Denník N

Reportáž z poľsko-ukrajinskej hranice: Pred vojnou si navzájom ničili pomníky, dnes po celom meste visia ukrajinské vlajky

Hraničným priechodom v poľskej dedine Medyka prešli takmer dva milióny utečencov z Ukrajiny. Foto - TASR/AP
Hraničným priechodom v poľskej dedine Medyka prešli takmer dva milióny utečencov z Ukrajiny. Foto – TASR/AP

Keby niekto ešte začiatkom roka povedal v meste Przemyśl na hraniciach s Ukrajinou heslo Sláva Ukrajine, zrejme by sa naňho miestni nepozerali s veľkým nadšením. Dnes sú po celom meste ukrajinské vlajky a sklady s humanitárnou pomocou pre susednú krajinu. Prístup Poliakov zmenila história aj osobná skúsenosť.

„Tu si v bezpečí,“ oznamuje utečencom z Ukrajiny veľký transparent na vlakovej stanici v poľskom meste Przemyśl, vzdialenom ani nie desať kilometrov od hraníc s Ukrajinou.

Od začiatku vojny prešli mestom veľkým asi ako Trnava takmer dva milióny utečencov. V meste a jeho okolí však zostáva len hŕstka. Niektorí smerujú do zahraničia už rovno z hraničného priechodu, ale najväčší počet Ukrajincov zatiaľ ostáva v Poľsku, kde ešte pred vojnou žila miliónová ukrajinská menšina.

„Prišiel som po rodičov z Ukrajiny. Poľskí kolegovia v Británii mi povedali, že Poľsko bude pre nich najlepšie. Poliaci sú v pomoci Ukrajine skvelí,” hovorí muž pôvodom z Lotyšska pri nastupovaní do taxíka, ktorý smeruje na hraničný priechod Medyka.

Poľská otvorenosť utečencom nadchýna aj Američana Jakea. Bývalý americký vojak prišiel pomáhať na hranicu len dnes, motivovala ho jeho náboženská viera a túžba vyjadriť solidaritu obyvateľov USA s Ukrajinou.

„Poliaci sú v pomoci Ukrajincom úžasní. Niektoré najvyťaženejšie priechody v Poľsku sú zároveň tie najmenšie. Nemajú tak veľa prostriedkov, ale pri dobrovoľníckej práci sa nezastavia,” hovorí o svojich dojmoch americký dobrovoľník. 

Chladný prístup som zažil len v Maďarsku

Na hraničnom priechode v Medyke je na prvý pohľad viac dobrovoľníkov ako samotných utečencov. Betónový chodník smerom na Ukrajinu lemujú stany s nachystanými balíčkami a teplým jedlom.

Dobrovoľníkov koordinujú aj miestne skautky Daria a Eva. Situácia je podľa nich už pokojnejšia ako pred mesiacom.

„Šírili sa reči, aká je ruská armáda mocná a že Poľsko je ďalšie na rane. Ľudia vtedy úplne bezhlavo nakupovali benzín a trvanlivé potraviny. Situácia sa však upokojila. Posledný veľký rozruch nastal, keď dopadla ruská raketa ku Javorivu, čo je asi 60 kilometrov od nás. Bolo to počuť až sem. Keď šli ľudia ráno do práce, celá obloha bola zatiahnutá dymom,” hovoria.

Poľskí skauti boli jednou z prvých organizácií, ktorá začala na hranici organizovať pomoc. Za prvý mesiac vojny sa len pod ich organizáciou vystriedalo viac ako 1200 dobrovoľníkov.

Spočiatku spôsobovali chaos aj dobrovoľníci, ktorí prišli pomáhať na hranicu ako jednotlivci.

„Dobrovoľníkov je treba stále. Najlepšie však spravia, keď sa prihlásia u niektorej z organizácií, ktoré pomoc koordinujú, ako sme my skauti alebo World Kitchen. Ideálne je, keď zostanú aspoň tri dni,” hovoria Daria a Eva a dodávajú, že sólisti už nemusia v meste nájsť ubytovanie.

