Denník N

A víťazom sa stáva: Cena Oskára Čepana

Za dvadsať rokov získala cena istý status, a napriek mnohým prešľapom sa jej ho nepodarilo úplne stratiť.
Za dvadsať rokov získala cena istý status, a napriek mnohým prešľapom sa jej ho nepodarilo úplne stratiť.

Už dávno sa začala nazývať prestížnym ocenením, ale až posledné dva roky ukázali, že Cena Oskára Čepana prestížnou naozaj byť môže.

Pole kultúrnej produkcie, v ktorom má svoj vlastný priestor aj výtvarné umenie, je zvláštnym prostredím, ktorému dominuje ekonómia prestíže oveľa viac ako iným sociálnym poliam. Orientácia na prestíž ordinuje jej aktérom zvláštny druh konania, ktorého zmyslom je navyšovanie symbolického kapitálu prostredníctvom všeobecne zdieľanej, no nie vždy rovnako otvorene pomenovanej súťaživosti. Umelecké súťaže, ceny aj anticeny udeľované rozličnými inštitúciami sú preto len kryštalickou, viditeľnou a zviditeľňovanou špičkou ľadovca.

Preto nie je žiadnym prekvapením, ak organizátori cien a umeleckých súťaží v snahe zvýšiť ich prestíž siahajú po špecifickej mágii, prostredníctvom ktorej sa tvorí svet slovami. Tá spočíva predovšetkým v hyperbolizácii rétoriky reklamných a publicistických výstupov: od ceny „významnej“ k „prestížnej – najprestížnejšej“, ba „jedinej svojho druhu“.

Kto je vlastne ich adresátom? Všetci. Aby hra fungovala, musia v ňu veriť všetci jej účastníci: široká laická verejnosť rovnako ako aj odborné publikum. Súťažiaci rovnako ako organizátor súťaže. Kto túto vieru nezdieľa, nedostane sa ani na ihrisko, ani do hľadiska, nanajvýš tak môže nazerať ponad plot a celkom neproduktívne kverulovať.

Pomôž, kto môžeš

Ani Cena Oskára Čepana nebola tejto bombastickej PR rétoriky ušetrená, ba navyše kdesi cestou (pozornejšie ju sledujem od roku 2002) sa stalo, že nožnice medzi deklaráciami organizátorov a skutočným stavom podujatia sa začali čoraz viac a zdanlivo nezvratne roztvárať. Ale je celkom možné, že toto tvrdenie už nie je pravdivé a že detské choroby a adolescentné excesy má predsa len za sebou.

Posledné dva ročníky ukazujú nádej, že označovať túto cenu adjektívom „najprestížnejšia“ môže byť – a to dokonca v blízkej budúcnosti – pomerne vierohodným tvrdením. Bez ohľadu na ďalšie zápletky a ich riešenia, ktoré budú vytvárať jej budúcnosť, je už dnes organizačné zabezpečenie tohto a minulého ročníka skutočne povšimnutiahodným počinom a bez zveličovania „jediným svojho druhu“ v prostredí slovenského výtvarného umenia.

Takéto ocenenie má okrem iného dôležité miesto v systéme iniciačných rituálov, ktoré umožňujú mladým umelcom a umelkyniam výraznejšie formovať podobu nielen slovenskej výtvarnej scény, ale aj vizuálnu kultúru a myslenie na Slovensku.

Zastávam názor, že prácu je potrebné urobiť predovšetkým doma, no nezanedbateľný je aj fakt, že vďaka prepojeniu COČ na medzinárodnú sieť identických súťaží YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy, vzrastá pravdepodobnosť, že časti finalistov sa podarí presadiť aj v zahraničí. Letmý pohľad do štatistiky obe tieto domnienky potvrdzuje.

Najzásadnejším z môjho pohľadu je však fakt, že na tejto cene naozaj záleží hlavne preto, lebo ide pravdepodobne o jedinú, aspoň de iure, „verejnú cenu“ cenu svojho druhu. Teda cenu, ktorú neorganizuje ani štátna inštitúcia, ani súkromný sektor.

V istej naivnej, ale dobromyseľnej predstave by si mohla v budúcnosti aj de facto vytvoriť pozíciu nezávislej a dôstojnej výtvarnej udalosti roka. To sa určite bez korektívnych a kolektívnych diskusií nezaobíde, a teda: „Pomôž, kto môžeš!“ Iba za týchto podmienok to totiž bude naozaj verejné a zároveň kompetentné ocenenie.

Nový začiatok

Nový realizačný tím posledných dvoch ročníkov v zložení Tomáš Džadoň a Barbora Šedivá (koordinátori), Ľubica Drangová (PR), Magdaléna Kuchtová (dramaturgička sprievodných programov) a Boris Meluš (grafický dizajn) skutočne nastavil azimut smerovania ceny na pomerne nekompromisné formovanie novej identity ceny ako výraznej výtvarnej udalosti s dôrazom na vstup do verejného priestoru občianskej spoločnosti na Slovensku.

