie je pravda, plynie komfortná lehota, nie sme vedení zlým úmyslom a som presvedčený, že nechceme zmariť ich možnosť rozhodnúť.

Ale v piatok a v pondelok má byť preštudovanie spisu. Potom väčšinou nasleduje záver, možno aj podanie obžaloby. Generálny prokurátor povedal, že nepredpokladá, že prokurátor bude taký zlomyseľný a podá obžalobu bez toho, aby predtým predložil spis na rozhodnutie podľa 363. Čo urobíte?

Keď budú splnené podmienky na to, aby sme ten spis predložili, budeme sa tým zaoberať. Teraz to neviem povedať. Budeme sa musieť rozhodnúť medzi dvoma princípmi. Ten prvý je umožniť oprávnenej osobe, aby bolo o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodnuté. Druhý princíp je, a tiež tým dbáme na práva danej osoby, aby bola vec prejednaná v primeranej lehote, teda čo najrýchlejšie. Dlhodobo sledujeme, že vybavovanie návrhov podľa paragrafu 363 trvá veľmi dlho. Nehovorím to obviňujúco vo vzťahu ku kolegom z generálnej prokuratúry, určite to má objektívne príčiny. Návrhov je veľa, ale zvyčajne sa rozhoduje až pred skončením lehoty, nie zriedka aj v posledný, predposledný deň. Predstava, že by sme pri skončení vyšetrovania mali čakať ďalšie štyri mesiace, by mohla viesť aj k inému záveru, ale uvidíme. Som na 90 percent presvedčený, že ten spis predložíme.

Čo hovoríte na to, že generálny prokurátor Maroš Žilinka to označil za zlomyseľnosť, ak by ste spis nepredložili?

Pokiaľ ide o tento slovník, tak po tlačovej besede pána generálneho prokurátora si sypem popol na hlavu, že možno sme mohli použiť v našom stanovisku iné výrazy. Neboli to právnické výrazy, čo nám aj vyčítal, ale boli priliehavé na popis situácie. Nebavíme sa len v právnych kategóriách, použili sme výrazy ako výnimočné, unikátne, predtým nevídaný postup a podobne. Možno je to niečo, čo sa ho dotklo, ale nemali sme to v úmysle. Na druhej strane neviem, či si máme zaradiť do slovníka výrazy ako zlomyseľný, klamári, zákerný. Nás sa to tiež dotýka. Rešpektujeme jeho postavenie, som jeho podriadený, to nespochybňujem.

To je práve to, čo vám Maroš Žilinka vyčítal: „Je to len o tom, či sa budú dodržiavať pravidlá subordinácie a hierarchického usporiadania prokuratúry.“ Máte problém s dodržiavaním pravidiel subordinácie?

Žiaden. V histórii úradu za 17 rokov sa iba jediný raz stalo, že bola podaná obžaloba bez toho, aby bol predložený spis na postup podľa paragrafu 363. Doktor Šúrek sa zachoval odvážne, za čo ho chválim.

Prečo odvážne? Riskoval disciplinárne konanie?

Porušil vnútorný predpis, asi riskoval disciplinárku. Ale dosiahol, že vecou sa zaoberal Najvyšší súd ako všeobecne uznávaná autorita a ten judikoval záver, ktorý môžeme obdobne používať aj v iných prípadoch. Je to veľmi precízne vyargumentované a podľa môjho názoru skvelé rozhodnutie. Podľa tohto rozhodnutia nie je žiadnym porušením obhajobných práv, ak z dôvodov, že chceme, aby sa čo najrýchlejšie konalo, vec nepredložíme generálnej prokuratúre. Ale stalo sa to len raz, malo to svoje dôvody, doktor Šúrek ich rozviedol na niekoľkých stranách a aj z toho dôvodu návrh na disciplinárne konanie neprišiel. Predpokladám, že ani nepríde, asi by už bol na svete.

Najvyšší súd to povedal vo veci Košč – Kováčik, ale pán Žilinka na to zareagoval, že ide len o rozhodnutie jedného senátu a že tento senát sa nezaoberal tým, ak nie je spis predložený generálnej prokuratúre účelovo, alebo že je to cielené vyhýbanie sa rozhodnutiu podľa paragrafu 363.

V prvom prípade o žiadnu svojvôľu nešlo. Ako som povedal, som na 90 percent presvedčený, že spis predložíme. Ak by sa tak aj nestalo, čo nepredpokladám, tak to bude len na základe starostlivých úvah a nie na základe svojvôle. Určite tam budú argumenty, prečo sa tak stalo.

Vladimírom Pčolinským a jeho prípadom sa už zaoberalo niekoľko policajtov, prokurátorov, sudcov a časť z nich konštatovala, že stíhanie je dôvodné, no napríklad Jozef Kandera alebo krajská prokuratúra hovoria, že stíhanie dôvodné nie je. Nemal by vo veci rozhodnúť súd, aby sme už vedeli, ako to s Vladimírom Pčolinským bolo?

To je ťažká otázka. Som presvedčený, že v tejto republike nedochádza k zneužívaniu justičného systému v tom zmysle, že by boli odsudzovaní nevinní ľudia. Vo všeobecnosti, ak je ktokoľvek presvedčený o svojej nevine, tak to najlepšie, čo môže dosiahnuť, je oslobodzujúce rozhodnutie súdu, ak to prokuratúra vidí inak. Všetky iné možnosti zanechávajú tieň podozrenia.