Utečenci sú podľa dobrovoľníkov už oveľa vyčerpanejší. Prichádzajú z väčších diaľok, mnohí sa odhodlali prísť až po tom, ako sa ruská armáda začala sťahovať z okolia Kyjiva.

Za hraničným plotom čakajú nachystaní televízni reportéri z celého sveta. Ľudia, ktorí prichádzajú, sú však vyčerpaní a po dňoch na úteku hľadajú pohľadmi ľudí v reflexných vestách.

Väčšina sa snaží čo najrýchlejšie dostať na chodník, z ktorého nepretržite odchádzajú autobusy do mesta.

Cestou autobusom nie je nikomu do reči. Jedna žena nahlas sarkasticky poznamenáva: „Tak to nás tu teda je. Mariupol, ruky hore!“ Všetci jej venujú len letmý pohľad. Mlčanie prerušuje poľská sprievodkyňa s mikrofónom.

Cestujúcim po ukrajinsky vysvetľuje, kde môžu dostať poľskú SIM kartu, kde je možné sa v meste dočasne ubytovať a kde môžu hľadať ponuky práce aj mimo Poľska. Cestujúci na pár sekúnd ožijú, keď na záver zvolá: „Sláva Ukrajine.” Zvyšok cesty sa ponorí do ticha.

Z autobusu vystupujeme spolu s Nasťou a jej dvoma dcérkami. Hľadá miesto, kde by si mohli dať teplé jedlo. „Myslím za peniaze, nie zadarmo,” hovorí potichu, ale hrdo doktorka z Kyjiva.

Pred vojnou odišli z mesta na vidiek, odísť sa rozhodli, až keď sa začali sťahovať ruské vojská. Ich bytovka bola jedna z mála, ktorá zostala po ruskom útoku stáť na ich ulici. Obidve susedné budovy sa zrútili.

„Teraz čakáme na vlak do Česka. Viem, že je to odo mňa možno naivné, ale dúfam, že sa to čoskoro skončí a budem sa môcť vrátiť domov. O samotnú prácu sa až tak nebojím, skôr o to, kto mi vezme deti do škôlky, keď je málo miest aj pre české deti,” hovorí.

Aj keď väčšina ľudí smeruje na západ, nájdu sa aj ľudia, ktorí smerujú opačným smerom.

Informatik (meno si neprial uviesť), ktorého stretávame na vlakovej stanici, sa vracia do rodného mesta západne od Charkiva. Vojna ho zastihla na dovolenke v Egypte a doma ostali jeho veci aj nevybavené úradné záležitosti.

„Na letisko v Budapešti sme prišli v letnom oblečení a pokračovali sme do Rakúska, kde nám známi požičali byt,” začína svoje rozprávanie.

Situácia je v jeho meste vraj pokojná a ako na otca troch malých detí sa naňho nevzťahuje vojenská povinnosť. Vojakov je vraj momentálne dosť.

„Kamaráti na Ukrajine mi vraveli, že niektorí dokonca musia platiť za vstup k ozbrojeným silám. Tak veľa ľudí sa hlási. Velitelia im však vravia, že ich bude ešte treba neskôr. Bojovať znamená rátať s tým, že niekoho zabijem, to si nedokážem predstaviť, v živote som nemal vojenský výcvik,” hovorí.

Neskrýva vďačnosť za prístup Poliakov, Rakúšanov a dokonca aj Egypťanov. Zlú skúsenosť mal len v Maďarsku.

„Po návrate z Egypta nemohla moja malá dcérka spať. Bola tam prázdna maličká miestnosť so sedačkami, požiadal som preto zamestnancov letiska, či by som ju tam mohol na jednej z nich uložiť. Bez mihnutia oka to odmietli. Celkovo taký chladný prístup som zažil len tam, ešte aj Egypťania, ktorí nie sú naši susedia, boli priateľskejší. Možno je to aj pre to, ako Orbán pristupuje k situácii,“ myslí si.

Niektorých Ukrajincov a Poliakov spojila až vojna 

Obrovská vlna solidarity v krajine niekedy ohromuje aj samotných Poliakov. Poľsko-ukrajinské vzťahy neboli vždy ideálne, obzvlášť mesto Przemyśl bolo známe potýčkami medzi susednými krajinami.

„Poliaci a Ukrajinci tu nežili dobre. Týkalo sa to hlavne staršej generácie. Odkedy však začala vojna, na všetky konflikty sa zabudlo. Nikto im nedáva stopku a ľudia ich púšťajú do svojich domovov. Samy sme prekvapené, lebo všetky iné spory spred rokov s príchodom vojny zmizli,” hovorí miestna dobrovoľníčka Daria.

Naráža tým na genocídu v neďalekej Volyni medzi rokmi 1943 až 1945, keď ukrajinskí nacionalisti vyvraždili príslušníkov poľskej menšiny.

„Masakre Poliakov vo Volyni sú jedným z centrálnych bodov poľskej pamäti. V Poľsku táto téma veľmi rezonuje, zatiaľ čo pre Ukrajincov je to popri všetkom, čo sa dialo na ich území cez druhú svetovú vojnu, celkom neznáma udalosť. Volyň je navyše pre Ukrajincov periféria a v celom regióne žije menej ľudí ako v samotnom Kyjive,” približuje situáciu analytik Michal Lebduška žijúci v Poľsku.

Téma dlhodobo rezonovala medzi vládami aj historikmi. Podľa Lebdušku sa vyostrila hlavne po voľbách v roku 2015, keď zvíťazilo Právo a spravodlivosť (PiS), ktoré na masaker veľmi upozorňovalo vo svojej kampani. Kľúčový bol aj rok 2017, keď Ukrajina stopla exhumácie poľských obetí na svojom území.

V okolí Przemyśla vtedy prebehlo viacero vandalských útokov na pomníky poľských aj ukrajinských obetí. Len dva roky dozadu na ukrajinskom vojenskom cintoríne zničili vandali pomníky krátko po Pamiatke zosnulých.

Podľa miestnej dobrovoľníčky Darie by si ešte začiatkom roka nikto nepomyslel, že po meste budú rozvešané ukrajinské vlajky a rozmiestnené sklady s humanitárnou pomocou a nocľahmi pre Ukrajincov.

„Keby ste v Poľsku ešte na začiatku roka povedali niekde heslo Sláva Ukrajine, pozerali by sa na vás s veľkou nevraživosťou. Dnes ho však každý v Poľsku opakuje a je veľmi populárne. Pekne to ukazuje, ako sa situácia zmení, keď majú ľudia s obeťami nešťastia osobný kontakt,” hovorí analytik poľsko-ukrajinských vzťahov Michal Lebduška, ktorý žije v Poľsku.

Ruský disident: Čo sme to preboha urobili?

Protiukrajinskými postojmi bola známa aj strana starostu Przemyślu Wojciecha Bakuna. V minulosti podľa vzoru Donalda Trumpa navrhovala postaviť na hranici s Ukrajinou múr a varovala pred „ukrajinizáciou” poľského trhu práce.

Starosta Bakun sa mesiac dozadu preslávil tlačovou konferenciou s talianskym populistickým politikom Matteom Salvinim. Keď prišiel Salvini na hranicu vítať ukrajinských utečencov, Bakun pred kamery vytiahol tričko s Putinom, v ktorom sa taliansky politik fotil pár rokov dozadu pred Kremľom, a odkázal mu, aby sa v ňom šiel ukázať ľuďom na hranicu.

„Je smiešne, ako dokážu títo ľudia prispôsobovať svoj program aktuálnej situácii. Toto mesto bolo špeciálne známe svojimi postojmi voči Ukrajincom, hlavne čo sa týka miestnych úradov. Bakun síce vytiahol tričko na Salviniho, ale v politike sú ako bratia. Bol by som rád, keby vlna migrantov úprimne zmenila ich názor,” hovorí vo svojej kuchyni sociálny antropológ a ruský disident Giorgy Nurmanov.

Giorgy žil do konca februára vo Varšave. Hneď ako začala vojna, rozhodol sa presťahovať na hranice a pomáhať pri odvoze utečencov z hraníc, tlmočení alebo pri rozdávaní humanitárnej pomoci.

V Rusku bol aktívnym členom opozičných hnutí a pracoval aj pre volebné kampane opozičných strán. Jeho manželka bola zamestnaná v neziskovej organizácii spolupracujúcej s USA, ktorá po opätovnom nástupe Vladimira Putina v roku 2012 evakuovala svojich zamestnancov aj s rodinami do Európy.

Pár dní pred našou návštevou napísal na svoj Facebook, že ako Rus sa cíti ako syn ruského masového vraha Andrija Čikatila a vyzval Rusov, aby namiesto obhajovania agresie radšej pomohli obetiam vojny.

„Dostal som na tento príspevok všelijaké reakcie. Vrátane toho, že som to prehnal. Ale stojím si za tým. Jediná vec, ako sa dokážem vyrovnať s vojnou a s tým, čo páchajú Rusi, je byť tu a nemyslieť na to, čo sme to preboha urobili!” Hovorí Giorgy a skrýva si tvár do dlaní.

O príbehoch utečencov informuje aj na sociálnych sieťach. Počas nášho rozhovoru si spomenul na ženu s malým dieťaťom, ktorá za ním prišla v jednu chladnú noc na hraniciach s tým, že jej niekto ponúka prácu a ubytovanie v Nórsku.

„Povedal som jej, že Nórsko vôbec nie je zlá krajina na život a cestou v autobuse budú aspoň v teple. Vtedy som si uvedomil, že počas jednominútovej konverzácie som možno zmenil život nielen jej, ale aj jej potomkov. Všetky tieto príbehy možno menia budúcu generáciu a demografiu Európy,” uvažuje.

Giorgy Nurmanov v kuchyni domu na hraniciach s Ukrajinou, kde žije od 26. februára. Foto – Alžbeta Kyselicová

Giorgy sa popri pomoci Ukrajincom snaží organizovať Rusov žijúcich v Poľsku. V dome okrem neho žije aj niekoľko utečencov z Ruska. V čase nášho stretnutia je doma aj dvadsaťjedenročná Olga z Moskvy.

„Nechceme ďalej platiť v Rusku dane a sponzorovať Putinovu vojnu. V Rusku som študovala filozofiu a čínštinu. Teraz si plány do budúcna nerobím. Je vojna a viem, že najbližšie mesiace budem pomáhať tu,” hovorí Olga.

Bojím sa, že by sme tu boli stále za utečencov

V jednom z mnohých skladov humanitárnej pomoci v meste pomáhajú aj mladí dobrovoľníci z Ukrajiny. Olha, Marta, Ivan a Julia prišli do Poľska pár dní po začiatku vojny.

„Kedysi sme si vraveli, že keby mali ľudia v nacistickom Nemecku internet a toľko zdrojov, koľko je dnes, isto by nepodľahli Hitlerovej propagande. Paradoxne dnes internet aj informačné technológie máme a to isté sa deje v našej susednej krajine,” hovorí Olha, ktorá pracuje v IT a od začiatku vojny žije v poľskom Vroclave.

Všetci štyria dobrovoľníci sa snažia obmedzovať sledovanie zlých správ, skôr sledujú úspechy ukrajinskej armády a vyjadrenia lídrov. Martu aj Juliu teší, že ich sledujú aj iní Európania.

„Najviac nás upokojuje táto trojica – Zelenského poradca Olexij Arestovič, Zelenskyj a gubernátor Mykolajivskej oblasti Vitalij Kim. Pred vojnou som mala k Zelenskému svoje výhrady, nevedel úplne zatočiť s korupciou v krajine, ale teraz je na správnom mieste,” hovorí Marta, ktorá študuje v Kyjive medicínu.

Všetci dúfajú, že sa raz budú môcť vrátiť naspäť na Ukrajinu. Život v Poľsku si nevedia predstaviť. Boja sa, že by tu boli stále braní ako utečenci.

„Vážim si, že nám Poliaci vyjadrujú veľkú podporu. Nemám však rada, keď o nás hovoria ako o utečencoch. So slovom utečenec sa mi spája človek, ktorý nadobro odišiel zo svojej krajiny. Ja sa chcem vrátiť naspäť, keď to bude možné. Nie som utečenec, som stále obyvateľka mojej Ukrajiny,” hovorí Olha.

Ukrajinskí dobrovoľníci Olha, Marta, Ivan a Julia. Foto – Alžbeta Kyselicová

Ako dlho vydrží poľská solidarita?

„Objavujú sa reči, čo bude s našou ekonomikou a čo bude s trhom práce aj pre Poliakov, ale zatiaľ sa o tom hovorí veľmi ojedinele. Nehovorím, že sa to nezmení, ale vidíme, že Ukrajinci majú záujem pracovať a to je pre väčšinu Poliakov veľmi sympatické,” hovorí dobrovoľníčka Daria.

Otázkou je aj, ako dlho vydrží poľská vlna solidarity s utečencami. Lebduška sa domnieva, že výrazné výkyvy vo vzťahoch už v momentálnej situácii nenastanú, hlavne keď Poľsko patrí ku krajinám s najnižšou nezamestnanosťou v EÚ.

„Je prirodzené, že veľká solidarita opadne, spoločnosť nemôže zostať tak dlho mobilizovaná. Ukrajinci boli v Poľsku už skôr, hovorilo sa až o milióne ľudí. Boli to však ekonomickí migranti a udržiavali kontakty v rámci komunity. S utečeneckou vlnou sa to zmenilo. Medzi Poliakmi a Ukrajincami vznikajú veľké medziľudské väzby a priamy kontakt medzi ľuďmi automaticky vedie k miznutiu stereotypov a predsudkov,” myslí si analytik.

Podľa Lebdušku spojila Poliakov s Ukrajincami aj ich vlastná skúsenosť s ruskou agresiou počas poľsko-sovietskej vojny v rokoch 1919 až 1921 a útok ZSSR na Poľsko počas druhej svetovej vojny.

Situácia navyše podľa neho zapadá do poľskej zahraničnej politiky formovanej hlavne v parížskom exile v 60. rokoch, v ktorej veľkú rolu zohrávala podpora nezávislosti Ukrajiny, Bieloruska a pobaltských štátov.

Ani zvládanie krízy nenahráva PiS body

Hranice pravidelne navštevujú aj predstavitelia vládnej strany Právo a spravodlivosť. Nad ich návštevami sa už miestni ani dobrovoľníci veľmi nepozastavujú.

Hoci má pomoc utečencom v Poľsku širokú podporu a prístup vlády vníma podľa prieskumu SW Research kladne 52 percent Poliakov a obstojne 25, preferencie PiS sa zatiaľ nezvýšili.

Otvorenosť poľskej vlády voči Ukrajincom a návšteva premiéra Mateusza Morawieckeho a predsedu PiS Jarosława Kaczyńského v Kyjive však otvára otázku, či kríza napráva aj vzťahy Varšavy a Bruselu.

„Čiastočne to zakrylo problémy, ktoré sa týkajú súdnictva a právneho štátu. Politici z vládneho tábora sa snažia hovoriť, že teraz by mala EÚ od krokov proti Poľsku ustúpiť pre situáciu na Ukrajine. Vo vnútropolitickej diskusii sa téma odložila, neprejavuje sa tak polarizácia spoločnosti, ktorá je inak obrovská. To však neznamená, že problém zmizol. Situácia je pre PiS výhodná, pretože riešenie sporov s EÚ nie je pre vojnu vidno,” hovorí analytik Lebduška.

[Pochopte vojnu na Ukrajine vďaka knihám Petra Koubského Stručné dejiny Ukrajiny a Stručné dejiny Ruska]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie