Mŕtvi z Buče idú na cintorín dvakrát. Videli sme, ako obhliadajú telá civilistov kvôli vojnovým zločinom

V ukrajinskej Buči pokračuje ohliadka a identifikácia tiel obetí ruských vojakov. Mŕtvi sú zvážaní na miestny cintorín, kde ich policajti prezrú, pokúsia sa zistiť ich totožnosť a potom ich odvezú do márnice. Tam lekári určia presnú príčinu smrti.

Ukrajina chce mať čo najpresnejšie informácie o tom, koľko ľudí zomrelo a aké boli okolnosti ich smrti. Bude to totiž zohrávať kľúčovú úlohu pri vyšetrovaní vojnových zločinov, ktorých sa ruskí vojaci v Buči dopustili.

Reportéri českého Deníka N hovorili priamo v Buči s policajtmi, ktorí telá prezerajú.

Mŕtvi z Buče musia ísť na cintorín dvakrát. Kým na miesto posledného odpočinku zamieria definitívne, privezie ich na jeden z cintorínov v meste dodávka s pochmúrnym označením Náklad 200.

V postsovietskom svete od čias afganskej vojny každý vie, že je to vo vojenskom slangu označenie pre transport mŕtvych vojakov.

V čiernych plastových vreciach, ktoré na cintorín dodávka zváža, však nie sú ruskí vojaci. Sú v nich telá ich obetí.

„Sú všade. V pivniciach, pod troskami. Myslím si, že ani za týždeň nikto nebude schopný povedať, koľko ľudí presne zomrelo,“ opisuje ukrajinský policajt, ​​ktorý sa predstavil ako Andrij.

S niekoľkými ďalšími kolegami majú v areáli cintorína za úlohu každé vrece otvoriť.

„Prezrieme telo, pozeráme sa, či je zjavná príčina smrti. U niektorých sú jasne vidieť strelné zranenia. A potom ich posielame do márnice, kde súdni lekári stanovia príčinu smrti presne. Zisťujú, či telo nesie stopy mučenia, a vyfotia ho kvôli identifikácii,“ vysvetľuje Andrij.

„Muž, asi štyridsaťpäť, má na sebe čiernu športovú bundu,“ hlási policajt s gumenými rukavicami, ktorý práve otvoril ďalšie z vriec. Celkom ich tu leží sedemnásť. Len za dnešok.

Hľadanie obetí, ich identifikácia, vyšetrenie okolností smrti. Tieto práce potrvajú v Buči určite ešte týždne. Oveľa dlhšie však bude trvať, než sa podarí potrestať tých, ktorí majú tunajšiu hroznú bilanciu mŕtvych civilistov na svedomí. Pokiaľ sa to vôbec niekedy podarí.

Už prvé ohliadky mŕtvych tiel podľa úradov v mnohých prípadoch potvrdzujú, že išlo o chladnokrvnú vraždu bezbrannej obete. A teda jasný vojnový zločin.

„Zviazané ruky a prestrelená hlava. Takých bolo veľmi veľa, určite oveľa viac ako dvadsať,“ vraví riaditeľ mestskej pohrebnej služby v Buči Serhij Kapličnyj.

Päť mužov, ktorí zomreli týmto spôsobom, v pondelok našli v podzemnom podlaží miestneho detského sanatória. Pred vojnou sem jazdili školáci na ozdravné pobyty a do školy v prírode. Podľa ukrajinských úradov i miestnych obyvateľov si však ruskí vojaci rozľahlý areál stranou od centra vybrali na iné účely.

„Dole v suteréne mučili a zabíjali ľudí,“ hovorí Anatolij Alexejevič Mochov, ktorý v ozdravovni pred vojnou pracoval ako správca počítačovej siete.

Areál s vysokými stromami a obytnými blokmi zdobenými sovietskymi detskými mozaikami pôsobí v kontraste so zdemolovaným centrom mesta upokojujúcim dojmom. Ten však po týchto slovách rýchlo vyprcháva.

Mozaika cez celú čelnú stenu hlavnej budovy znázorňuje deti rôznych národov niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ako sa spoločne hrajú a tancujú. Lenže dole, v temnom, vlhkom a studenom podzemnom podlaží sa Rusi s Ukrajincami rozhodne nehrali.

Čo presne sa tu dialo – a koľkým obetiam – sa ešte len zisťuje. O piatich mužoch, ktorí tu zomreli, sa vie s istotou. Obetí však môže byť viac.

„Ľudia z okolia hovorili, že videli, ako do areálu Rusi vodia ľudí, ktorí už ale potom nevychádzajú von. Keď Rusi odišli, šli sa pozrieť a našli v pivnici tých mŕtvych,“ hovorí Anatolij Mochov, ktorý tu počas vojny nebol, ale bojoval na fronte ako dobrovoľník.

Obyvatelia Buče, ktorí prítomnosť Rusov prežili, môžu hovoriť o šťastí. No aj naďalej sa musia pretĺkať, ako sa len dá.

Jediným zdrojom základných životných potrieb v meste je humanitárna pomoc. Rozvážajú ju dobrovoľníci, hlavné distribučné centrum vzniklo v miestnom gymnáziu, kam si po jedlo, lieky a ďalšie veci chodia každý deň stovky ľudí.

„Zemiaky, čaj, chlieb a fazuľa v konzerve,“ opisuje štyridsaťročná Lilja obsah krabice, tašiek a vriec, ktoré pred chvíľou dostala.

Ešte čaká, kým sa jej v jednej z mnohých zásuviek pripojených ku generátoru trochu nabije mobil. V meste nejde prúd, netečie voda a nefungujú obchody. Tri týždne musel každý prežiť z toho, čo mal doma.

„Mali sme múku, tak sme robili lievance, mali sme zemiaky a mrkvu. Varili sme vonku na ohni,“ hovorí Lilja.

Teraz už je podľa nej o niečo lepšie. Ale na cintorín na druhom konci mesta autá stále zvážajú tých, ktorí sa toho nedožili.

A trauma zo zločinov, ktoré tu ruská armáda spáchala, v sebe dlho ponesú aj tí, čo mali viac šťastia.