Rozhodovali ste na generálnej prokuratúre, keď ste tam pracovali, aj podľa paragrafu 363?

Áno, samozrejme, bola to veľmi obľúbená súčasť mojej agendy. Za ten čas som mal asi 20 alebo 25 návrhov.

A vyhoveli ste nejakému?

V jednom prípade som pripravoval také rozhodnutie, ktoré potom podpísal generálny prokurátor. Išlo o procesný problém, ktorý sa nedal inak napraviť. Išlo iba o rozhodnutie o zrušení rozhodnutia prokurátora o sťažnosti, netýkalo sa to obviňujúceho uznesenia ako takého.

Bývalá prvá námestníčka Vladimíra Klimentová povedala, že teraz sa podľa paragrafu 363 rozhoduje inak. Že kedysi sa skúmalo začatie stíhania a teraz sa hodnotia dôkazy. Je to pravda, že došlo k tomuto posunu? 

Vnímam to rovnako. Keď som nastúpil na generálnu prokuratúru a začal som vybavovať túto agendu, tak som sa zamýšľal nad tým, kedy je možné zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia. Identifikoval som len dve možnosti, kedy je to na mieste. Prvá je, že dôjde k takej fatálnej procesnej chybe, ktorá znemožňuje pokračovať v konaní. Že napríklad uznesenie vydal policajt, ktorý nebol vecne príslušný. Druhá možnosť je, keď obvineniu chýba hmotno-právny základ, to znamená, že neexistujú dôkazy, ktoré odôvodňujú vydanie rozhodnutia. To, čo sa deje dnes, je, že sa celkom bežne konštatuje, že bolo vznesené obvinenie, potom bolo dokazovanie a je konštatovanie, že zistený stav nezodpovedá vznesenému obvineniu, a dôjde k zrušeniu obvinenia. Pre mňa je to ťažko pochopiteľná myšlienka. Pri posudzovaní podľa paragrafu 363 sa vždy konštatuje nezákonnosť vydaného uznesenia, ale pri jeho vydávaní predsa niekto nemohol vedieť, ako sa vyvinú dôkazy. Ale dobre, chápal by som, že sa napráva stav, že stíhanie už dôvodné nie je, aj keď to podľa mňa procesne nie je v poriadku.

Často do tých rozhodnutí píšu, že svedkovia podľa nich nehovoria pravdu alebo sú nedôveryhodní. Ale to je niečo, čo by mal posúdiť len súd, nie?

Áno, to je zásadný problém. Mal som asi dve alebo tri situácie, keď som posudzoval vec podľa 363, kde som si povedal, že by som obvinenie nevzniesol. Keby som rozhodoval o sťažnosti, rozhodnutie by som zrušil. Ale v rozhodnutí podľa 363 som konštatoval, že tak nemôžem postupovať, pretože nie som sťažnostný orgán. Toto nie je druhé sťažnostné konanie, kde by som konštatoval, že rozhodnutie prokurátora je nesprávne. On má právo na svoj názor a on ide do rizika, že to na súde neunesie. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku by som mal rozhodnúť len vtedy, ak dôkazy absolútne chýbajú. Čiže nie, že sa mi nepozdáva, ako sú hodnotené dôkazy, ale že tam žiadne nie sú.

Prečo sa to teraz podľa vás deje?

Možno je to správne, neviem, ja si myslím, že nie. Ale uznávam tú subordináciu, majú na to právo. Ak sme odkladali podnet podľa 363, tak sme si toto stanovisko podpisovali sami, ale museli sme to mať schválené nadriadeným. Mojím nadriadeným bol zhodou okolností doktor Jozef Kandera, vtedy vedúci oddelenia, a ten s tým vždy súhlasil, že áno, toto je správne, takto treba postupovať. Či teraz zmenil názor, neviem, nechcem mu krivdiť, ale pre mňa je to nepochopiteľné.

Pčolinský je len jeden z mnohých prípadov, ktorých vyšetrovanie spustila aj vražda Jána Kuciaka. Ako podľa vás napreduje vyšetrovanie týchto prípadov?

Myslím si, že to ide vynikajúco. Jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý som išiel na úrad špeciálnej prokuratúry, bol, že som bol nadšený ich prácou. Povedal som si slovami Milana Kunderu, že „život je jinde“ a možno by som sa mohol ešte pokúsiť žiť a asi nie som až taký starý. Vo veľkej miere je to vďaka tomu, že sa zmenilo vedenie polície. NAKA v súčasnej podobe pracuje naozaj vynikajúco. Veci, ktoré boli rozbehnuté na jeseň 2020 alebo aj v zime, skoro všetky do roka skončili na súde. Pritom ide o obrovské kauzy. Tím na NAKA je fantastický a je to veľmi inšpiratívne s nimi pracovať. Sú to pracovití profesionáli, radosť.

Frustrácia, že to ide do stratena, alebo že sa niečo nedarí, teda nie je na mieste. 

Nič nejde do stratena, všetko je na súde. Je aj veľa rozbehnutých nových vecí a čas ukáže, ako to dopadne.