Mesiac sa schovávala v kryte a videla, ako jej zhorel dom. Ukrajinky opisujú, ako utiekli od Kyjiva
Tea z mesta Buča na predmestí Kyjiva ešte donedávna pracovala ako cestovná manažérka. Minulý rok sa zúčastnila na medzinárodnej konferencii, kde sa objavila aj téma migrácie.
V tom čase si však ešte nevedela predstaviť, že jej príbeh by sa raz mohol podobať na tie, ktoré počúvala od utečencov zo Sýrie či z Afganistanu.
„Varovali nás, že ich osud môže postihnúť každého z nás. Vtedy sme si to ešte neuvedomovali,“ hovorí dnes v Bratislave, kam prišla, aby si na ukrajinskej ambasáde vybavila dokumenty. Už ako utečenka.
Z Buče, ktorú celý svet pozná ako miesto, kde ruskí vojaci zabíjali civilistov, utiekla 29. marca so skupinou 27 žien a troch detí. Spolu s ďalšími dvomi Ukrajinkami sa rozhodla vyrozprávať svoj príbeh, hoci priznáva, že to nie je jednoduché.
Považuje to však za dôležité, aby všetci vedeli, čo sa na Ukrajine deje a aby sa tieto udalosti už nikdy nezopakovali.
„Uvedomujem si, že už sme v bezpečí, ale vždy, keď počujem lietadlo, zľaknem sa, že je vojenské a ide nám zničiť byt. Začnem sa triasť a cítim sa nekomfortne – bojím sa, aj keď viem, že už som v poriadku. Jednoducho si neviete pomôcť.“
V obchodoch nebol chlieb, ale čokoláda áno
Spolu s Teou prišla do Bratislavy aj Valentina z obce Sofijivska Borščahivka, ktorá administratívne spadá pod oblasť Buča.
Valentina je ešte študentka a dobre si spomína na rozhovory, ktoré viedla ako malá so starou mamou – keď sa začala 2. svetová vojna, mala štyri roky. Ani jedna z nich neverila, že v 21. storočí sa môže zopakovať niečo podobné.
„Mesiac sme spali v takom