Len ako príklad možno porovnať nedávne finále určite porovnateľne prestížnej a vo vzťahu k COČ rovnako výrazne medializovanej ceny Maľba roka, ktorú organizuje súkromný sektor. Udialo sa v uzatvorenej spoločnosti s možnosťou účasti len na pozvánky, a to je v dosť ostrom kontraste so zabezpečením verejne prístupného, špeciálne vypraveného vlakového „Čepan vagóna“ na tohtoročné vyhlasovanie do Košíc.

To je však len kuriózny, aj keď podstatný detail, a v žiadnom prípade ním nijako nechcem uberať na význame a mieste Maľby roka. Dokonca som presvedčený, že takýchto súkromných ocenení by mohlo byť oveľa viac. Ešte lepšie by však bolo, ak by sa dokázal súkromný sektor slušne a korektne spolupodieľať na podujatiach verejných.

Čo je ešte pred nami

Špecifickou Achillovou pätou organizovania COČ v minulosti boli dva často kritizované momenty: tvorba identity prostredníctvom bulvarizujúceho PR a nevyhovujúce výstavné priestory.

Tvorba identity ceny prostredníctvom bulvarizujúceho PR, ktoré sa zvyčajne nieslo v znamení odovzdávania „slovenských Oskarov“, a do tejto pasce sa tradične chytali aj tie kritickejšie a súdnejšie médiá.

Oproti tomu boli relevantné informácie o účastníkoch, dielach a argumentoch poroty prezentované v pomerne skúpej podobe, a to nielen k časovo aktuálnemu ročníku. Rovnako nedostupné boli aj informácie k histórii súťaže.

Nová podoba ceny so sebou priniesla aj základnú informačnú platformu v podobe pravidelne aktualizovanej internetovej stránky – zdanlivá drobnosť v dnešných časoch – no významnejšie je, že COČ stavila na typ sebaprezentácie, ktorého podstatnou súčasťou je systematická práca s galerijnou pedagogikou sprostredkujúcou práce finalistov aj laickému publiku.

Odbornej diskusii, naopak, určite pomôže, že vyhodnotenie výsledkov a publikovaná argumentácia poroty sa prestala obmedzovať len na nálepkujúce formulácie v rozsahu troch viet typu: „…významný príspevok k aktivistickým a kooperatívnym formám umenia…“, ktoré dielo nepriedušne obaľovali do práve módnych fráz.

Adekvátne publikované rozhodnutia poroty môžu pri troche šťastia aj v našom prostredí spustiť potrebnú diskusnú a recenznú reflexiu súťažných diel, ktorá by mohla presiahnuť rozsah marketingového písania o podujatí a niesť sa v duchu hoci aj nepríjemnejšieho kritického písania. To by mohlo spätne prospieť nielen cene, ale aj zúčastneným výtvarníkom. Čo je Cena Oskára Čepana doposiaľ sama sebe dlžná, je stále nejestvujúci poctivo spracovaný katalóg, ktorý by mapoval jej uplynulých 20 rokov.

Návrat z Bratislavy na Slovensko

Riešenie problému výstavných priestorov, s ktorým prišiel nový realizačný tím, sa nesie v znení hesla: urob z núdze cnosť, alebo inak: pretvor nedostatok na významnú výhodu. Cena sa v minulosti neustále sťahovala. Voľba výstavných finálových priestorov nebola šťastná a teritoriálne bola trvalo viazaná na Bratislavu.

Nová podoba sa, obrazne povedané, vrátila na Slovensko. To je prvý aspekt tohoto riešenia. Devätnásty ročník finále bol v Žiline v priestoroch Novej synagógy, aktuálny ročník v priestoroch DIG gallery v Košiciach. V oboch prípadoch ide o neprehliadnuteľné nezávislé iniciatívy, ktoré svojimi vlastnými silami realizujú tvorbu verejného priestoru, presahujúceho rámec ich vlastného regiónu. V prípade aktivít Novej synagógy skutočne pretvárajú mentalitu mladších generácií Slovákov.

Obe tieto iniciatívy tvorbu verejného priestoru postavili na stratégii „urob si sám“ či jej našineckej podobe „čo si neurobíš, nemáš“.

Taký istý postup uplatnil aj Tomáš Džadoň pri práci na novej podobe ceny. Na rozdiel od mnohých kritikov predchádzajúcich ročníkov, medzi ktorými som aj ja, pochopil, že kritická reflexia je len prvý krok, tým druhým je realizácia zmeny. Predložil vypracovaný návrh zmien a teraz cenu s tímom realizuje. To je celkom slušné ponaučenie.

Nemali by sme však zabudnúť, že stratégia „urob si sám“ môže mať aj svoju odvrátenú stranu: odbremeňuje kultúrne inštitúcie verejnej správy od zodpovednosti a spoluúčasti na tvorbe verejného a celkom spokojne im umožňuje pokračovať v jeho postupujúcom „vyvlastňovaní“. Ak je prvý krok kritická reflexia a druhý krok realizácia zmeny – hoci aj v podobe svojpomocného zásahu, aký má byť ten krok tretí?

Text je skrátenou verziou pripravovanej reflexie Ceny Oskára Čepana, ktorá vyjde v odbornom časopise PROFIL súčasného výtvarného umenia 4/2015.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie